Čo je to v človeku za brzda, keď nedokáže zabudnúť na prvé milovanie. Na toho prvého v živote, čo zobral si čistotu a nevinnosť, aby ju poškvrnil rozchodom a pošliapal prvé nádeje. A potom, až do konca života, navždy prvým zostane. Malo či nemalo sa tak stať? Nikdy mi nik nedal odpoveď takú, že prvé zaľúbenie, prvé milovanie či prvú lásku si už nepamätá.
S prvým mužom môjho života bolo všetko inak. Hlavne to, že žiadne nádeje neboli pošliapané a naším rozchodom sa nič nepokazilo. Práve naopak! Nemala som žiaden dôvod a ani som sa nesnažila na ten prvý zážitok zabudnúť. Aj napriek tomu, že to bolo všetko veľmi váhavé a rozpačité. Pretože on bol jednoducho nádherný.
Keď som ho spoznala, hneď som vedela, že na mňa sa veru neulakomí. On, najkrajší vojak z miestnych kasární, ja púha včielka, ktorých okolo neho poletoval neprestajne celý roj. A pritom som nebola na zahodenie ani ja. No pochopila som hneď, že to nestačí. On aj tak všetko bral len ako dobrodružstvo. Bavilo ho poletovať skutočne ako motýľ z kvietka na kvietok. Nespútaný, žiadúci, neodolateľný a krásny. Ako sa k takému človeku dá priblížiť a neublížiť si? Asi by to bolo trestuhodné, vystavovať sama seba sklamaniu a útrapám, ktoré niekedy nemajú konca. Nuž som sa vždy za ním iba túžobne obzerala.
A potom mi ho náhoda priviedla do cesty spôsobom, ktorému nebolo úniku. Pri plnení svojich pracovných povinností som spoznala najprv iba jeho hlas a až potom sme sa stretli celkom neplánovane. Zatúžila som sa s ním aspoň priateliť a byť mu nablízku. A stalo sa. On ma síce využíval ako bútľavú vŕbu, lebo ten roj včiel okolo neho neustále rástol a dobiedzal. Preto si aj vyberal tie najkrajšie a striedal jednu za druhou.
Často mi hovorieval: „Ribano, s tebou som hrozne rád. Si jediná z ukecaných žien, ktorú pri sebe znesiem. Vieš prečo?“
„Jasné, že viem. Lebo ti nevyznávam lásku a nežiadam ani od teba, aby si ma ľúbil až pokým nezomrieme. Z rozprávok sme predsa už vyrástli. A viem dosť dobre, že potrebuješ voľnosť a zatiaľ iba zberáš lásky ako trofeje. Aby si, až stretneš tú pravú, bol pre ňu najlepší, najskúsenejší a najneodolateľnejší. A to sa nedá inou cestou získať. Všetky tie ženské vrtochy, city a náreky sa musíš predsa naučiť chápať. Aby si vedel, ako zaobchádzať s tou pravou, ktorú si určite raz zoberieš a budeš s ňou mať rodinu. No nie?“
„Ako je to možné, že ty, také mláďa neskúsené, máš takéto vyzreté názory?“ prekvapene zareagoval na môj obsiahly monológ.
„Čo vieš? Možno som jasnovidka. A tak veľmi dobre viem, že si chceš iba užívať. Tak prečo ti to nedopriať? Ani ja ešte nič o živote neviem a tvoje skúsenosti budú možno raz aj pre mňa prínosom. Som rada, že môžem byť súčasťou tohto tvojho sveta poznania,“ odrecitovala som mu jedným dychom.
„No páni, teraz si prehovorila múdro, dievča moje. Raz z teba celkom určite niečo bude. Až mi je ľúto, že ja už pri tom nebudem.“
„Možno sme iba rovnakí,“ šepla som viac sama pre seba, tešiac sa z jeho prítomnosti, z jeho veselosti, lebo on bol naozaj „blonďavý a neodolateľný anjel“ v mužskom prestrojení.
A môj súkromný „ anjel strážny.“ Vedel sa totiž tak nádherne rozčúliť, ak mi niekto krivdil alebo ubližoval čo i len slovkom. Lichotilo mi to a bola som v takých chvíľach prešťastná.
Môj atlét s modrými očami, postavou poloboha a s úsmevom filmového herca, bol predsa len neodolateľným diablom, ktorý nosil meno hodné cisára. Alexander! S takým rezonujúcim menom nebolo pravdaže pre neho ťažké získať si každú, ktorú si vytipoval. A iba ja som vedela, že každá jedna z týchto žien a dievčat boli pre neho iba cvičiskom na bojisku zvanom život. Musel v našom meste stráviť dva dlhé roky, nuž si ich užíval. Nehnevala som sa, keď iné objímal, ani keď ma kvôli nim zanedbával. Vedela som, že je to iba dočasné. Pretože tie, ktoré s ľahkosťou pierka znova a znova opúšťal, dávno už na neho zazerali a preklínali ho. Aj predo mnou. A ja som mu verne stála po boku. Aj keď len akoby jeho neodmysliteľný druh z vojny. Ďalej sme spolu chodili do kina, na kúpalisko, či len tak večer na prechádzky. Aj keď ma často vyhľadával iba ak nemal inú.
„Poď Ribanko,“ vravieval mi, „hodíme si šlofíka na slniečku,“ lákal ma, lebo vedel, že jemu a slnku neodolám. „Hodiť šľofíka“ vždy v našej reči znamenalo vyvaľovať sa na slnku niekde pri vode. Pri tom slastnom preťahovaní sa na deke a kúpaní sa vždy zo seba vysypal všetky svoje ponosy na miestne dievčatá.
Hovorieval napríklad „Vieš, Vlasta už prekročila svoje medze. Zatiahla ma domov na večeru a aj keď bolo dobre, viac ma už neuvidí.“
„Jasné, že nie, to chápem,“ zabrala som na vhodenú udicu. „Zaváňa to svadobnými zvonmi. U nej je to normálne. Je predsa už trocha staršia a ty by si bol pre ňu terno, nemyslíš?“
„Ale mne sa páčia všetky, veď vieš.“
„Viem, aj tamtá blondína, čo po nej už hodnú chvíľku pokukuješ, však? Kľudne zaber, je voľná, aspoň čo ja viem. Na môj vkus však trošku obmedzená. Ale to tebe vyhovuje, však?“ navádzala som ho.
„Jasné, aspoň ľahšie zdúchnem.“
„Ale pozor, je trochu aj hysterka, poznám ju zo školy,“ informovala som ho vopred.
„To sa vsákne, idem na to.“
A už ho nebolo.
Podarilo sa. Samozrejme ju nabalil. Napokon ako vždy. Z kúpaliska som išla síce už sama, ale dobre som vedela, že sa mi pochváli čerstvými zážitkami čo najskôr to len bude možné.
A takto sa odvíjal život kolom dokola. Ženy, ženy, ženy... Ani neviem, koľko ich tu mal, no málo ich nebolo.
Jeho odchod do civilu na našom vzťahu nič nezmenil. Písal mi dlhé a veselé listy. Aj telefonoval z času na čas. A tak sa stalo, že keď sa rok s rokom zišiel, z nás boli ešte stále kamoši na život a na smrť. Navrhol mi preto, že príde za mnou na dovolenku, aby si trocha zaspomínal na staré časy a zrejme aj postretal staré lásky. Nepýtala som sa. Niekedy je lepšie urobiť sa hlúpym a možno sa aj nechať prekvapiť. O jeho pobyte som už aj tak mala celkom jasné predstavy a tie som mu radšej nevešala na nos. Čo ak sa nepodaria?
Po príchode sa veľmi rád ubytoval v mojej rodine. Rodičia nemali námietky, nuž súhlasil aj on. Bola som z neho veľmi prekvapená, myslím dokonca viac ako on zo mňa .Ten nepolapiteľný fešák a elegán sa totiž odo mňa nepohol ani na krok. Akoby túžil po zblížení so mnou. Žiaden náznak po spomínaní na iné ženy a dámy jeho nedávnych lások sa nekonal. Asi som sa mu zdala trocha iná. Alebo to ročné priateľstvo na diaľku zapôsobilo na neho tak, že bol zvedavý čo spravím, ak bude predstierať lásku. Neviem to vlastne ani dnes. Tým som sa totiž netrápila.
Vyškolil ma predsa kedysi on sám, a preto som vedela presne, čo od ženy očakáva. No vernosť to nebola. Stačila mu tolerancia a nepripútanie sa. Presne to všetko zo mňa vyžarovalo. Takže som sa celkom ľahko stala aj ja objektom jeho túžby, čo mi lichotilo ale hlavne vyhovovalo mojim plánom. Veľmi som si totiž priala, aby prvý muž môjho života bol ten, ktorého si ja vyberiem. Aby sa mi aspoň páčil a nestalo sa všetko rýchlo, bez rozmyslu a dievčensky splašene. A aby to bolo iba vtedy, ak to obaja budeme chcieť. Vybrala som si jeho, to je jasné!
Neprerátala som sa. Malo to príchuť neodolateľnej túžby, vzájomnej náklonnosti a potrebnú dávku erotiky. Bola som spokojná a šťastná zároveň. To iba on šomral, že som ho podviedla, že som sa chovala akoby som tieto veci mala už dávno za sebou. No v láskaní a milovaní mu to nebránilo pokračovať, pokým neodišiel.
Nevedel, môj krásny východniar, že tú cestu sem nemeral nadarmo. Lebo ja som sa pre neho šetrila a vyvolila som si práve jeho, aby bol mojim prvým a nezabudnuteľným...
A čo, vari je to trestné? Obaja sme už dávno boli dospelí a nič sme jeden od druhého neočakávali. Hlavne žiadne záväzky.
Prvý muž môjho života ma nesklamal. - ez-
