Vážená redakcia.
Prečítal so si so záujmom článok Pamiatkový úrad ponúka aj to, čo na predaj nie je, v ktorého jednej stati sa primátor mesta Vladimír Horák vyjadruje k problematike Holíčskeho kaštieľa.
Nerád by som skĺzol do kritiky súčasného vedenia mesta, pretože z vlastnej skúsenosti viem, že každý funkcionár sa snaží dosiahnuť čo najlepšie výsledky pre subjekt, ktorý mu bol zverený do rúk. Nedá mi však opomenúť skutočnosť, že jeho predajom sa vlastne nič nezískalo, skôr stratilo.
Mesto v roku 1996 predalo kaštieľ súkromnej firme, ktorá mala v tomto roku, podľa plánov, ukončiť jeho komplexnú rekonštrukciu vrátane parku a jeho okolia. Keďže táto národná kultúrna pamiatka naďalej chátra a majiteľ do nej neinvestoval, radnica chcela kaštieľ spätne kúpiť a následne ho predať zahraničnému investorovi. Prvý chybným rozhodnutím mesta bol už jeho predaj. Dobrý hospodár dvakrát po sebe rovnakú chybu nespraví, preto uvažovať o kúpe a opätovnom predaji či prenájme nie je najšťastnejším riešením.
Nie som kompetentný posudzovať samotný proces zhodnotenia samotného predaja. Peniaze boli použité na rekonštrukciu námestia. Nezdá sa mi to adekvátny a ani dobrý obchod. Každý otec rodiny vie, že nemôžem predať skriňu aby som si kúpil posteľ. Jednoducho potrebujeme oboje. Aj zrekonštruované historické centrum aj kaštieľ.
Kaštieľ má patriť mestu. Mesto Holíč potrebuje prepojiť svoju hrdú minulosť a tradíciu s budúcnosťou zodpovedajúcou parametrom 21. storočia či dokonca v trošku nadnesenom slova zmysle 3. tisícročia. Kardinálnou otázkou v tejto súvislosti je, čo sa môže stať mostom z minulosti do zaujímavej budúcnosti v takom meste, akým je Holíč. Podľa mňa jednoznačne práve kaštieľ. Veľa cestujem a viem, ako sa k takýmto súputníkom národnej histórie pristupuje v zahraničí. Ľudia cestujú zďaleka, aby sa ich mohli dotknúť a priznajme si, koľko platíme cestovným kanceláriám, aby sme si mohli pozrieť pamiatky v zahraničí. Z tohto aspektu považujem predaj národnej pamiatky do nefundovaných súkromných rúk za katastrofu.
Týmto nenapadám súčasných majiteľov. Naopak, vyzývam ich k spolupráci, aby kaštieľ v budúcnosti predali naspäť mestu. Určite mali dobrú vôľu a verím, že sa pokúsili naozaj zohnať finančné krytie na takýto projekt. Z praxe však viem, že najlepšie je spojenie troch prvkov do úspešného synergického efektu: súkromný kapitál, angažovanosť mesta a kraja, európske fondy. Inak ani nie je možné plánovať a konať pri projekte takéhoto rozsahu, ktorý ďaleko presahuje hranice nášho mesta.
Mesto musí získať širokú koaličnú podporu pre spätnú kúpu kaštieľa. Pod takouto širokou podporou rozumiem predovšetkým hrdosť občanov, obyvateľov tohto mesta a trvanie na takejto spätnej kúpe. V širšom rámci potom musí mesto využiť tento tlak zdola na akcentovaní požiadavky o spoluprácu voči Trnavskému samosprávnemu kraju. Tu vidím svoju rolu a verte mi, budem sa jej venovať na sto percent. Kraj je už subjektom, ktorý je skutočne schopný spracovať odôvodnenú a fundovanú požiadavku na európsky grant. Som presvedčený, že okrem občianskej vôle nájdeme aj vnútornú politickú a vonkajšiu proeurópsky orientovanú spoluprácu pre tento projekt.
Presne o takéto spojenie nadšencov na mestskej, regionálnej, národnej i medzinárodnej úrovni sa budem usilovať. Určite by nebolo možné naplniť takýto ambiciózny cieľ iba spojením podnikateľov na úrovni mesta. Rovnako nie je možné požadovať peniaze od Európy, ak nemáme percentuálne krytie na nejakú časť. Dôležitým mostom sa môže a musí stať práve samosprávny kraj. Ako jeho poslanec som v často rozdielnych názorových podmienkach riadenia samosprávy zvyknutý hľadať konsenzus. Nielen ho hľadám, ale väčšinou ho aj nachádzam. Dokážem presadiť ciele, ktoré som si vytýčil. Je to tým, že som sústredený na samotnú ideu a tá je rozhodujúca. Keby som mal zložiť text mojej vízie do niekoľkých jednoduchých slov, určite by v nej figurovali tradície, spolupráca a budúcnosť. Myslím si, že je zbytočné snívať o úspechu bez úcty k tradícii, snahy o čo najširšiu spoluprácu, hľadania uznania nielen pre seba ale aj pre tých druhých a tým stavania mostov do budúcnosti.
Kaštieľ sa môže stať atribútom úspešného rozvoja mesta. Zatiaľ je však iba jeho príťažou. Skúste plávať vo finančnom mori problémov s takýmto balvanom na krku. Svoj názor môžeme presadiť jedine tým, že jednoznačne definujeme problém a jeho riešenie. Problémom bol neuvážený predaj a riešením je rýchla kúpa späť. Pre takúto ideu však musíme nadchnúť veľmi široké spektrum dôležitých ľudí a opakujem, že popri formálnych lídroch to musia byť aj neformálne osobnosti regiónu a možno i funkcionári celoslovenského významu, aby sme dokázali takýto náročný projekt presadiť. Až potom môžeme hovoriť o cestovnom ruchu, cezhraničnej spolupráci a zmysluplnej vidieckej turistike.
Každý objekt potrebuje vlastníka, ale dovolím si povedať, že nielen vlastníka ale aj dobrého hospodára. Správcu s tými najlepšími úmyslami, s jediným cieľom zanechať našu otcovizeň nasledujúcim generáciám v lepšom stave, ako sme ju zdedili mi. V súčasnosti síce je objekt v súkromných rukách. Mojou úlohou bude hľadať cestu k obojstranne výhodnej dohode a snažiť sa, aby sa nikto viac necítil poškodený. Ak potom popustím uzdu svojej fantázii, efekty sú prakticky nevyčísliteľné. V Holíči sídlia stavebné firmy, žijú tu odborníci, ktorí sa v minulosti popasovali s množstvom náročných projektov. Tieto firmy by určite mali na dlhé roky prácu, mohli by zamestnať nových ľudí a čo viac, vychovať odborníkov. Vyriešil by sa problém s občanmi mesta, ktorí môžu vykonávať iba jednoduchšie pomocné práce. Symbióza by umožnila pomôcť im a oni by pomohli mestu. Stavebná činnosť bola odjakživa multiplikátorom. Ľudia zamestnaní v stavebníctve môžu kupovať chlieb i topánky, takže by sa rozprúdil život v meste. Nechcem používať silné prirovnania, ale podobný projekt sa uplatnil v USA pred vojnou a v Nemecku po nej.
. Úcta k tradíciám je našou jedinečnou šancou vykročiť do Európy hrdo a bez sklonenej hlavy. Európa nás potrebuje rovnako ako my potrebujeme ju. Verím, že s pomocou európskych fondov by sme na území nášho mesta vytvorili ostrovček s modrou zástavou zlatých hviezdičiek. Nebojím sa globalizácie, neverím, že je protinárodná. Naopak, globalizácia utvrdzuje národnú a tým i regionálnu identitu, pretože ju jednoducho potrebuje.
Záhorie vnímam ako región cestovného ruchu, agroturistiky, miesto kvalitného života pre domácich i cestovateľov. Dostanem Holíč nielen na turistickú mapu regiónu a Slovenska. Mojou ambíciou je ukázať Holíč Európe. Sme bránou do Českej republiky a musíme sa naučiť pracovať s touto výhodou. Efektom nikdy nemôže byť pri takomto projekte biznis a peniaze. Ide o hrdosť a česť.
Vážim si, čo spravili predchádzajúce generácie, ale som presvedčený, že je čas nastúpiť novú cestu. Vystúpiť proti apatii, nezamestnanosti a vynútenej letargii. Ako všade v Európe aj v Holíči nastupuje doba veľkých rozhodnutí. Naše rozhodnutie bude musieť chrániť našu identitu. S úsmevom hovorím tú tvrdú a zanovitú a nájsť cestu, ako ju spojiť s úžasnými možnosťami európskej globalizácie. Verím, že prichádza generácia, ktorá tieto sny naplní.
Zdenko Čambal,
podpredseda
Trnavského samosprávneho kraja
