Terézia žila odjakživa v lone prírody. V detstve i teraz, keď už zostala vdovou. Nikdy to však nebolo tak ďaleko, aby nemala k iným ľuďom blízko. Práve naopak. Vždy to bolo, čo by kameňom do najbližšej dediny dohodil. Zostalo to dodnes tak a ona bola so svojím životom v tichu lesov, polí a švitorenia vtáčikov vždy spokojná.
Po svadbe sa vzdialila len od svojich rodičov. Tak to už v živote býva. Ona a jej muž mali radi ticho, pokoj a spoločnú samotu. Za mladi im bolo hej. Mali zdravé a silné ruky, všetko si dokázali doma dochovať a dopestovať. Neskôr, keď sa im narodili dvaja synovia, Terézia ostala na čas v domácnosti a nepracovala. Kvôli deťom. Bolo okolo nich predsa toľko práce a námahy. Manžel chodil denne do neďalekej továrne do mesta a pritom stíhal aj kúsok záhrady, ktorú si starostlivo udržiavali.
Terka nastúpila do práce až keď synovia trocha odrástli. Nemala žiadne vzdelanie, nuž pracovala ako upratovačka v meste. Nebola to pre ňu ponižujúca práca. Práve naopak. Mala rada čistotu, lesk a vôňu udržiavanej domácnosti, nuž všetko toto presadzovala aj pri svojom povolaní.
No nič netrvá večne, ako zvyknú ľudia hovoriť. Manžela jej nečakane zobrala zákerná choroba a Terka sa ani nenazdala a zostala sama s dvomi synmi. V tom čase už dospelými. Tiež pracovali tam kde otec a ona vo svojej utrápenej duši sa už len tešila na to, že sa raz oženia a privedú jej do domu znova radosť a veselie.
Terka však zakrátko odchádzala do dôchodku a svojich „nepodarených“ synov mala stále ešte na krku. Márne sa jej pýtali, čo sa stalo, že sa nechcú ženiť. Zo žartu vždy hovorievala, že im je pri nej asi dobre.
A veru tak. Nielenže im bolo dobre. Začali zmýšľať úplne opačne, ako od nich matka očakávala. Kdeže by si oni nechali rozkazovať od nejakej ženskej. To tak ešte. Im stačili kamaráti, karty a alkohol. Boli častými hosťami všetkých okolitých hostincov a krčiem, aj keď ani na prácu nezabúdali. V minulosti to bola ešte zákonná povinnosť a ak by nepracovali, stali by sa príživníkmi a dostali by sa tak do rozporu so zákonom. A to si veru neželali.
V práci sa aj tak nepretrhli. Domov však začali chodiť čoraz častejšie podgurážení a nevládni. Matkine slová o tom, aby sa konečne spamätali a nerobili mŕtvemu otcovi hanbu, už dávno nepočúvali. Zatiaľ, čo sa ich matka trápila nad ich neblahým osudom, oni boli stále viac so sebou spokojní. Dobre si to predsa zariadili. Matka im navarila, oprala, všetko po nich poupratovala. Čo by ešte mohli chcieť viac?
V ich hlavách sa však predsa len niečo zrodilo, čo by mohli mať a nemajú. Matkine peniaze. Matkin dôchodok, ktorý mohli preliať dolu hrdlom. Nebola to síce žiadna sláva, no aj málo je niekedy viac ako nič. Od matky najprv podobrotky vyžobrali sem-tam nejakú tú korunku. Bola však v tomto smere veľmi neústretová. Vedela dobre, prečo od nej pýtajú peniaze a nechcela im ich dobrovoľne dávať. Vždy ich vyhrešila, no napokon predsa len jej dobré srdce poľavilo.
Že si pre seba chystá záhubu, o tom veru nepremýšľala. Už dávno sa zmierila s myšlienkou, že tých dvoch „galganov“ bude mať na krku do konca svojho života. Nemala sa komu ani posťažovať. Aj tak už chodila čoraz menej do dediny. Nemala za čo nakúpiť. V dome nebolo čo jesť, nebolo čo navariť a ona mala stále väčšie kruhy pod očami. Od trápenia, pretože nedokázala ani sama sebe vysvetliť, prečo práve ona musí takto trpieť. Prečo synovia v mladosti takí poslušní a spoľahliví, stali sa zrazu povaľačmi, ktorým široko ďaleko nebolo páru. Hanbila sa za nich stále viac a viac.
Nechcela dať ľuďom najavo, ako to s ich domácnosťou ide dolu vodou. A hlavne s ňou. Mala už takmer šesťdesiatpäť rokov a bola by prijala trocha menej vzruchu vo svojom ubiedenom živote. Pomôcť jej veru naozaj nemal kto. Synovia boli k nej stále hrubší, arogantnejší a niekedy až suroví. Stále pýtali iba jesť a piť a to ona nemala. Za čo aj, keď peniaze im už odovzdávala ihneď po prevzatí dôchodku. Sama hrdlačila a trápila sa strachom o prežitie. Zdravie jej tiež neslúžilo ako kedysi a na to, aby zašla do mesta k lekárovi, nemala ani peniaze, ani dostatok síl. Nuž iba chradla, strachovala sa o svoj život a nevidela žiadne východisko.
Synovia boli už v tom čase skutoční tyrani. Nedbali na matkine prosby, aby ju prestali ponižovať, aby sa k nej chovali slušne. Vysmievali sa jej do tváre, ak sa jej do nej práve nechystali napľuť, ako na nejakú zdochlinu.
Urážkam a bitke nebolo konca kraja. Stratili súdnosť, stratili súcit a ich prepité mozgy totálne vygumované nemali nič lepšie na práci, ako vymýšľať čím ešte svoju matku potrápia.
Hrozné konštatovanie, no pravdivé, ako že po noci príde vždy ráno. Terkine rána boli smutné, nejasné a bez nádeje, ako tmavé a bezútešné noci. Často vyhnaná z domova prespávala v šope a nemala chuť ani oči otvoriť. Aj keď videla synov odchádzať každý deň do zamestnania. Čo z toho, keď čoskoro sa vrátia a kolotoč hrôzy sa bude opakovať. Nedokázala už ani len premýšľať, ako z tohto ťažkého položenia von. Nemala síl. Nemala so komu zdôveriť, veď v dedine ju nevideli veľmi dlho. Možno by ju už nik ani nepoznal.
Z niekdajšej zdravím prekypujúcej ženy bol iba obláčik nešťastia a strachu. Vzťahy, ktoré kedysi aj možno udržiavala, sa všetky niekam stratili. Nik ju nenavštevoval a nik o jej spoločnosť ani nestál. Bola sama ako prst. Na všetko. Na deň, na noc, na smútok a žiaľ, aj na svoj ubolený život.
Synovia sa v hrôzostrašných praktikách akosi začali vyžívať. Viackrát ju aj bez príčiny udreli, či urobili nejakú inú lotrovinu, len aby videli v jej očiach, že ju majú v rukách ako bábku. Všetko urobila aj s vypätím posledných síl a oni sa iba stále prebiehali v ukrutnostiach.
Po čase však už neboli schopní z toľkého alkoholu ráno vstávať do práce. Nuž nešli nikam. To už bolo s nimi na nevydržanie. Predbiehali sa vo vyšľapaných cestičkách a vyzúrili sa takmer každý deň na žene, ktorá im dala život. Na vlastnej matke. Nedbajúc na jej prosby, na jej plač. Stali sa z nich riadne hyeny.
Z ich matky zostal iba tieň toho, čo kedysi bola. Nevedela už, či je noc a či deň. Stále polihovala. Synovia ju neustále trápili a bili.
Na šťastie sa však stalo, že predsa len niekto o nich začal javiť záujem. Bol to samotný zákon. Nepracovali a v hostincoch už dávno vysedávali častejšie ako v práci. Absencií mali za posledné obdobie viac, ako odpracovaných dní. Im to bolo úplne jedno. Stále naložení v alkohole sa napokon dopustili zrady sami na sebe. Pretože vybľabotali aj to, čo nechceli.
Tak sa okolie dozvedelo, čo prevádzajú so svojou matkou. Vyzradili na seba tajomstvo, ktoré nemala vedieť živá duša. Uplietli si na seba bič a matke podali nechtiac pomocnú ruku.
Všetko išlo zrazu rýchlo. Pracovníci bezpečnosti išli od údivu onemieť, keď našli zúbožené telo ich matky v tých najneľudskejších podmienkach, aké si kto vie predstaviť. Previezli ju okamžite do nemocnice a dvoch spitých a otrasne vyzerajúcich mládencov tam, kam už dávno patrili. Do väzenia!
Skončila sa jedna príšerná a neuveriteľne utrápená etapa života jednej statočnej ženy. V nemocnici si poležala veľmi dlho, pokým bola schopná vypovedať o všetkých hrôzach a násilnostiach, ktorých sa jej vlastní synovia na nej dopúšťali.
A tak, bez svedkov, len vďaka lekárskym správam a znaleckému posudku boli dvaja obžalovaní bratia usvedčení z úmyselnej trestnej činnosti, ktorou bolo týranie. Dostali to, čo si zaslúžili. Oslobodzujúci rozsudok to však nebol. Naopak. Posedeli si teraz oni bez svojej matky, bez jej starostlivosti v temnotách studených ciel, ako tie najposlednejšie psy. Nik už ich inak ani nevolal, keď o nich hovoril.
Na samotu u lesa sa už nikdy nevrátili. Samota osamela. Terka odišla do domova dôchodcov a jej synovia už nemali nikde na svete domov.
- elza-
