Nie som taká dobrá, ako si poniektorí myslia. Niekedy mnou lomcuje zlosť, ktorú neviem zo seba dostať von. A zbytočne sa trápim. Ako vtedy, keď si mi do života vstúpila Ty. Dievča, ktorému stačilo iba zviesť môjho manžela a už v jeho srdci začalo vyčínať ničivé tornádo.
Pamätáš sa vôbec na to..?
Rozhádzala si mi celý život na franforce. Veľmi dobre si totiž vedela, čo chceš. Môjho manžela! Nič viac.
Ja som si želala jeho šťastie. Aj napriek tomu, že som už pod srdcom nosila jeho dieťa, som mu želala šťastie a lásku po Tvojom boku. Nie po mojom.
Vtedy, keď nastal ten skratový deň, našla som Ťa v jeho byte sedieť za stolom s neurčitým výrazom v tvári. Akoby som spadla z mesiaca a Ty si pozerala, čo sa zo mňa vyvinie. Pritom som však mala právo byť prekvapená v podstate viac ja. Neočakávala som totiž, že Peter nebude doma sám. Vedel predsa, že prídem.
Osud to však zariadil inak. Ty, Katka, si prišla ešte predo mnou. Nečudo, že búrka v Tebe vysielala smerom ku mne náboj za nábojom. No stále si sa nevedela trafiť. Kto som a čo chcem práve v tom byte, kde si si prišla užívať.
Na mňa však práve v tej chvíli spadla celá zemeguľa. Stačil iba jeden pohľad na muža, ktorý stál medzi nami a vedela som, v akom hroznom partnerskom trojuholníku som pristála.
Zloba, ktorá v Petrových očiach dominovala, patrila samozrejme iba mne. Jeho oči sa totiž do mňa zabodávali nenávisťou, ktorá napĺňala zrazu celý jeho byt. Preto si aj dovolil vyčítať mi, že som sa Ti mala predstaviť ako jeho príbuzná, nie ako manželka. Tak sa totiž vyjadril, keď si ty už bola z bytu preč. Vôbec nič som nechápala. V hlave sa mi zrazu rozozvučali všetky zvony sveta a ja som mala pocit, že mi prasknú ušné bubienky.
V tej chvíli som pochopila to, čo som dovtedy vehementne odsudzovala. Pochopila som, prečo si ľudia dokážu z lásky ublížiť, ba dokonca siahnúť si aj na život. Obdobné myšlienky začali vtedy obletovať aj okolo mňa. Niečo však v mojom ustráchanom tele kričalo, že to nebude tá správna cesta pre mňa. Prestala som sa vznášať v závane neskutočna a zostúpila som na zem. Rovnými nohami. Aby som sa už nepotácala medzi nebom a zemou. Medzi láskou a nenávisťou. Nenávisťou, ktorá smerom od vás na mňa neprestajne mierila a prepaľovala moje telo negatívnou energiou.
Nikdy nezabudnem na bolesť v srdci, ktorú som pociťovala pri Petrovom rozprávaní o vašej láske. O tom, že si mala pravdu, keď si tvrdila, že s ním už dva roky chodíš. Hovoril o Tebe s veľkou nehou, citom a ľútosťou. Ľútosťou nad tým, že som Ťa ranila, keď som žiadala, aby si z bytu odišla preč.
Vôbec pritom nevidel, že ranená a ukrivdená som ja, nie Ty. Vedel o dieťati, ktoré čakám, no absolútne o ňom nehovoril. Zaujímala si ho iba Ty. A aj keď si odišla, v jeho byte si vlastne zostala. Žiaľ aj v skutočnosti tomu bolo tak. Ja som vám tú cestu, po ktorej ste dovtedy spolu kráčali za šťastím, prenechala voľnú. Nedalo sa inak. Sama seba som presviedčala, že vy dvaja ste tá pravá láska, a že my dvaja s Petrom už nemáme žiadnu budúcnosť.
Myslela som, že robím správne. Pretože niekde tam v tej virvare citov už blúdilo aj naše, zatiaľ nenarodené dieťa, na ktoré sme sa mali tešiť spolu s Petrom. Stalo sa mojou jedinou nádejou a útechou. Aj keď som jeho narodenie od tohto dňa očakávala s väčšími obavami. Nešťastná, ustráchaná a zároveň presvedčená, že ak niekto dokáže opustiť dieťa ešte pred jeho narodením, ten si nezaslúži absolútne žiadne zľutovanie.
Rozviesť som sa však aj tak nechcela. Ibaže z vás dvoch ani jedného nezaujímalo čo chcem ja. Žiadala som Petra, aby ma nenútil k tomu teatrálnemu kroku, no nepochodila som. Rozvod bola jediná vec, ktorá ho na mne ešte zaujímala. Pretože ho potreboval ako soľ. Upol sa na toto mnou nenávidené slovo a ja som pochopila, že je to napokon naša jediná záchrana.
Menil sa mi pred očami. Spočiatku prosil, potom naliehal a nakoniec sa vyhrážal. Nepoznávala som ho. Ani seba. Tvrdila som mu, že budem trpezlivo čakať. Nech si užije života s Tebou a potom sa vráti. Svoju hrdosť som zahodila do prachu, ktorý sa pri prvom rozvúfnutí vetra stratil a s ním aj moja nádej. V hlave som mala iba chaos, no aj tak som vedela, že nutne potrebujem inú istotu. Istotu v seba. Istotu, že dokážem to, o čom som nikdy dovtedy nepremýšľala. Postarať sa o dvoch stratených ľudí v tomto veľkom svete, plnom nesprávnych prekvapení. Že to nemôže byť ťažké ísť životom aj vtedy, ak človek musí zvládnuť niečo, čo by mali zvládať dvaja.
Chýbala mi však láska. No verila som, že láska môjho nenarodeného dieťatka mi všetko vynahradí. Že znova budem smelo pozerať do budúcnosti, ktorá bude zaručene krásna. Preto som kapitulovala. Totálne a odhodlane. Vy dvaja ste sa pomaly stávali mojou minulosťou.
Návrh na rozvod, aj tak už neexistujúceho manželstva som podala. V ten pochmúrny deň nášho rozchodu som zrazu ostala stáť na ulici celkom sama. Na ulici mesta, v ktorom ste vy dvaja zostali spolu žiť. Ubitá a ustráchaná som vám, aj napriek svojmu vlastnému neúspechu a prehre, želala iba šťastie a lásku. Tú, ktorá ti už dávno patrila. Verila som, že vaša láska nikdy neskončí.
Sklamali ste ma však obaja. Ani som dlho na toto poznanie nečakala. Iba dovtedy, kým sa narodila moja dcéra. Bolo to presne mesiac po rozvode. Peter, jej otec, prišiel za nami do pôrodnice s kyticou. A ja som pochopila, že nikdy vlastne nevyhráš. Nepotešilo ma to.Môžeš mi veriť. Zrazu som cítila, že vaša láska, taká presvedčivá, mocná a ohromujúca, dostáva závažné trhliny. Pretože ste nedokázali byť spolu šťastní.
Po rozvode sa medzi mnou a Petrom v podstate nič nezmenilo. Navštevol mňa i moju dcéru s pravidelnosťou, aká mu vyhovovala. Alebo akou dokázal Tebe zaslepiť oči. Viem, že si mu neverila. Neverili ste si asi navzájom. Keď už ste si mohli svoju lásku iba hýčkať a užívať, prestali ste jeden o druhého vlastne stáť. V tomto porozvodovom období sa mi často žaloval na teba. Zatracoval Ťa a zároveň obdivoval. Odsudzoval, aj vyzdvihoval. No opustiť Ťa nedokázal. Nemal dôvod. Ja som ho o to nežiadala. Je to paradoxné, no vyhovovalo mi, že žije s Tebou. Veď tak veľmi po tom túžil. Alebo možno ani nie?!
Bol tu totiž ešte niekto, kto na neho myslel s láskou a očakával ho s otvorenou náručou. Áno, boli sme tri ženy naraz, ktoré striedavo navštevoval, striedavo miloval a možno aj nenávidel. Ty, ja a tá, ktorú si dokonca v čase, keď ste spolu žili, chcel vziať za manželku. Pre Teba bola tá tretia žena neznámou. No ja som ju vídala v bydlisku jeho rodičov, kam sme s dcérou často chodievali. Lebo oni nás neprestali mať radi, ako ich syn. Vlastne, prestal nás mať rád?
Veď Ti bol neverný so mnou, aj s tou druhou zároveň. To iba vy dve ste o tom nevedeli. Možno však tušili. Ja som jeho zálety ako neveru už nemala právo brať. Bola som len jeho exmanželkou. Zároveň však človekom, ktorému mohol všetko povedať. Preto mi nevadilo nič z toho, čo robil. Dávno som pochopila, že on ľúbi iba seba a seba nikdy nesklame.
Potom, keď plakal, že si mu utiekla za iným, bolo už neskoro! Pre neho i pre mňa. Ty si ním zrejme v tom čase riadne pohŕdala. Viem, poslala si ho, aby sa vrátil k nám, no dodnes neviem vlastne prečo? On Ťa poslúchol, ale ja nie! Ten čas po rozvode mi otvoril oči. Už som nestála o muža, ktorý je ako vietor. Lieta za každou sukňou, pod ktorou sa vlnia pekné ženské krivky a napokon aj tak pri žiadnej nevydrží, lebo nevie byť verný. Ženy však nechcú byť klamané.
Nuž, asi si urobila dobre, že si ho opustila, aj keď si ma tým sklamala. Ja som ho neprijala späť. A tak odišiel náš spoločný princ hľadať šťastie u iných dverí. Občas ešte k nám zablúdil a znova odišiel. Nič viac a nič menej.
O tom, že sa znova oženil, som sa predsa len dozvedela. Založil si zrejme skutočnú rodinu a žije v meste, ktoré sme my obidve opustili.
Minulosť je minulosť, no my sme tu aj dnes. A mňa tá okázala zlosť už dávno prešla. Veď my dve sme neboli vlastne ani poriadne sokyne. Ja som Ti svojho bývalého prenechala, a Ty si mi to nikdy neverila. Ver aspoň teraz.
Nebol to naozaj ten pravý ani pre jednu z nás..!
- ez-
