Článok pokračuje pod video reklamou
Mnohé významné osobnosti moderných dejín Slovenska buď boli priamo zo Záhoria a blízkeho okolia, alebo mali k nemu a Záhorie k nim osobitne blízky vzťah, vzťah priateľstva a vzájomnej úcty (napríklad Ľ. Štúr, M. R. Štefánik, Alexander Dubček, a i.)
V týchto dňoch si pripomíname nedožitých 85 rokov jedného z nich, Alexandra Dubčeka, ktorý zanechal výraznú stopu v našom povedomí, ako politik slušnosti, ľudskosti a tolerancie. Staršia, ale aj časť strednej generácie, si ho ešte pripomína aj z osobných kontaktov a z jeho verejnej politickej činnosti po roku 1989, keď pôsobil vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia.
Najznámejším Slovákom v Európe a snáď i vo svete sa Alexander Dubček stal v roku 1968, to bol jeho, ale i náš hviezdny čas. Jeho úprimná snaha poľudštiť existujúci socialistický systém, nahradiť direktívne a totalitné metódy riadenia spoločnosti demokraciou, rozšírením stykov so Západnou Európou, uvoľnením v oblasti vierovyznania, slobodou tlače, viacej občianskych i ľudských práv a slobôd, to všetko vyvolalo nevôľu konzervatívnych vládcov v Moskve a blízkom okolí. Čím viacej sa šírilo nadšenie a elán obyvateľov, tým viacej sa dvíhal varovný prst Leonida I. Brežneva, až nakoniec silu nových myšlienok porazila sila tankov.
Dlhých dvadsať rokov bol Dubček izolovaný, pracoval pod dohľadom „osobitných bodygardov“ v lesnom závode Krasňany na okraji Bratislavy ako technik. Svoje názory a presvedčenie však nezradil. Spolu s ním príkoria a obmedzovania znášali aj tisíce reformne orientovaných jeho prívržencov.
Novembrová zmena priniesla novú nádej. „Dubček na Hrad“, ozývalo sa na Letenskej pláni v Prahe, hovorili nápisy na múroch domov v Bratislave, podľa prieskumov verejnej mienky bol tiež najhorúcejší kandidát na tento prestol, oficiálne ho navrhla aj SNR. Ale mocenské presuny sa uskutočnili inak. Stal sa predsedom parlamentu.
Alexander Dubček sa so Záhorím a Myjavskom zoznámil bližšie ešte v 60. rokoch minulého storočia, keď ho vo funkcii šéfa strany na Slovensku pracovne veľakrát navštívil. V auguste 1965 napríklad vzdal hold priekopníkovi družstevnej myšlienky u nás, ale aj v Európe, Samuelovi Jurkovičovi. Pri príležitosti 120. výročia založenia Spolku gazdovského v Sobotišti vyzdvihol jeho úsilie rozvíjať poľnohospodársku výrobu, ale aj jeho sociálnu pomoc slabším a demokratické zásady, keď člen spolku si mohol zakúpiť len jeden hlas.
V prejave pri oslavách 150. narodenín J. M. Hurbana v Hlbokom vyzdvihol význam nášho národného obrodenia a úlohy Štúrovskej generácie.
Alexander Dubček bol veľmi komunikatívny typ politika, rád besedoval so spoluobčanmi, to bol jeho kyslík, ktorým si „dobíjal baterku“, overoval správnosť, ale zisťoval aj prípadné omyly vo svojej práci. Bezprostrednosť a otvorenosť v povahe záhorákov mu bola veľmi sympatická a z vlastných skúseností viem, že na besedy s nimi sa priam tešil. Počas predvolebnej kampane v lete 1992 prešiel veľa obcí a spoznal ešte lepšie kraj a jeho problémy. Traduje sa taká historka, že jedna staršia teta, keď sa jej pýtali, ktorú stranu bude voliť, povedala, ja budem voliť pána Dubčeka, jeho lístok mi dajte. Či už to tak bolo alebo nie, je faktom, že do FZ v r. 1992 sa Alexander Dubček dostal za sociálnu demokraciu vo volebnom obvode na Záhorí.
Z titulu funkcie predsedu parlamentu Alexander Dubček navštívil mnohé krajiny sveta, rokoval v parlamentoch, s kráľmi a japonským cisárom, s pápežom Jánom Pavlom II. Všade ho prijímali s úctou, otvára dvere našej spolupráce s Európou a svetom. Mnohé univerzity a inštitúcie (Washington, Madrid, Brusel, atď.) mu udelili čestný doktorát a iné vyznamenania a ceny.
Po novembri 1989 Alexander Dubček dúfal, že demokracia, sociálna spravodlivosť a solidarita budú trvalým základom, spoločnosti. Nie všetko sa však vyvíjalo podľa jeho predstáv. Bol politikom hodnôt a v tom bola hodnota jeho politiky. Politika mu neslúžila k obohacovaniu, mocenskej prestíži, chápal ju ako službu občanovi. Sú to ešte stále nenaplnené výzvy a jeho aktuálny odkaz pre dnešok. Známe bolo jeho krédo : Verím v dobro človeka.
Alexander Dubček sa narodil 27. 11. 1921 v obci Uhrovec. Zhodou okolností o 106 rokov neskoršie v tom istom dome, ako Ľudovít Štúr. Detstvo, 13 rokov strávil s rodičmi v Strednej Ázii a v Rusku. Po návrate v r. 1938 sa aktívne zapojil do SNP. Venoval sa politickej činnosti. Zažil obdobie výslnia i útlaku.
Zomrel 7. 11. 1992 na následky tragickej autohavárie. Pochovaný je v Slávičom údolí v Bratislave. Bol a ostal symbolom humanizmu a občianskej slušnosti.
Ivan Laluha
Autor bol poslancom FZ a NR – SR a patril k blízkym priateľom a spolupracovníkom Alexandra Dubčeka.
