Téma týždňa

Na vlastných nohách sa svet zdá krásne zdolávateľný. Ideme. Hýbeme sa. Schody, obrubníky, terénne prekážky nie sú dôležité. Ako sa však osud zmení vtedy, keď toto všetko ostane minulosťou, keď pohyblivú dolnú časť tela nútene nahradia kolesá? Alebo čo si „užívajú“ mamičky s pomerne ťažkými kočíkmi, ktorými prepravujú svoje ratolesti častokrát na dlhé vzdialenosti, nastupujú s nimi do mestskej hromadnej dopravy, železničných vozňov, či len prozaicky musia absolvovať nejaké rokovania v úradoch.
Snažili sme sa trochu preveriť situáciu na Záhorí. Pohyb na kolesách v obciach je väčšinou dosť komplikovaný, bezbariérové vstupy na chodníky takmer nejestvujú. V mestách je situácia trochu lepšia, no ako kde a ako sa magistrát postaral.

Úrady a obchody
sú vybavené rôzne

Seničania to také zlé nemajú. Bezbariérové vstupy na chodníky sú už takmer samozrejmosťou, oceňujú to hlavne mamičky s kočíkmi. Mesto už niekoľko rokov cielene investuje do budovania voľných spádov z chodníkov na cesty, čo uľahčuje život nielen vozičkárom a rodičom s kočíkmi, ale aj starším osobám či postihnutým s barlami. Tým, že nemusia prekonávať terénne prekážky, sa pohybujú ľahšie a nehrozí im úraz pri páde.
Ako je to však s rôznymi úradmi a inštitúciami na pôde mesta? Začali sme na Obvodnom úrade v Senici. Priamo pri vchode majú popri schodišti nainštalovanú zdvíhaciu rampu, škoda len, že sa končí na prízemí. Telesne postihnutý klient by sa dostal maximálne po vrátnicu, ďalej by ho k „vyššie položeným“ úradníkom musel niekto vyniesť. Ktovie, možno tam počítajú s osobným asistentom... Pre matku s kočíkom ostáva len možnosť buď kočík (neraz nemalej hodnoty) ponechať pred budovou a riskovať jeho odcudzenie, alebo ho aj s dieťaťom vynášať hore schodami. O tom, čo si mladé ženy o takomto niečom myslia, sme sa dozvedeli hneď na prahu.
„Idem vybaviť jednu maličkosť,“ prezradila nám Jana L. z Hlbokého. „Autom som prišla sem, ale kočík po schodoch jednoducho nevynesiem, malého musím vybrať, hoci spí, a niesť ho hore po schodoch. Ak tu už nemajú výťah, prečo nemajú aspoň plošinu, po ktorej by sme kočíky mohli vytlačiť?“
Dá sa povedať, že je to veľmi rozumný názor a v jednoduchosti je tá pravá múdrosť. Stačilo by na schody inštalovať „koľajnice“, aké boli v minulosti samozrejmosťou v každom paneláku, a polovica problémov by prestala jestvovať.
Mestský úrad v Senici je moderný, vybavený nájazdovou rampou a výťahmi. Telesne postihnutý občan, ktorý si tu potrebuje vybaviť svoje záležitosti, ale aj mamička s kočíkom či starší, nevládnejší človek, tu nemajú problémy absolvovať beh po úradoch. Podobne nemajú starosti s návštevou Skovenskej sporiteľne, ktorá sídli v tej istej budove a teda aj jej priestory sú pre handicapovaných návštevníkov ľahko prístupné. Podobne je na tom aj klient Slovenskej pošty, aj tam má ten, kto to potrebuje, vybudovanú nájazdovú rampu. Mladá matka so športovým kočíkom si túto vymoženosť pochvaľovala: „Nie je to tu dlho, s prvým synom som sa musela ešte vláčiť po schodoch, teraz je to pohodlné. Jednoducho vyjdeme hore a dnu do budovy, nikto proti tomu nič nenamieta.“
Vstupy s kočíkmi umožnila svojim zákazníkom aj Jednota. V obchodnom dome Cieľ majú mamičky dokonca výhodu, že môžu pri nákupe použiť ručný košík, pretože nákupný vozík v kombinácii s kočíkom je pre jedny ruky trochu priveľa. V obchodnom dome je aj výťah, takže aj vyššie poschodia sú dobre prístupné. Samozrejme, hypermarkety obchodných reťazcov majú bezbariérové riešenie už štandardné.
Zistili sme však, že handicapovaný občan Senice by mal značné problémy najesť sa. Reštaurácia Jednota a hotel Branč, kde sa podáva strava na gastrolístky, sú pomerne neprístupné pre človeka na vozíku. Množstvo schodov, ktoré vedú ku vchodom, by ťažko prekonal. Je však pravda, že ak by sme dobre hľadali, našli by sme – reštaurácia Arkádia alebo Gastrocentrum pri MsÚ sú prístupné pre všetkých, pohyblivých aj nepohyblivých.

Postihnutí v Malackách majú oporu v Meste
V okresnom centre Slovenského zväzu zdravotne postihnutých nám na viaceré otázky odpovedala podpredsedníčka zväzu v Malackách Mária Trenčíková. Počet členov základnej organizácie v Malackách je okolo 350, v celom okrese je to okolo 1000 členov. Pani Trenčíková tlmočila radosť členov z viacerých nových bezbariérových riešení pri vstupoch do inštitúcií v Malackách. Spomenula bezbariérovosť knižnice, zlepšené (aj keď nie ideálne) riešenie prístupu v nemocnici, prispôsobenie vchodu na mestský úrad, ale aj do Zámockého parku či podnikateľského inkubátora. Mierne ťažkosti sú s možnosťami parkovania. Často sa stretávajú so skutočnosťou, že miesta určené pre zdravotne postihnutých bývajú obsadené vozidlami bez označenie pre TP vodiča.
Vyzdvihla tiež prístup mesta k ich organizácii a aj ďalším s podobným zameraním. Mesto organizáciám vo svojich priestoroch prenajalo kancelárske priestory za veľmi výhodných podmienok. Poskytuje im tiež priestory na väčšie podujatia v zasadačke MsÚ. Doterajšiu spoluprácu a ústretový prístup si členovia vysoko vážia.
Slovenský zväz telesne postihnutých vyvíja v Malackách aj v spolupráci s úradom práce, sociálnych vecí a rodiny rôznorodú činnosť. Vymenujeme len niektoré z nich: poskytovanie sociálneho poradenstva, sociálnu prevenciu a starostlivosť, sociálno – rehabilitačné služby, stará sa o pracovné uplatnenie telesne postihnutých občanov, ale aj o zabezpečenie voľnočasových aktivít pre nich.
Malacká pobočka zväzu v súčasnosti realizuje projekt spolufinancovaný Európskou úniou. Ide v ňom o zvýšenie potenciálu jednotlivcov pre uplatnenie sa na trhu práce. Je zameraný na výuku práce s počítačom, nemeckého jazyka, personalistiky, samozamestnávania. Veľmi dôležitú úlohu pri takýchto kurzoch hrá aj psychologická časť. Oslovujú aj zamestnávateľov, v rozhovoroch s nimi sa venujú problémom hlavne telesne postihnutých, ale aj zdravotne postihnutých.

Priestor by bol,
vodiči sú horší
Oslovili sme aj jedného zo zástupcov telesne postihnutých obyvateľov Záhoria. Radovan, ktorý býva v malom meste a nebol práve nadšený záujmom médií, napokon súhlasil, že sa podelí o svoje poznatky z pohybu po mestách v regióne.Tridsaťročný bývalý robotník je po úraze pripútaný na invalidný vozík, používa službu osobného asistenta, ale občas si vyjde von aj sám. Ako každý mladý človek sa chce občas zabaviť s kamarátmi alebo len tak relaxovať mimo štyroch stien bytu.
„V Senici to ešte ujde, sú tam dobré rampy, horšie je to v Skalici, tam máme v centre vždy problémy. Centrum je síce pekné, ale na vozičkárov príliš nemysleli,“ prezradil Radovan. „Čo ma ale veľmi hnevá, je bezohľadnosť vodičov. Pre postihnutých ľudí sú na parkoviskách vyhradené miesta s väčšou šírkou, aby sa dalo manévrovať s vozíkom. Ak sa tam postaví zdravý vodič a viac voľných miest nie je, jednoducho nemôžem vystúpiť bez rizika, že niekomu poškodím auto. Následky si potom môžete spočítať... Myslím, že mestským policajtom by sa nič nestalo, keby dôslednejšie kontrolovali takýchto parkujúcich a bez milosti ich pokutovali.“
Rovnaký názor má aj matka postihnutého Mareka zo Senice, ktorého denne vozí do špeciálnej školy a vždy tŕpne, či nejaký „dobrák“ nezaberie jej parkovacie miesto. Aj v týchto vzťahoch by mala panovať väčšia ohľaduplnosť, veď nikto z nás netuší, kedy ju bude potrebovať sám.
- en, mb -