Hedviga nechcela rozšíriť rady vydajachtivých dievčat. No podvedome žiaľ cítila, že túži už pomerne dlho práve po niečom takom. S Petrom chodili spolu takmer sedem rokov a tak sa domnievala, že tento čas je na vzájomné spoznávanie sa dostatočne dlhý. Nebol to už medzi nimi dvomi ten najhorúcejší ani najzaľúbenejší vzťah, no trval. To bolo pre ňu podstatné. Vlastne si nevedela predstaviť, že by sa mali rozísť. Príbuzní z jednej i z druhej strany si ich už dávno doberali otázkami typu: „tak kedy už konečne bude svadba?“
Láska medzi nimi bol viacmenej dobre zabehaný štýl života, no po sobáši túžili obaja. Aj keď o ňom málo hovorili. Aktuálnejšou témou bolo dieťa a možnosť, že by spolu založili rodinu, mala do ich vzťahu priviať ten správny vietor.
Zatiaľ sa im však nedarilo. Ten zázrak prírody ich neustále obchádzal a Heda stále v sebe nosila viacero otázok. Prečo konečne nemôže otehotnieť? Koľkým ženám sa to stane raz – dva a ona? Akoby bola neschopná dotiahnuť túto jedinú túžbu do radostného konca.
Možno to bolo spôsobené aj posledným Petrovým pokleskom. Našiel si „bokovku“ a ohrozil jej istoty. Riadne ju to zrazilo na kolená. Najmä to, že išlo o dievčinu, ktorá bola oveľa mladšia od nej. Peter ale trval na tom, že to chce iba trocha trpezlivosti, pokým to dievča zmaturuje a bude všetkému koniec. Ak by vraj náhodou nezmaturovala, mal by zlý pocit, že to spôsobil on sám.
Zlý pocit, že svojej partnerke tým spôsobil traumu, však Peter v sebe neživil ani náhodou. Hedviga mu však predsa len verila. Vôbec si neuvedomila, že sa nesnažil ospravedlniť sa. Ani ju nepožiadal o prepáčenie. Verila iba tomu, čo od neho počula. Že všetko je v poriadku.
O Petrovej frajerke vedeli iba oni dvaja. Srdce jej síce našepkávalo, že jej vyvolený sa predsa len dopustil nevery ako vyšitej z nejakého románu, no schválne ho nepočúvala. Dúfala, že sa to nikdy viac nezopakuje.
Napokon svadbu predsa len zorganizovali, no nemala to byť žiadna sláva. Nič vo veľkom štýle. Jeho rodičia, jej matka a sestra s rodinou. Také malé rodinné posedenie. Hedina vydatá sestra Marta nachystala slávnostný obed a na slávnosť prepožičala priestory svojho bytu. Večer okolo šiestej hodiny bolo po všetkom. Dokonca ani v práci nevedeli, že sa Heda vydáva. Chcela to mať po pravde iba za sebou . Nič viac a nič menej.
Nebol dôvod na oslavu. Akoby tušila, že Peter ich svadobný deň riadne okorení ďalším sklamaním. Obavy ako hrom sa naplnili. Stala sa totiž ešte jedna nepredvídaná vec, ktorá ju, ako nevestu, opäť zrazila na kolená. Ak by sa to nestalo práve jej, tak nikomu by niečo také nikdy neuverila.
Heda si veľmi priala zaniesť svadobnú kyticu v deň svojho sobáša na hrob otca, ktorý zomrel, keď bola ešte dieťa. Paradoxné bolo to, že sa až tu, na cintoríne cítila konečne šťastná. Kráčali s Petrom ruka v ruke k hrobu jej otca a ona vedela, že takto si svoj svadobný deň predstavovala. Privedie otcovi ukázať svojho vyvoleného, aby videl, že sa už nemusí o ňu strachovať. Kyticu vložili do pripravenej vázy...
Ticho v mlčaní zrazu Peter prerušil. „Čo povieš, mačiatko, myslíš si, že aj na rozvod sa vypĺňajú tiež tlačivá ako na sobáš?“ vystrelil otázku ako ostrý šíp a ani si nevšimol, čo to s Hedou urobilo.
Ľadová sprcha v horúcom letnom dni premenila okamžite jej úprimnú lásku na celoživotnú traumu. Takmer sa zložila. Toľká trúfalosť! Taká drzosť a nehoráznosť. Hedviga mala pocit, že padá niekam hlboko, hlboko do priepasti.
Nečakané bodnutie pri srdci jej zrazu našepkalo, že otec jej predsa len celý život chýbal. A že jej chýba zrovna teraz. Teraz, keď nečakane potrebuje ochranu a pomoc. Aby ten náhly závan chladu v jej duši dokázal vymazať.
Akoby onemela. Neodpovedala. Cítila sa hrozne a každé slovo, vyrieknuté ňou v tej chvíli by iba viac znásobovalo bolesť nad stratou tohto dňa, ktorý ju mal urobiť šťastnou.
Prvá myšlienka, keď sa prebrala zo šoku, bola práve tá, že sa s ňou Peter určite rozvedie. Zrazu to vedela celkom určite. Už ju nič nezachráni. A dnes už asi ani nerozveselí.
Zo srdca jej trčal šíp. Ostrý a pálivý ako... Áno, to bolo tou Indiánskou piesňou lásky, ktorá sprevádzala ich kroky pred sobášiaceho. Vtedy ju vôbec nevnímala, no teraz jasne vedela, že to bolo tak. Slová tejto indiánskej piesne boli pre ňu zlou predzvesťou, aj keď im nerozumela. Možno boli o láske, samozrejme. Veď prečo by im pri vstupe do sobášnej siene hrali práve túto melódiu. No pre Hedu bolo zrazu každé slovko jedovatým šípom, ktorý otrávil jej najkrajší deň v živote a premenil ho na bezhraničnú beznádej.
Peter si vôbec nevšímal jej zadumanosť, ani jej rozpaky. Dokonca akosi nepostrehol ani to, že mu vlastne neodpovedala. O tom, aby sa pokúsil urovnať vzniklú „minútu ticha“, ktorú tak nekresťansky narušil svojou otázkou, ani len neuvažoval. Nič iné ho žiaľ v tej chvíli netrápilo. Iba to, či sa tak jednoducho, ako sa oženil, bude môcť aj rozviesť. Už svoje slová nikdy nezoberie späť.
Mladomanželia teda odkráčali z cintorína ako dvaja celkom cudzí a vlažní ľudia. Všetko, čo sa dialo potom, bolo pre Hedu ako v zlom filme. Podvedome cítila, že v tom filme hrá hlavnú úlohu, ktorá jej však nie je šitá na mieru. Usmievala sa na všetkých, prejavovala spokojnosť a radosť, ale iba formálnu. Obávala sa zajtrajška, obávala sa budúcnosti.
Jedine švagor, ktorý sa veľmi rád bavil a pri každej príležitosti si veselo pospevoval, akosi vycítil, že niečo nie je v poriadku. Za celý čas, čo rodina sedela pri svadobnom stole, nepreriekol ani slovo. Nepotešil Hedu žiadnym vtipom, ktoré vždy sypal z rukáva. Akoby tušil, že je to nevhodné. Čo jej asi čítal z očí? Heda sa to nikdy nedozvedela.
Ostatní sa bavili navzájom a nič si nevšimli. Rodičia pociťovali asi veľkú úľavu, pre ktorú zabudli aj na to, že nevesta je iná, aká by mala byť. Že nevesta je akási rozčarovaná.
Neskôr, keď Heda s Petrom osameli, sa tento barbar znova vyznamenal. Rozčúlil sa nad takou banálnou vecou, akou bol zápis v jeho občianskom preukaze. Stálo tam na mieste, kde sa uvádza stav, slovko „ ženatý.“ Skoro vyskočil z kože, keď to tam zbadal.
„Ako to je možné?“ zasypel na Hedu. „Veď si mi tvrdila, že v občianke nebudem mať žiadnu zmenu, ty klamárka!“ a treskol dverami na izbe, v ktorej mali spolu tráviť svadobnú noc. Nekonala sa preto žiadna. Bola to noc, ako každá iná. Nemali naplánovanú ani svadobnú cestu. Neplánovali si vlastne celkom nič.
Ani smútok, ktorý Hedvige po svadbe zostal v očiach a zabolel vždy, keď ju niekto oslovil „mladá pani.“ Medové týždne sa stali jej slzavým údolím, z ktorého už nebolo cesty späť.
Po svadobnom víkende, cez ktorý Peter ešte dokázal maskovať pred ostatnými svoje rozčúlenie, odišiel do mesta, v ktorom žil a do ktorého sa Heda chystala za ním presťahovať. No nikdy sa nepresťahovala.
Do zabudnutia navždy upadol deň, kedy sa vydávala za toho, ktorý ju opustil rýchlosťou indiánskeho šípu. Pre ňu zostal jej svadobný deň jediným dňom, ktorý sa snažila navždy zabudnúť. - ez -