V skalickej juniorke je najmladším, no zároveň jednou z najvýraznejších opôr brankár Zdenko Kotvan (12. august ´89). Študent Združenej strednej škole v Skalici, odbor strojárstvo, predvádza v bráne vynikajúce výkony. Chytá v psychickej pohode a priam si vychutnáva každú minútu na ľade. Jeho brankárske kúsky znesú tie najprísnejšie kritériá. Je reprezentantom do 18 rokov a vo svojich sedemnástich rokoch zažil aj premiéru v profesionálnom mužstve seniorov HK 36. Svoje prvé minúty si odchytal na ľade Martina. Medzi seniormi sa etabluje, trénuje totiž so skalickým áčkom. Získava parádne ostrohy a od zápasu k zápasu jeho výkonnosť rastie. Práve oňho sa môže skalický juniorský tím oprieť ako o pevný strom.
Zdenko je dôkazom, že žiaden boj nie je vopred prehratý a častokrát ani ten boj so samým sebou. Po tom, čo mu diagnostikovali zdravotné komplikácie a alternatívu skončiť s hokejom, zahryzol sa do brankárčenia ešte viac. Výsledky jeho zdravotného stavu boli po poslednom vyšetrení pozitívne a on teraz priam s ľahkosťou si doslova užíva každú možnosť naplno zabrať v bráne. Sú veci a hodnoty, ktoré si na svojej perepúti váži omnoho viac. Jedno mu je jasné, chce v hokejovej svätyni rozvíjať svoje majstrovstvo do dokonalosti a byť svojmu tímu tou správnou a spoľahlivou oporou. Hokejoví brankári majú vo svojich rukách i nohách tú moc.
Kedy si začal s hokejom? Kto ťa priviedol na hokej?
S hokejom som začal v štvrtej triede ako hráč a v piatej ako brankár. Na „základke“ prišiel do triedy jeden kamarát a rozdával prihlášky, tak som to skúsil ako hráč a neskôr v bránke a tam som aj ostal.
Si Kátovčan, každý deň musíš do Skalice dochádzať. Ako prijali tvoje rozhodnutie rodičia, keďže nebývate v Skalici?
Najprv mali rodičia obavy, že to bude zaberať veľa času. Oco ma sem vozil, trávil tu so mnou dosť času a ja som mu za to veľmi vďačný.
Ktorá veková kategória ti najsilnejšie utkvela v pamäti? Čo ti tak najviac pomáhalo v napredovaní v žiackych a dorasteneckých rokoch?
Určite deviata trieda, keď sme sa dostali na Majstrovstvá Slovenska starších žiakov a skončili sme štvrtí. Darilo sa mi aj v doraste. Verím, že tak to bude aj ďalej. Bol som aj na troch výcvikových táboroch v Trnave, na špeciálnych brankárskych kempoch. Tam mi tréner Vladimír Šťastný pomáhal cibriť techniku chytania a snažil som sa podľa toho trénovať.
Čo ti dalo ako dorastencovi, minuloročné etablovanie v juniorke?
Bola to pre mňa dobrá skúsenosť, aj keď to bolo pre mňa veľmi ťažké. Snažil som sa, čo som mohol a prospelo mi to.
Je minuloročná juniorská strieborná medaila tvojim najväčším úspechom?
Určite, v tých výkonoch chceme pokračovať, vyhrávať zápasy a myslieť na úspech. Môj osobný úspech? Myslím, že na ten veľký ešte len čakám.
Už trénuješ aj so skalickým áčkom, aký bol tvoj prvý štart medzi seniormi?
Môj prvý štart v Martine bol veľmi ťažký. Myslím, že je to rýchlejšie, hráči sú vyspelejší, skúsenejší. Mám ešte čo robiť, aby som sa zdokonalil na to, aby som sa medzi mužov dostal.
Máš dlhodobejší hokejový sen, kde by si chcel účinkovať a čo by si chcel, aby sa ti splnilo? Čo pre teba znamená hokej?
Ja sa nesnažím ani tak úplne myslieť dopredu. Snažím sa sústrediť na prítomnosť, stále pracovať a dúfam, že to príde. Hokej znamená pre mňa veľmi veľa. Je to krásna hra, mám ju rád a chcel by som v nej pokračovať čo najdlhšie.
Rozbehla sa ďalšia sezóna a tebe sa v nej zatiaľ darí. Ako si s ňou zatiaľ spokojný?
Spokojný som. Nečakal som to. Myslím, že je to zatiaľ dosť výborné a dúfam, že to bude aj pokračovať. Chcel by som takto celú sezónu chytať a keď to pôjde, bude to dobré.
Chytáš vo veľkej psychickej pohode, cítiš to na sebe, že je to predsa len iné ako minulú sezónu?
Určite, pretože minulý rok som bol dosť taký rozhádzaný, chytal som za juniorku i dorast. Teraz je to pohodička, keď sa vyhráva a podávajú dobré výkony. Dúfam, že to vydrží.
Svojej šance si sa chytil pevne, do brány zrejme nechceš nikoho pustiť, chceš byť jednotkou?
Každý brankár by chcel chytať, čiže ja sa budem snažiť, aby sme v zápase podávali dobré výkony, aby sme vyhrávali a chcem chytať čo najviac zápasov.
Ak by si mal definovať partiu skalických juniorov, ako by si ju nazval?
Zatiaľ ju môžem iba pochváliť. Keď to pôjde takto ďalej, myslím, že to môžeme ďaleko dotiahnuť, ale to je ešte dlhá cesta.
Aké sú tvoje ciele v tejto sezóne?
Môj osobný cieľ je určite podržať tento kolektív a byť mu oporou. Túto sezónu chcem podávať také výkony, ako doteraz v juniorke a ak by sa ešte podarilo, bol by som rád, keby sa dalo odchytať nejaký zápas za A - čko.
A čo sa týka teba a reprezentácie?
Mojím cieľom sú Majstrovstvá sveta osemnásťročných vo Fínsku, čiže musím stále podávať dobré výkony, ako v klube, tak aj v reprezentácii a dúfam, že sa mi to podarí.
Máš aj svoje brankárske vzory?
Je to Švéd Henrik Lunqvist. Zo starších to bol Tommi Salo. Zvyčajne všetci fínski brankári sú štýlovo dobrí. Majú veľmi dobrú techniku chytania, majú veľmi rýchle nohy. Zo slovenských je to Karol Križan, je to fantastický brankár, ktorý snáď nemá chybu.
V čom by si sa chcel zdokonaľovať, v čom sú tvoje prednosti?
Zdokonaľovať by som sa chcel v technike a rýchlosti, dynamike v nohách, presuny. A prednosť? Povedal by som, že reflex a snáď lapačka.
Sleduješ výkony brankárov aj v NHL?
Sledujem, no nie nejako špeciálne. V Skalici som sledoval brankárov, keď tam boli Paľo Rybár a Miro Lipovský, tí sa mi páčili. Snažil som sa podľa toho aj robiť.
Vnímaš divácku kulisu počas zápasu? Akú povahu musí mať brankár?
Je pekné, keď ľudia chodia na hokej. Mám rád, keď diváci zatlieskajú, či peknej akcii, alebo zákroku brankára. Brankár musí byť hlavne pokojný, keby bol roztrasený, nemá šancu. Občas si na spoluhráčov aj zakričím. V reprezentácii mi hovorili, aby som na hráčov začal kričať, usmerňovať ich, pretože ja som ten posledný a ja vidím aj namiesto nich. Je ich treba občas usmerniť.
Aké máš obľúbené číslo na drese?
Teraz mám šesťdesiatku. Dvojku v juniorke, šesťdesiatku som si dal u mužov podľa Karola Križana. Keby sa dalo, pri tej šesťdesiatke by som zostal.“
Pamätáš si ešte na prvú reprezentačnú pozvánku?
Určite si to pamätám. Bol to kemp reprezentácie do 16 rokov v Kežmarku a ja som si tam vybojoval miestenku do Fínska. Bol som veľmi šťastný. Odvtedy som stále v mládežníckych reprezentáciách. Snažím sa podávať čo najlepšie výkony v klube i na zrazoch. Mojím zatiaľ najsilnejším hokejovým zážitkom bolo víťazstvo s Američanmi v Kanade. Bol to fantastický, najemotívnejší zápas, po ktorom nasledovala obrovská radosť.
Ostáva ti okrem hokeja čas aj na koníčky?
Nejaký ten malý čas zostane, ale veľmi málo. Je tu škola, tréning, keď tak niečo si zahrať a ísť spať, čiže je to taký denný kolobeh. V televízii sledujem futbal. Hokej a futbal sú športy pre mňa. Občas si zahrám aj tenis.
Je dôležité môcť sa oprieť o výkon brankára ako o pevný strom. Svoju spoľahlivosťou a oporou už neraz dokázal, že tým pevným stromom pre skalických juniorov Zdenko Kotvan je.
Monika Kušnierová, foto - em-
