Na pultoch kníhkupectiev i v mojej ruke sa prednedávnom objavila knižka Záhorácke humorfresky, ktorej autorom je známy gbelský hudobník a organizátor viacerých kultúrnych a spoločenských podujatí Pala Nemec Lelín. Keďže som sa s jeho tvorbou už viackrát stretol aj prostredníctvom vydávania občasníka Záhorácka kopriva v našich novinách, zaujímalo ma, prečo si autor zvolil tento názov?
„Je to tak trocha parafráza na tie filmové Četnícke humoresky. A freska je maľba do mokrej omietky, a tú mali naozaj aktéri tejto knižky nejeden krát naozaj zmaľovanú, ale nie vodou!“ vysvetľuje Pala Nemec.
Čitateľ v knihe nájde naozaj humorné témy, ale aj vážne s hlbokým ľudským poznaním a poslaním, a to všetko v dosť veľkom dejinnom rozsahu. „Zozbierať tento materiál mi trvalo cez štyridsať rokov. Nerobil som si žiadne novinárske zápisky a poznámky, len som s veľkým záujmom počúval príhody a životné skúsenosti staršej generácie. Tie sa mi hlboko vryli do pamäti. A nakoniec, už nie som mladý zajac a dosť z toho, čo je obsiahnuté v knižke, som už aj sám ako dieťa prežil.“
Hoci som ešte nemal možnosť prečítať všetko, najviac ma zaujala poviedka Strach zostane navždy nemý, ktorá opisuje odsun gbelských Židov. Je napísaná tak autenticky, až mám pocit, že to musel písať niekto, čo to naozaj hlboko prežil. „Hĺbku toho prežitku, ktorý naozaj sála z tejto poviedky, som vycítil z rozprávania mojej matky. Pracovala ako pôrodná asistentka a celý život bola veľmi sociálne založená. Bola takou bútľavou vŕbou všetkým ukrivdeným, hlavne ženám. Nikdy jej nevymizol z pamäti obraz tých krutých dní a veľmi často to spomínala. Dokumenty k tej udalosti vypátral priateľ Miroslav Čársky a množstvo informácií som dostal od priamych, len nezúčastnených divákov.“
Pala Nemec korení poviedky záhoráckymi básničkami. Nevyhýba sa ani žiadnym politickým a sociálnym témam. Jeho báseň Mor ho! v záhoráčtine dokonca obehla na internete celé Slovensko. „Nad samostatným vydaním týchto básničiek v zbierke som už tiež rozmýšľal. Najskôr by som však chcel vydať niečo v spisovnej slovenčine, lebo ma rozčuľuje, keď mi rôzni „bačaláci“ (rozumej stredoslováci a obyvatelia ďalej na východ) vyčítajú, že nepíšem po Slovensky! Ja sa pýtam, píšem papuánsky? Nie je záhoráčtina slovenské nárečie, rovnocenné s rusínskym, so spišským, či iným? Je! No ale aby nepovedali, tak najprv spisovne. Dúfam, že sa to v priebehu troch týždňov aj podarí zrealizovať. Nebudú to satirické verše, ale niečo milé. Už názov Aj Záhoráci vedia spisovne milovať predznamenáva, že pôjde o poéziu o láske. Láske k maminke, svojej vlasti a rodnej obci, k prírode, o láske k viere a nakoniec trocha jemnučkej erotiky o láske k žene.“
Okrem poviedok ma zaujala aj v knižke vložená zaujímavá Záhorácka zástava, ktorá určite poteší každého patriota. Počul som však, že Pala Nemec Lelín je aj autor Záhoráckej hymny, ktorú už nahral veľký symfonický orchester. „Hymna má slová a tie treba aj naspievať. Teraz, keď spevácky zbor mesta Senice Cantilena dokončil veľký projekt k výročiu W. A. Mozarta a predviedol v Rakúsku jeho Requiem, požiadam ich, aby naspievali Záhorácku hymnu. Veď spievať hymnu šikovného, pracovitého a dobrého národa nie je hanba i keď jeho reč znie trocha tvrdo.“
Ako som sa už zmienil, s tvorbou Pala Nemca Lelína som sa mal možnosť stretnúť už viackrát. Tých, ktorých oslovil prostredníctvom našich novín, ale aj iných čitateľských fajnšmejkrov by som rád upozornil, že spomínanú knižku si na Záhorí môžu zakúpiť v kníhkupectve Bystrický v Holíči, na tržnici v Skalici i pod kultúrnym domom v Senici. V Bratislave napríklad v kníhkupectve SISI pod Obchodným domom Tesco na Kamennom námestí.
Na vlastnej koži som sa viackrát presvedčil, že jej obsah nepôsobí povrchne. V jednom momente vás zaleje láskou a zo slzavého dojatia vzápätí vyburcuje k hurónskemu smiechu. V knihe je totiž obsiahnutý život, ktorý každý žijeme. V tomto prípade iba vyrozprávaný niekým iným... naozaj dobrým autorom.
GaboKopúnek
