V prvých novembrových dňoch sú naše spomienky intezívnejšie ako inokedy, patria tým, ktorých sme stratili. V tichom premýšľaní sa k nim vraciame, spomíname na svojich rodičov, príbuzných, priateľov a spoluobčanov, ktorí dožili svoj život a ktorí na cintoríne – sade našich spomienok, splynuli s prírodou, ktorú mali tak radi.
Ako film beží v našich myšlienkach ich život. V duchu si opakujeme chvíle nenahraditeľné, prežité v ich blízkosti. Áno v prvých novembrových dňoch preciťujme tú bolesť, ktorú sme prežívali vtedy, keď nás svojou smrťou upozornili, že ľudský život je veľmi krátky, že len ten víťazí nad smrťou, kto ho vie prežiť v prospech ľudí, s ktorými žije a pracuje. Preto prvé novembrové dni slúžia na zamyslenie, že smrť nie je rozmarom nadprirodzených bytostí, ale že je nevyhnutnou chvíľou nášho života. Zákonitým a normálnym dôsledkom života, súčasťou jeho neustálych premien prírody okolo nás. Stojí za to spomenúť na svojich najdrahších, ktorí formovali naše ja, vštepovali nám tie najkrajšie city, svojou láskou nám ukazovali krásu a bohatosť ľudského žitia.
No neraz sa zamýšľame aj nad nápismi na hroboch.
Zvlášť jeden výstižný som našiel na jednom z hrobov: „Akí ste vy, takí sme boli aj my. Akí sme my, takí budete aj vy“. Je to výzva k tomu, aby sme sa zamysleli nad hĺbkou týchto slov najmä, aby sme v ich duchu konali. Zamyslime sa nad nimi aj pri hrobe našich najbližších, ktorí už nie sú medzi nami. No čas nezastavíme, môžme ho len na dobré šľachetné veci využiť alebo zlými skutkami zneužiť.
Čas sú síce podľa príslovia peniaze ale beda tomu, kto sa naň pozerá iba cez ne. Hodnoty niesú však iba peniaze. Hodnotami sú aj naše zdravé a dobré rodinné vzťahy k tým, ktorí už nie sú medzi nami. Preto spomienka na nich môže u nás pretrvávať po celý rok, nielen v čase ich a nášho sviatku.
MaJu
