Kam kráčaš slovenská turistika?
Jeden z najväčších štátnych biznisov býva vo vyspelých krajinách turistika. Nepotrebuje obrovské fabriky a energetickú náročnosť, môže sa dostať i do najmenšieho a najzapadlejšieho regiónu. Tam dáva ľuďom pracovné príležitosti, a tak potrebné dane štátu! Slovensko zaostáva, i keď máme centrálne turistické orgány i regionálne kancelárie. Tie nám síce zožerú nemalé prostriedky, ale nič nikomu neukážu... nemajú vo veľa prípadoch ani čo!!! A aby netrovili zadarmo spoločné či darované prostriedky z Únie, vymýšľajú si činnosti. Tak sa stalo, že som počul v rádiu, že sa v Bratislave robí takzvaná komunistická okružná cesta, aby sme ukázali zahraničným turistom, akože obludnú úbohosť našej architektonickej minulosti. Sú tri hlavné body: Slavín... Slovenský rozhlas v obrátenej pyramíde a sídliska v Petržalke. Dovolím si naše nesvetové, „úbohé“ skvosty porovnať so svetovými unikátmi!
Zastavenie prvé!
O oprávnenosti pamätníka padlým vojakov proti fašizmu sa nedá diskutovať, o vlastnej mohyle áno. Je taká, aká je, čo architekt, to iná forma, čo občan - pozorovateľ, to iný názor. Pýtam sa však... je horší Slavín od Sochy slobody? Vysoký – á... štíhly - a... vypína sa pyšne nad svoje okolie a nemo vraví: Tu spia spánkom večným ruskí vojaci, aby vy ste slobodne mohli žiť... pod mojou ochranou spia spánkom večným prví pionieri, ktorí dobyli Ameriku pre vás, aby ste mohli slobodne žiť. Je to na smiech? Je to úbohé? Mám rád nadhľad a vtipný sarkazmus... ale vysmievať sa z takých vecí a ešte ich prezentovať ako raritu je trestuhodné!
Zastavenie druhé!
Obrátená pyramída budovy Slovenského rozhlasu je isto rarita. I keď som tam bol niekoľko krát, o jej funkčnosti nemôžem nič povedať, o jej nezapasovaní do svojho prostredia však áno. Nepáči sa mi. Medzi normálnymi stavbami úradov, vysokých škôl a bytovými domami pôsobí rušivo, je to skrátka absolútne odlišný štýl, vhodný do voľného priestranstva. No čo ale Eiffelovka? Keď ju začali stavať, obyvatelia usporiadali kvôli tomu protestnú demonštráciu! Bude ako chrasta na tvári Paríža, vraveli! I keď je to dnes symbol Paríža, stále je to iné „kafe“ oproti neskutočne krásnym palácom, plných tepla umeleckého vkusu, romantickej lásky, ale aj krvavých francúzskych dejín. Proti nádhere všetkých pamätihodností a prirodzenej symbióze rôznych štýlov s takou noblesou riešených budov, od Sacré – Coeur až k zlatej kupole Invalidovne, či Napoleonovho víťazného oblúka... javí sa oceľová veža ako unikátna, obrovská kopa umne pospájaného železa. Francúzi ju však nadovšetko milujú a ostatní im ju závidia. Je super turistickou atrakciou... smeje sa z nej niekto?
Zastavenie tretie!
Petržalka! Kamenné mesto... no žijú v ňom živí ľudia. Mám tam veľa známych a poviem pravdu, ťažko sa tam orientujem. No byty sú celkom fajn, čisté, každý kto mohol, vymenil umakartové bytové jadro, kúpeľne sú ako z nablýskaného prospektu, z nefunkčných balkónov sa stávajú presklenné loggie, začína sa ukazovať veľkoplošná zeleň a domy, čo boli na jedno kopyto, sa natierajú veselými, pastelovými farbami... každý inak. Viem panelák! Nedá sa milovať... nedá sa nadávať... ale býva sa... a celkom kultúrne žije. I premiér býval v takom niečom. Hanbil sa za to? Ukazuje niekto tie strašné slumy v Londýnskej Soho, či snáď ešte strašnejší Brooklyn, alebo Bronx v New Yorku? Obávam sa, že je im tam fotografovanie veľmi nemilé, a vôbec! Vystúpenie z pevného auta je životu nebezpečné! Vodí tam niekto turistov na obhliadku zločinu, špiny a chudoby? Zlatá Petržalka!!!
Nemám rád samochválu, i keď asi platí... Keď sa sám nepochváliš, iný to ťažko za teba urobia! Je veľa vecí, čo ťažia Slovensko, no čo sa doma navarí, malo by sa doma zjesť. Nie sme horší od iných, a tak by sme si naozaj mali prestať kydať do vlastného hniezda, i keď je to na Slovensku také papulárne – populárne!
Smutné rozprávky strýca Lelína
Rozum a Srdce!
Kde bolo, tam bolo... tam niekde... a možno všade na svete... alebo nikde... Nie! Určite niekde a pekne... sa dvaja ľudia veľmi milovali, ale zlou zhodou okoličných okolností nemohli byť stále spolu... a pretože ich láska bola taká veľká a ešte väčšmi aj sebecká tak ako to v živote býva... rozhodli sa, že sa rozídu, keď je jeden hore a druhý zasa dolu! Srdcia sa im trhali... oči im plakali... krehké putá lásky čo ich držali spolu, krehli ešte viac mrazivým dychom rozumu. A tak praskol prvý pramienok, upletený z najjemnejších vlákien vrúcnych citov. Praskol potichučky a bez výstrahy... tak ako praská subtílny stromček pod záľahou studeného a ťažkého snehu.
A rozum povedal! Nevydržal! Slabý bol... a slabým nie je určené miesto na tomto svete! Praskol druhý pramienok, upletený so spoločne prežitých chvíľ, plných porozumenia, plný nedočkavých stretnutí a bláznivého milovania do bezvedomia... a ešte plnší nežného zaspávania vpletencov do seba.
A rozum povedal! Naivné pletky... aj pes sa nedočkavo teší na hodenú kosť, aj žrebcovi sliny tečú keď zbadá statnú kobylu... a každý uondaný v bezvedomí zaspí, keď mozog padol do nohavíc! A tak praskol i posledný... tretí pramienok, upletený zo snov budúcnosti... zo snov o vernosti... zo snov o jeseni plnej slniečka spoločných chvíľ. Nevydržal keď ho už dvaja bratia zradili... a takí boli spolu mocní... mocnejší od Troch prútov Svätopluka!
A rozum povedal! Nevadí... láska nás neuživí, len starosti nám prináša... finančné... osobné... v práci nám bráni, výkony sú slabé!
A tak srdce povedalo! Keď si taký múdry a na mňa nedbáš, nebudem pre teba biť... i tak by som bez lásky, od žiaľu puklo! A ako povedalo... tak sa aj stalo... prestalo biť... a nebilo už ani na poplach!
Ten praktik schytralý, zľakaný na smrť, zúfalo už len mŕtvo mlčí! Nemôže žiť bez srdca... a srdce bez lásky... a láska bez ľudí... kde skončia otázky... prečo je to asi tak... lebo nemá srdce rozum, či rozum srdce... či všetko naopak?!
Kultúrne leto sa opäť vydarilo
Keď už má Praha svoje „Jaro“, čo má svoje čaro, ale aj už toľko jarí trvajúcu vysokú umeleckú úroveň... keď má Bratislava svoje BHS-Bratislavské hudobné slávnosti, prečo by sme aj my nemohli mať od jari do jesene kultúru trocha pod palcom?! Gbely sa v poslednom čase naozaj stali kultúry plným mestom a nie len kultúry oficiálnej. V každom, i malom podniku vyhrávajú kapely gbelské i cudzie... niekedy i trocha hlučnejšie, čo susedia príliš neoceňujú, ale pokiaľ sa skončí v stanovený čas, dá sa to snáď cez to leto vydržať. S tou oficiálnou, začala Základná umelecká škola už piateho mája, koncertom skupiny Relax v Dome kultúry. Bolo to zahájenie päťmesačného hudobného sviatku a pri tom i rozlúčenie. Chlapci v kapele vyrástli a dorástli, opustili i stredné školy, nastúpili na vysoké... materinská ZUŠ-ka im zostala malá, i keď v nej čaká cez 500 detí na svoj čas, keď vyletia z hniezda, aby sami bez starostlivej maminky... sami okúsili dosky, čo vraj znamenajú svet. A tá maminka ZUŠ-ka, oslávila 16.6. o 16. hodine svoje dvadsiate výročie. Na ženu-matku vek mladý, na školu-umelkyňu... mladý? Starý? Keď si spomeniem ako sa začínalo s jedným klavírikom a jednou trúbou... dnes naozaj už len chýba ako predmet zvuková réžia a umelecká fotografia! A deti sa neskrývajú za odhlučnené dvere učební, kde viac, či menej otrávené skúšajú nekonečné etudy. Na vyše dvadsiatich koncertoch počas školského roku, a ešte najväčšom hudobnom sviatku, Beatfóru sa môžu prezentovať pred divákmi, v krásnych koncertných priestoroch v Gbeloch alebo Kútoch. Už tradične patrí koniec júna folklórnej prehliadke Gbelská paráda a Hurá prázdniny. Hlavným ťahúňom na paráde, bol naozaj parádny súbor Urpín z Banskej Bystrice. Šikovní mládenci a krásne devy slovenského národa zaiskrili svojím šarmom a perfektne zvládnutým spevom a tancom, ktorý naozaj asi nikdy nezomrie! Večer zasa záhorácki muzikanti so Záhorienky, zakontrovali „Bačalákom“ že zbytočne „grumbir“ nejeme! Hurá prázdniny už prebiehajú bez komplikácií, keď ich ešte ako učiteľka Andrea Budajová pred tromi rokmi začala. Akurát je čudné, ako sa všetky tie úžasne deti do tej školy zmestia. Takže... tanečnú, klasickú, ľudovú hudbu máme trocha za sebou. A čo také country? Komu by sa nepáčili bratia Nedvědi /možno ich nabudúce zavoláme/ so svojimi poetickými textami naozaj so života? A komu by sa nepáčil Pepa Nos, so svojimi textami, síce tiež so života, ale takými, ktoré naozaj režú do všetkých necností nás ľudí a nášho sveta! Naozaj pobavil všetkých svojím nekompromisným pranierovaním závisti, ľudskej nadutosti a mamonárstva. Svojská osobnosť na pravom mieste s veľkou výpovednou hodnotou! Country festival si pomaly získava na vážnosti. I keď nebude konkurovať Radimovskej šope, bol spríjemnením letných mesiacov a určite potešil priaznivcov tohto štýlu. No ale Augustiáda bol zasa iný súdok. Cimbalová muzika Zádruha vytasila ťažké zbrane moravskej melodiky, ktorá tak vie stiahnuť hrdlo svojou krásou... a keď sa spieva a ešte k tomu naozaj pripíja tým „Vínečkem bíuým“, naozaj to nemá chybu. Škoda že si Dušan Grúň nemohol pripiť... no čo už so zásadovým šoférom. Pieseň Starý rodný dom, s ktorou sa u nás asi najviacej preslávil sa volá v originále: Green, greeg gras off Home ... doslovný preklad by bol: Zelená tráva pri dome.. ale má to naozaj asi význam o tom rodnom dome. A Dušanko je naozaj ako rodný dom. Sála z neho istota zavedenej kvality, kamarátstvo a jemná elegancia naozajstného profesionála, ktorý pri svojej odbornosti nestratil hlbokú ľudskú dušu tak vzácnu v týchto kruhoch! Tak sme sa dostali na rocku! No... jemu už posledná sobota prázdnin patrí... lebo už ide naozaj do školy. Akcia sa volá Peace fest... a jej krstný otec je Jimmy Hendrix. Tento rok sa naozaj vydaril... bolo na nej najviac divákov so všetkých akciíí. Hlavný ťahúň... superstar Štrofek naozaj nesklamal, ale predsa mi nedá nespomenúť, starého... pozor, naozaj len vekom, rockera Zdenka Pradlovského so synom Zdenkom, ktorý to naozaj roztočili. Vždy som mal prísne kritéria na bubeníkov... lebo bez rytmu nie je charakter, ale mladý Zdeno ani nebubnuje, ani nehrá... on naozaj na tie bicie spieva! Kto vie o čom hovorím, tak mi uverí! Zdenku... gratulujem! Aj mladému, aj starému! A že sa muzika nedá hrať bez nejakých hracích automatov? Dá! Len to treba vedieť... a Peace Feste to všetci vedeli! No a Gbelské hody... čo k nim dodať. Mestské kultúrne zariadenie urobilo kus roboty... a kto ste boli, netreba o tom hovoriť. Každý si mohol vybrať a Gbelania sa nemusia hanbiť že sa im nedostalo toho, po čom túžili! Poslednou perličkou bol asi krst poviedkovej knižky Záhorácé humorfresky na koncerte dychovej hudby Štefanovjanky v nedeľu po obede, kde ju krstný tata primátor Gbelov Jozef Hazlinger pokrstil pravou vodou z Barinského potoka priamo z dreveného gbelíka. A je tu teda asi zima... zakúrime, ale gbelská kultúra sa na zimný spánok neukladá. Veru, bude bohatá... a na Ježiška dostanete pekný darček. Už sa na ňom pracuje! Ale nezabudnite... každý herec, spevák hudobník potrebuje dobré publikum... a vy dobré publikum ste, tak nezabudnite prísť!!!
Zastavme sa bratia...
Cesta do roku 1939?
Keď sa chce pes biť, aby prestal vyť... alebo úplne prestal byť... existovať, palica sa vždy nájde! Palica ozajstná, ba i tá pomyselná, maskovaná v oficiálnych prejavoch, kvazifundovaných reportážach v novinách, či „skoro?“... nezávislých televíziách! A ten pes... prepáčte, to je naše Slovensko. A bijú ho! Skúša sa magyarpalička na ten butatótkuťa, aby sa nemuseli zavádzať tak prehľadné demarše a ekonomické embargá, či priamo blokády. Keď ktosi??? objavil na Internet-e pár neznámych úbožiakov ako pália Maďarskú zástavu, nikto u nás, ba ani vo svete netušil, že také niečo na nejakej zablúdenej stránke je! A ojhľa! Všetky televízie až do omrzenia vysielali tento naozaj pohŕdania hodný akt a razom sa z jeho aktérov stali svetoznáme mediálne hviezdy! A úplne zadarmo!!! Len nech nie sú nikomu príkladom! Žiadna národná vláda na svete nie je zodpovedná za medzinárodný Internet, ale za niekoľkometrový hanlivý, naozaj protislovenský transparent na medzinárodnom futbalovom zápase, majú zodpovednosť minimálne štátom schválení poriadatelia, ktorí ho mali okamžite zlikvidovať. Nakoniec, nie je to naša hanba. Ich vláda na nenárodný Internet protestovala u nás, my na nápis na národnom štadióne u nich nie. Dobre, ustúpili sme hlúpej provokácii, sme múdrejší, ale múdrejší nevyhrávajú! Vyhrávajú drzejší, i keď tento pretek nemôže nikto vyhrať... len všetci prehrať! Ďalej. Z dedinskej bitky za frajerku sa vytvoril medzinárodný konflikt. Ja som chlapca bil? Záhorák?! Či Jurko Jánošík z Terchovej? Nie!!! Pobili sa chlapci z jednej dediny! Vraj povedal jednu vetu na rozlúčku po maďarsky. Ale tam skoro všetci hovoria po maďarsky. To by sa museli biť všetci medzi sebou stále!
Spomeňme si na Francúzsko pred niekoľkými mesiacmi, kde zhorelo denne „LEN“ tisíc áut! Väčšina demonštrantov bola inej farby pleti, ktorí pochádzali najviac z Maroka, no boli občania Francúzskej republiky. Protestovala Marocká vláda? Neprotestoval vo svete nikto, bola to vnútorná vec Francúzov. Teraz poviem jednu strašnú predpoveď... možno horšiu od Sibyle. Táto vláda musí padnúť, nehodí sa do pripravenej schémy svetového biznisu... a to chce ešte Róbert Fico zastaviť privatizáciu a „vystrnadiť“ medzinárodný kapitál z tak dôležitých odvetví, ako je plyn a elektrina?! Samovražda! To nikto nedovolí! Veď kvôli takým veciam sa robia vojny. Viem vyspeli sme. Zabrať bez násilia majetok národa daný od Boha, sa dá krásnym spôsobom. Krajšie ako v rukavičkách. Elegantných právnikov je dosť. A keď sa nechce na túto tému počuť... nastúpia tvrdšie kalibre! Príkladov v dejinách je ešte viac. Sociálna politika vlády pre vlastný národ ktorá sa konečne dostáva do popredia, nikoho vo svetovom svete biznismanov nezaujíma. Zaujímajú ich len vlastné ovládanie ziskových odvetví. A tak sa zatiaľ len skúša, kam by sa to mohlo až dostať, kam zahnať psa. Až do kúta? Pohryzie? Stiahne chvost? Má vôbec zuby? A... mali by sme sa medzi sebou v tejto „osvietenej“ dobe hrýzť? Nebudeme nakoniec šťastní že tento, prevažne kresťanský svet, dokáže len svoju absolútnou súdržnosťou odolávať náporu životaschopných, tvrdých národov z východu a Afriky??? Dobre... bude to tak, ba už je to tak! V Rakúsku, Nemecku a Španielsku určite! To posledné sa v týchto časoch nevie ani ratovať pred prílivom utečencov a kričí o pomoc. A tak nás zatiaľ neprezieravci bijú... nevediac že sú len nastrčenci v cudzích nadnárodných záujmoch... a i to slovo nadnárodný dáva tušiť, že o nejaký národ Maďarov, alebo Slovákov vôbec nejde. Tie sú im ukradnuté!!!
Peniaze... Money... Lóve... tie nepoznajú národné hranice!
Všetci za jedného! Jeden za všetkých!
Napíšem vám príbeh ktorý nedýcha vôňou jari v Paríži, ani majestátnosťou chrámu Notre Dame, ba ani úlisnosťou prvého ministra Ľudovíta XIV, kardinála Richelieau, vojvodu de Plesis a predsa má s nimi niečo spoločné. Odvahu, nerozlučné priateľstvo a ochotu kedykoľvek pomôcť potrebným. To sú tie črty tak prirodzené trom mušketierom, ako nám ich živo opísal Alexander Dumas. Starí mušketieri dávno snívajú svoj večný sen, no sú tu noví, o nič menej odvážni, so smelým srdcom, troškou roztopašnosti, no predsa pevným charakterom hodným povšimnutia.
Bola raz jedna trieda na jednej učňovskej škole a následne na nadstavbovom štúdiu, v tej triede tabuľa a krieda... a ticho. Nie, nebola prázdna, boli v nej nepočujúci žiaci a keďže boli nerozluční a presne štyria, tak si dali aj priliehavé prezývky... Athos... Portos... Aramis a d´Artagnan. Neboli spolu len v škole. Často cez prázdniny spolu brigádovali, veď peniažky sa potrebujú vždy. Tak sa pri učení, spoločnej práci a priateľskej zábave, i bez šermiarskych bitiek, upevňovali ich vzťahy... a keď niekomu niečo chýbalo? Všetci za jedného... jeden za všetkých! To bolo magické heslo, ktoré dodávalo nerozlučnému štvorlístku silu prekonať všetky prekážky ich tichého sveta. Škola skončila, mušketieri sa rozišli, každý začal robiť niekde inde, ale vždy ich to ťahalo k sebe a často sa stretávali.
Tak sa stalo aj osudový deň 5. augusta 2006, keď nastúpili na brigádu pri oprave stropu na krytej plavárni. Phortos niekde blúdil svetom, a tak sa len traja kamaráti pustili s chuťou do práce. Robota odsýpala aj v náročnom prostredí lešení, rebríkov, zábradlí, ale i zákerných dier a nepevných drevených dielcov. Athos – Miro Bílik si spokojne robil svoju robotu netušiac, že sa len pár metrov od neho odohrala príliš skutočná tragédia. Až keď si chcel niečo podať zbadal, že jeho priateľ Braňo prepadol stropom a leží, o desať metrov nižšie bez pohnutia, na vodnej hladine. Ten... tak tomu ozajstnému Gaskoncovi podobný Záhorák s potuteľným úsmevom na tvári, teraz plával ako nehybné biele lekno, tak málo podobné živému d´Arnagnanovi. Bože!!! Čo s tým?! Skočiť za ním? No štyri poschodia sú privysoké i pre odvážneho mušketiera... a miesto jednej smrti dve, je tiež nerozumné!
A tak sa mihajú nepočítané priečky rebríkov... rýchlo, rýchlejšie... viac sa už nedá... ako kričí nemý o pomoc?! A je tam niekto? Je! Už sa aj volá pre záchranku. Lenže ako do zamknutej plavárne. Tak teraz je Miro naozaj dole sám. Sám so svojou povinnosťou zachrániť kamaráta... zachrániť človeka. Vyleštené okná krytej plavárne sa pyšne lesknú... v nich odraz vlastnej zúfalej tváre. Ako v strašnom sne, kde ťa všetko zdržuje a máš olovené nohy, toto hlúpe zrkadlo, ktoré rozdeľuje život od smrti, ti bráni pomôcť potrebnému. Všetci za jedného! Bum!!! Už sa triešti márnotratný krištáľ rozbitý tým čo bolo prvé po ruke... a tam za zrkadlom, už leží Braňo v štvormetrovej hĺbke celkom bez života. Studená voda chladí rozpálenú tvár záchrancu, tlak v ušiach a stupňuje... dva metre... tri... štyri... už sa držia v objatí ako za najkrajších časov bláznivých večerov.
Sú na dne! Na dne blankytne modrého bazénu, na dne svojich možností, no predsa sa odvážny Athos driape za slnkom, na svet, na vzduch. Pomaly centimeter za centimetrom. Jeho nákladu mu je priveľa... je studený a ťažký. Vzduchu a síl tak málo. Nekonečné sekundy sa vlečú ako hodiny... čo to nedokážem?! A predsa. Už leží Braňo celý modrý, tak bezbranný voči osudu, ktorý je silnejší ako človek. Mirko sa však plný vzdoru nevzdáva! Bez lekárskej pomoci dáva umelé dýchanie, sám je celý zadýchaný, dáva masáž srdca... tak zasa je priateľstvo silnejšie ako smrť! Braňo sa prebúdza, kašle a prská, nechápe celkom ten návrat už z druhej strany... predsa je tu len krajšie! Hú... hú... húka záchranka ktorá odváža dochrámaného d´Artagnana na ARO do Ružinovskej nemocnice, kde si ešte dlhšie poležal... veď vypiť toľko vody by porazilo všetkých mušketierov pána de Treville.
A tak pripime dobrým vínkom v ktorom sa trblieta iskra života, iskra slnečných strání niekde v Provance, ktoré tak mušketieri milovali. Pripime odvahe a nerozlučnému priateľstvu ktoré pretrváva veky, priateľstvu, ktoré pokorí aj smrť i keď je večná. A... Braňo a Miro... d´Artagnan a Athos? Len tými usmievavými očami... len tak bez slov si ako toľko krát pred tým povedali... Jeden za všetkých! Všetci za jedného! Pala NemecLelín
