Mária kráčala ulicou malého mestečka, zasneženou až po samé okná. Evidentne bola naštvaná, pretože takmer za každým rohom zahrešila, ak sa čo i len trocha pošmykla. Nik si ju však nevšímal. Bol pokročilý popoludňajší čas, ešte k tomu piatok. Každý sa náhlil domov do tepla a pohody. Ona, žiaľ, mala po pohode. Naštvaná až do krajnosti, praštila dverami na rodičovskom dome v neďalekej dedinke po tom, čo sa s rodičmi totálne vyvadila. Už sa nemohla na tých dvoch ufrflancov doma ani pozerať. Stále tie isté reči dookola. „Kedy už dostane rozum, kedy si nájde poriadnu prácu, ktorá ju bude baviť a z ktorej neodíde.“
Stále to isté dookola. Akoby ona vedela na to odpovedať. Sama veru nevedela prečo sa jej nikde nedarí a ani ju to nikde nebaví.
Momentálne sa však potrebovala zbaviť toho neustáleho rodičovského teroru. Aj matkinho lamentovania, z ktorého ju príšerne bolela hlava. V poslednej chvíli sa preto rozhodla, že si zabehne na pár dní radšej k babke. Tá sa nikdy na nič nepýta. Naopak. Pohladí jej vlásky a pošepká do uška: „Netráp sa dieťa moje. Nejako bolo, nejako bude. Uvidíš“. Uvarí teplého čajíku, priloží k nemu misu s buchtami a bude po zlobe. S plným bruchom sa všetko vždy lepšie rieši, aj problémy sa stratia. Zaraz príde na spásonosnejšie myšlienky. Vie to. Preto aj napriek tej treskúcej zime, ktorá akoby sa zbláznila, predsa len naskočila na vlak a doviezla sa konečne až sem. Už len pár uzimených krokov a bude na mieste.
Zo zadumania ju vyrušil hluk za vysvietenými oknami nejakej reštaurácie. Nemala ani poňatia, ako sa volá. Intuícia jej našepkávala, aby kráčala ďalej a nevšímala si chaos a vravu za zahmlenými oknami. Ibaže ju zrazu prepadla zvedavosť. Čo ak sa niekto nájde, kto si ju vypočuje a poteší ju svojim chápavým pokyvkávaním hlavou, svojou možno aj teplou náručou? Niekto, kto utíši jej rozbúrené a vystresované nervy normálnym vypočutím. Odhodlane predsa len počúvla svoje neporiadne a rozhnevané „ja,“ čo žiaľ nebolo po prvýkrát.
Vstúpila do totálne zafajčenej miestnosti a rozhliadla sa. Zdalo sa jej, že spoločnosť nevyzerá najhoršie. Mladých tvári sa pred jej zrakom blyslo zrazu dosť, tak sa rozhodla zostať. Ani nemusela sama sedieť. Hlúčik zhruba šiestich alebo siedmich mužov ju pozval k sebe. Neodmietla. Veď o to práve išlo. Mať trocha nádeje aj na iné myšlienky než tie, ktoré ju momentálne ovládali a zaťažovali.
Chlapci jej hneď gavaliersky objednali grog. Vraj, aby sa dobre zohriala. Pôsobila dojmom najuzimenejšej osoby, nuž sa nad ňou zľutovali. Predstaviť sa však akosi zabudli. Hneď sa dali do reči a vypytovali sa, čo robí v ich končinách. Odpovedala trochu nepriamo a obalene, že „zaháňa nudu a stres“. Všetci sa rozosmiali. „To dnes ešte aj existuje?“ zapochyboval ktorýsi z nich a tak sa pozrela tým smerom.
„Je celkom fešák,“ zauvažovala. Preto aj hneď svoje zle vyrieknuté slová oľutovala a poopravila ich nasledovnou vetou: „Možno neexistuje. Verím, že pri vás zabudnem na všetko, čo práve zabudnúť chcem.“
Zjavne im to zalichotilo a poniektorým sa rozsvietili očká nádejou. To však Mária nezbadala.
Všetci sa zrazu rozrečnili, skáčuc si jeden druhému do reči. To je jasné, že sú veselí a usmiati, keď je už koniec týždňa a keď môžu oddychovať tam, kde im je najlepšie. Vo svojej vlastnej spoločnosti.
Slová sa kĺzali z úst raz jedného, raz druhého a Mária pomaly zabúdala, kam mala pôvodne namierené. Ešteže babke nedala vedieť, že príde. Strachovala by sa o ňu. Naivná, premožená krivdou svojich blízkych a ochotou svojich spolustolovníkov akosi ani nezbadala, že za oknami už vládla noc. Alebo sa jej to iba zdalo? Prestala vnímať všetko okolo seba, pretože mládenci to boli srdeční a nešetrili na nej ani peniažkami. Najesť jej nedali, no nalievali do nej stále niečo na zlepšenie nálady.
Páčilo sa jej to. Nahovárala si, že nič zlé predsa nerobí. Veď si len posedí, zodvihne sa a odkráča do ochrany svojej milej a rozradostnenej babky. Vždy sa veľmi teší, keď ju nečakane zbadá v otvorených dverách svojho bytu.
Ibaže takýto obraz sa jej práve dnes mohol už iba zdať. Čoraz menej vnímala, čo všetko sa okolo nej rozpráva, čo všetko sa okolo nej deje a hlavne, čo všetko na ňu začali jej spoločníci pripravovať. Bola by počula, že sa chystajú odviesť ju niekde do bezpečia, ale do takého, ktoré by poskytovalo radosť hlavne im, nie jej.
Dôverovala im tak veľmi, že sa nechala obliecť do svojej premočenej bundy, ani vak si na chrbát nezabudla zavesiť. Ibaže to bolo posledné, čo urobila z vlastnej vôle. Myslela si, že ju odprevadia a stratia sa každý po svojich povinnostiach. Piati z nich však už mali v hlave plán, ktorý bol celkom jednoduchý. Ten, ktorý z nich bol slobodný a bol práve doma sám, pretože jeho matka odcestovala, navrhol, že v zábave sa bude pokračovať u neho.
Všetci mali už v hlavách dostatočný zmätok z alkoholu, ktorý tak nešetrne liali dolu hrdlami a preto ich myseľ sa uberala iba jedným a tým istým smerom. Sexuálna chémia už ovládla ich mozgy natoľko, že by im nezabránil v ich konaní už nik na svete.
Mária vnímala, že ide niekam inam, ako sama chcela. Nedarilo sa jej však presvedčiť tých vytrvalcov, aby ju prestali postrkovať stále niekam do neznáma a nechali ju odísť si svojou cestou. Ťahali ju vytrvalo len kúsok za roh a vo výťahu, ktorý ich vyviezol na samý vrch, sa už pomaly začala o seba báť. Nedokázala však odporovať sile toľkých rúk, ktoré sa zrazu po nej začali všetky naťahovať. A nielen to. Zbadala, že tie ruky ju vyzliekajú zo všetkého, až zostala nahá v miestnosti, ktorú nepoznávala.
Iba čapicu jej nechali na hlave, nič viac. Tá im akosi neprekážala. Zostala jej na hlave celý večer a statočne chránila jej hlavu, aj keď to nebolo treba.
Mládenci ju zrazu hodili na akúsi posteľ a jeden po druhom zavŕšili to dielo skazy, ktoré sa miešalo v ich hlavách spolu s vypitým alkoholom. Mária sa bránila, kričala, kopala. Nič však nepomáhalo proti presile. Sem-tam do nej ešte niečo naliali z fľaše a ona sa strácala v prepadlisku hnusu a odporu.
Všetci piati vykonali na nej násilie, ktoré jej už nik nezmaže z mysle. Občas vnímala, občas plakala, a poväčšine kapitulovala. Zbytočne by ju fackali a ona sa bitky veľmi bála. Keď už bolo po všetkom a muži sa jej dostatočne nabažili, nechali ju pohodenú na posteli a čuduj sa svete, zaspali. Doslova a do písmena zachrápali. Izbou sa niesli ich odporné pazvuky a odfukovanie.
Za nejaký čas Márii predsa len v hlave bliklo svetielko nádeje. Práve prežité chvíle jej predsa len pomohli vytriezvieť a uvedomila si všetko, čo sa udialo. Nebolo pochýb, bola znásilnená. Neprikrytá, doškriabaná a vystrašená sa presa len snažila pozviechať, obliecť a zutekať do bezpečia. Potichu a celkom nehlučne dokázala, čo si zaumienila. Dotrhané oblečenie predsa len na jej ubolenom tele pôsobilo skôr otrasne, ako slušne. No aspoň bunda bola celá.
Vyšla z bytu, spáčov nechala na svojich miestach a utekala nočnou ulicou, ani nevediac kam. Dosť zle sa orientovala, pretože až tak dobre sa v tej tme nevedela zorientovať.
Náhoda však chcela, aby ju postretlo auto, ktoré svojimi svetlami ostro odhalilo všetko, čo sa len dalo vidieť. Ustráchanú a zúboženú ženu, ktorá sa pomaly vlečúc brodila hustou zimou nevedno kam. Neznámi manželia, vracajúci sa z návštevy známych, akosi hneď pochopili, že táto žena potrebuje ich pomoc. Máriu zobrali a ani sa nevypytujúc, zaviezli ju na políciu.
Bola síce vystrašená, nesmelá a unavená, no predsa len dokázala popísať všetko, čo sa práve odohralo v jej duši a s jej telom. Nasadla s policajtmi do auta a za pomoci jej dvoch záchrancov odišli všetci k tomu domu, z ktorého Márii naskakovala husia koža. Všetkých piatich mužov po zazvonení tak bezpečnosť našla na mieste činu. Bola to náhoda alebo šťastie?
Asi spravodlivosť spolu s ľudským súcitom, ktorí neznámi manželia s ňou mali. Správne pochopili danú situáciu a uvedomujúc si, že nik nemôže druhého obmedzovať a vykonať na ňom násilie, sa rozhodli konať.
Znásilnenia, ktorých sa všetci piati obžalovaní dopustili, vynieslo im najprv len nemilé prekvapenie a rýchle vytriezvenie. V konečnom dôsledku hlavne však trestné stíhanie. Ich následné priznanie, lekárska správa o stave poškodenej ako aj svedectvá niekoľkých ľudí, ktorí videli túto nerovnú spoločnosť vychádzať spolu z reštaurácie, už iba dotvorilo obraz tohto nie práve najveselšieho večera. Všetkým odsúdeným za trestný čin znásilnenia, ktorý spáchali v spolupáchateľstve, bol vymeraný rovnaký trest. Každý z nich dostal trest odňatia slobody na dvanásť mesiacov nepodmienečne.
A Mária? Nik z nej tú hanbu tak ľahko nezmyje. Ani ona sama. Pochopila aspoň, že alkohol v spojitosti s hnevom je príliš nevhodná kombinácia na zlepšenie nálady, ktorú v ten osudný večer od obvinených omylom očakávala. Milujúca babičkina náruč by bola zaručene lepším riešením. Rodičia ju preto ešte veľmi dlho právom osočovali z nerozvážnosti a z neposlušnosti, čo však uznala aj sama. Verme tomu, že aj s poučením do budúcnosti.
- elza -
