Ak pracujete na mieste, kde podstatou vašej práce je styk so stránkami a následne aj poskytovanie istých služieb pre nich, tak nemôžete očakávať, že budete všetkými obľúbený. Ani pochválený. Presne v takejto situácii som sa ocitla aj ja. No, pravdupovediac, neprekážalo mi to. Ani trochu. Odjakživa mám totiž zmysel pre spravodlivosť a som tej zásady, že s poctivosťou sa ďalej zájde.
Ja viem. Dnes už smiešna „relikvia totalitného režimu.“ No mne vyhovuje a zostala som jej verná. Navzdory všetkému. A navzdory všetkým, ktorí sa práve tejto zásade vyhýbajú ako čert krížu. Tak týchto ľudí zase nemusím ja. Že na takomto pracovisku sa vám prihovorí každý, aj ten, čo vám hlavne v mladosti nevedel prísť ani na meno, aj to sa dá zvládnuť. Časy sa menia a práca je práca.
Nedávno mi však vstúpil do cesty silný protivník, ktorý ma rozhodil na celej čiare. Spolužiačka, rovesníčka. Nazvime ju, ako chceme. Iba priateľkou nie. Jednoducho som ju nikdy nemala rada. Určite ani ona mňa. Hlavu nosila vždy trochu vyššie ako moje rovesníčky, pretože sama o sebe si myslela, že je niečo viac. Patrične to prezentovala svojim správaním. Povýšená, nadradená a neznesiteľná fiflena. Tak to aj zostalo.
My dve sme sa pri sebe veru málokedy pristavili. Načo aj? Vždy som z jej pohľadu mala ten istý pocit, akoby mi hovorila: „Mám úspešného manžela aj rodinu ako sa patrí. Ty, chudera, nemáš nič, iba trápenie.“
Nemala však pravdu. Nepociťovala som vo svojom živote žiaden deficit. No práve jej som sa necítila potrebná to vysvetľovať. Napriek tomu sa mi však nedarilo tejto žene vyhnúť. A to som sa veru poriadne snažila. Osud chcel, aby sme sa my dve predsa len stretli a to nie v práve najočakávanejšej chvíli. Presne naopak. Nebola som pripravená na jej požiadavky, na jej aroganciu a velikášstvo, ktoré mi dávala vehementne pocítiť.
Ona, celkom úspešná podnikateľka, ktorá do podnikania dokopala celú svoju rozvetvenú rodinu. Sama nedosiahla vyššie vzdelanie, no jej nárokom a trúfalosti to neprekážalo. Mala prosperujúcu živnosť a s tým, čo si už stihla nahonobiť a zaobstarať, dokázala veľmi ľahko preniknúť do vyšších kruhov. Nič pre ňu totiž nebolo sväté. Ani nemožné. Dokázala všetko, čo si zaumienila.
Asi si s kľučkou od dverí na mojej kancelárii padli do oka hneď pri prvej návšteve. Odolala prekvapeniu, že na tej stoličke pred ňou sedím naozaj ja a predostrela mi svoj problém s takou naliehavosťou, že, ak by to práve v tej chvíli bolo vybavené k jej spokojnosti, bolo by už pravdepodobne neskoro. Ibaže mňa jej úžasné obkecávanie svojej naliehavej požiadavky vôbec neomámilo.
Preto bola takmer mojim každodenným, no nevítaným hosťom. Skutočne otravná ako indiánsky šíp. Najradšej by som ju oskalpovala. Pomohlo by to však? Asi ťažko. Aj tak by išla za svojim cieľom. Videla som jej totiž až do žalúdka. Pretvarovala sa tak okato, že by to iba slepý nezbadal. Jednoducho ma potrebovala, nuž som jej bola zrazu dobrá. To je všetko. Protirečiť som jej nechcela, preto zrejme hneď pochopila, že so mnou to tak ľahko nepôjde. Mala dobrého „tušáka.“ Neuprednostňovala som ju. Správala som sa k nej ako ku každému inému žiadateľovi. To znamená nanajvýš korektne.
Znepokojovali ma ale reči, ktoré sa o ich podnikaní trúsili z úst do úst tými, ktorí s nimi prišli do styku. Naozaj sa s málom nedokázali uspokojiť. Vo vzduchu lietali nelichotivé slová na ich snahu po lepšom, až luxusnom živote, ktorý vedú. Tu som nevdojak narazila na správu, že sprostredkúva predaj bytu tomu či inému známemu, inde ma zase prekvapil spôsob, akým získavali stále viac a viac nehnuteľností.
Nie všetko som však brala vážne. Ľudia vedia byť aj zlomyseľní a mňa našťastie práca pohltila natoľko, že som vypúšťala podobné reči z hlavy. Možno im iba všetci závidia ich aktivity a aj to, že sa im relatívne darí. No mňa po tom všetkom nič nie je. Podnikajú. Čo je na tom? Obyčajná porevolučná vymoženosť.
Horšie pre mňa bolo to, že som si neuvedomovala, čo vlastne mala za lubom. Nesnažila som sa však nad danou záhadou vôbec premýšľať. Inak by som odhalila hneď jej prehnané priateľstvo, ktorým ma zrazu začala zahŕňať.
Intenzita jej úsmevov a lichôtok nabrala taký závratný spád, že som sa nestačila čudovať, ako často ma vyhľadávala. Ibaže, mne to nešlo tak od srdca, ako to vyzeralo s ňou. Stále som mala pocit, že sa musím mať pred ňou na pozore. Také priateľstvá, ktoré vzniknú nečakane, boli pre mňa pohromou. Neoplývala som ani príliš veľkou časovou rezervou, aby som mohla neprestajne trkotať o nepotrebnostiach s kadekým. Priateľov som si rada vyberala sama. Priateľstvo je pre mňa niečo zvlášť posvätné. Som zástancom názoru, že menej je vždy viac.
Moja každodenná návštevníčka bola však totálne vytrvalá. Až mrazivo vytrvalá. Začínala mi z nej naskakovať husia koža. Že by predzvesť pohromy? Pravdepodobne áno. Pohromy v podobe sťažnosti, ktorá prišla z inej strany, nie od nej. Ale pocit, že v tejto nainscenovanej nespokojnosti mala prsty predovšetkým ona, ma neopúšťal. Také korenisté obvinenia a výmysly mohli skrsnúť iba v jej nespokojnej a možno aj závistlivej hlave.
Moja jediná a jedinečná záchrana bola však silná aj pre takéto okamžiky. Mala som veľmi dobré pracovné vzťahy so svojimi nadriadenými a vedela som, že sa v každom prípade postaví môj šéf za mňa. Nepoznal ma totiž iba pár dní. Naopak. Dobre vedel, čo môže byť v podobných prípadoch pravda a čo nie. Napísala som pravdivé vyjadrenie ku konkrétnej sťažnosti a odpoveď sťažovateľke sa niesla v duchu prísneho konštatovania, že som sa žiadnej chyby nedopustila. Čo bola aj pravda.
Jedna vec však predsa len bola záhadou. Môj večný tieň, moja „akože“ priateľka v tom čase, keď sa nado mnou v podstate predsa len zmrákalo, akosi prestala ku mne chodiť. Prenechala mi čistý vzduch, aby mi dala priestor popasovať sa s jej zle naplánovanou zlomyseľnosťou. Napokon, jej záležitosť bola už vybavená. Stále však akosi vo mne pretrvával dojem, že len takto jednoducho to všetko nebude končiť.
Samozrejme ma intuícia neklamala. Po čase som znova bola v kurze. Akoby aj nie. Iný štátny orgán tú istú činnosť nevybavoval. Pre skrytú sťažovateľku nebolo úniku. Prišla znova s ďalšou požiadavkou, tentokrát už v trocha skromnejšom prevedení. O arogancii a nadradenosti nebolo ani počuť.
A ako som sa zachovala? Tak ako vždy. Seriózne a adekvátne danej situácii. Nevygradovala som tento nerovný boj ostrým skrížením ciest. Tvárila som sa, že ničomu nerozumiem a dnes sa už na ziskuchtivú a zlomyseľnú „priateľku“ usmievam pri každom stretnutí. Dokonca znesiem aj jej predstieranie, aká je rada, že ma vidí.
A život ide ďalej.
Mohla som mať možno o jednu priateľku naviac, ale už jej niet. Som však o skúsenosť bohatšia. O akú? Že raz získaš a raz strácaš. A niekedy sa stávajú obe veci naraz.
Život je už taký... - ez -