Láska preniesla nielen hory, ale aj profesiu

Študentskej láske
politika nežičila

Krzysztof Siwiec pochádza z veľkého poľského mesta Bydgoszcz. Od roku 1959, kedy uzrel svetlo sveta, v ňom prežil príjemné bezstarostné detstvo, absolvoval základnú, strednú, dokonca aj vysokú školu. „Mal som šťastie, vysoká škola stála na okraji sídliska, kde sme bývali, mal som teda všade blízko,“ smeje sa mladistvo pôsobiaci riaditeľ.
Študentskú mladosť venoval škole, ale aj svojim koníčkom – motorizmu a turistike. Učarovali mu hlavne Pieniny, ktoré si počas života už stihol obzrieť z oboch strán – poľskej aj slovenskej. Nezanedbával ani štúdium pedagogiky – základov techniky a za výborné výsledky bol odmenený výmenným pobytom v meste Güstrow na severe vtedajšej NDR. A práve tu sa zoznámil so svojou terajšou manželkou, rodáčkou zo záhoráckej dediny Brodské. Rovnako ako on bola študentka pedagogiky, budúca matematička. Ako sa vraví, zablyslo sa...
Nasledovali návštevy, ktoré však rozhodne neboli ľahko realizovateľné. Vtedajším československým mocisúdruhom príliš kontakty s Poľskom nevyhovovali. Všetky návštevy bolo treba siahodlho schvaľovať, uskutočniť sa dali jedine na pozvanie s povolením krajského súdu. Napriek všetkému sa o dva roky od zoznámenia konala v Brodskom svadba.

Osudom sa mu stala Senica

Mladí manželia „zakotvili“ v Senici. Krzysztof v prvom roku života na Slovensku pracoval ako vychovávateľ v internáte Slovenského hodvábu, manželka učila v škole. Po tomto prvom roku nasledovali ďalšie učiteľské - už na základnej škole. V roku 2002 sa stal v tejto škole riaditeľom. Rok bývali provizórne v jednej izbičke s kuchyňou v ubytovni továrne, neskôr sa im podarilo získať vlastný byt.
Na svet prišli deti – dcéra Kristína, po dvoch rokoch syn Peter.
Senica po štyristotisícovom poľskom rodisku zapôsobila na svojho nového obyvateľa rozpačitým dojmom, no veľmi rýchlo jej takpovediac prišiel na chuť. Malé vzdialenosti mesta nahrávali pohybu pešo alebo na bicykli, boli tu možnosti zašportovať si na plavárni či zimnom štadióne. Okolie ponúkalo príležitosti na rybárčenie.
„Som nadšený rybár, dokonca aj funkcionár rybárskeho zväzu. Škoda len, že nemám na tohoto koníčka viac času. Sumca som zatiaľ nechytil, ale polmetrového kapra už áno,“ upresňuje riaditeľ školy.
Okrem práce, ktorá ho nesmierne napĺňa, sa teší zo svojich detí. Dcéra, teraz devätnásťročná, začala študovať právo, šestnásťročný syn sa úspešne činí na senickom gymnáziu a je tiež predsedom študentského parlamentu, ktorý v meste zastupuje záujmy stredoškolákov.

Plány do budúcnosti
sú späté so školou

Čo očakáva štyridsaťsedemročný riaditeľ školy od budúcnosti? Jeho plány sú okrem spokojnosti v rodine hlavne pracovné. Školu, ktorú dosiaľ už stihol zveľadiť, chce rozvíjať i ako miesto, kde sa žiaci aj ich rodičia budú stretávať pri rôznych neformálnych príležitostiach, opekačkách či diskotékach. Škola by sa pre nich mala stať nielen vzdelávacou inštitúciou, ale aj prostredím, kde sa bezpečne a zmysluplne trávi voľný čas.
Andrea Engelová