Porevolučná eufória po roku 1989 priniesla mnohým odvážlivcom nádej hodnú povšimnutia. Ani Peter, v tom čase mladý a perspektívny inžinier, nechcel stáť len tak bokom. Práca, ktorú vykonával v zastrčenej kancelárii neperspektívneho štátneho podniku, mu akosi prerastala cez hlavu. Nie že by na ňu nestačil. Nebavila ho a mal jej teda zákonite plné zuby. Samé čísla, štatistiky a žiaden výsledok. Stále bol na nultom bode mrazu.
No doba, ktorá práve začínala, hlavne po deväťdesiatom treťom roku bola euforická a lákavá pre vznetlivé a samostatné mozgy mladých nadšencov. Nové zákony, nové možnosti a nové nádeje. Tak si predstavoval svoju budúcnosť aj Peter. Preto len čo nadobudol účinnosť Obchodný zákonník, už začali s ním šiť všetci čerti. Premýšľal, namáhal svoje mozgové závity, ako a čím by začal unikať niekam do závratných výšok, aby konečne svojmu okoliu dokázal, na čo všetko má. Fantázia jeho túžob a predstáv dostávala každým dňom silnejšie kontúry jeho perspektívne sa rozvíjajúcej kariéry.
A pretože nebolo nič ľahšie, ako začať najprv podnikať v malom, upriamil týmto smerom svoju netrpezlivú predstavivosť. Mal všetko premyslené do detailu. Ako bude rásť a prosperovať jeho výnosný obchod. Spočiatku vlastne iba malý obchodík.
Prvým krokom bolo odporúčať sa svojmu zamestnávateľovi výpoveďou, v ktorej nebolo treba uvádzať ani dôvody. Pokým mu plynula výpovedná doba, preštudoval množstvo potrebných ekonomických predpisov, zákonov a hlavne živnostenský zákonník. Veľkým pomocníkom sa mu stal Poradca podnikateľa, ktorý sa dotýkal takmer všetkých oblastí podnikania a všetkého, čo dobrý a úspešný podnikateľ má ovládať.
Zápisom do vytúženého živnostenského registra spravil bodku za minulým pracoviskom a smelo vykročil do novej, no neznámej reality všedných dní. Predpokladal, že odteraz už iba samých úspešných dní. Priestory na prenájom pre svoju podnikateľskú činnosť mal už vyhliadnuté a o úveroch tiež čo - to vedel. Nič mu už nestálo v ceste, iba vyhrnúť rukávy a zhŕňať k sebe peniažky pekne miliónik po milióniku.
Podarilo sa mu medzi prvými vstúpiť do sveta „biznisu“ a preto sa domnieval, že chytil správny vietor do svojich životných plachiet. Otvoril si malý, no všestranne zásobený a všetkým potrebným vybavený obchodík priamo v centre mesta, kde určite nebude o zákazníkov núdza. Nemýlil sa. Bola to prvá vec, ktorá mu vyšla.
Ponúkal potraviny všetkého druhu spolu s občerstvením, sladkosťami a samozrejme aj alkohol. V prvom rade však mal na pamäti hlavne to, že pracujúci človek sa potrebuje poriadne najesť, aby podával uspokojivé výkony. Ceny vo svojom „obchode pre všetkých“ nahodil spočiatku pomerne nízke. Samozrejme, aby nalákal veľa zákazníkov, čo sa ukázalo ako dobrý predpoklad. Súčasne zamestnal dve pohľadné predavačky, čo tiež zabralo. S úsmevom na tvári začínal každý nový pracovný deň.
Ibaže sa Peter dlho neusmieval. S predavačkami mal smolu. Začali ho nebadane okrádať. Tiež mali asi svoju predstavu o podnikaní a o práci u súkromníka. Prepustil ich šmahom ruky a do podnikania pribral svoju manželku. Žiaden problém v tom nevidel. Či sa jej chcelo takto si zarábať na živobytie, sa jej radšej ani nepýtal.
Rodinné konto sa sľubne rozrastalo, kupujúcich bolo stále viac a viac, a tak si Peter medlil ruky od radosti takmer každý deň. Lepšie povedané každý večer, keď rátal zisky.
Nebál sa ničoho. Do všetkého sa pustil, aj keď nie všetko nevyzeralo spočiatku ako dobrý nápad. Išiel vždy na vec priamo a zostra. A vyplatilo sa. Mal prakticky neobmedzené možnosti, pretože táto euforická doba ponúkala množstvo aktivít všakovakého druhu a lákadiel pre rozkvet aktivít všetkým tým, ktorí sa podnikania nebáli.
Peter sa dostával so svojimi skúsenosťami až do takých extrémnych a závratných výšok, čo sa ziskov týkalo, že predsa len sa začal pomaly o svoje peniaze, aj o svoju osobu báť. Najal si preto „bodygárda“, ktorý ho pravidelne každé ráno doviedol do práce a večer znova s ním odchádzal až po dvere jeho bytu. Bol to človek, na ktorého sa Peter mohol spoľahnúť. Potrebné doklady na vykonávanie tejto činnosti mal v poriadku, a tak mu za jeho služby platil celkom slušne. Každý deň dostal „liter“ a to jeho rodine predsa len navýšilo rozpočet.
Všetko bolo v najlepšom poriadku. Petrovi sa darilo splácať úver banke a hlavne si pochvaľoval svoje zárobky. Táto doba naozaj prišla v pravý čas. Myslel si, že už nič lepšie sa nemohlo stať a vôbec sa nestaral o to, že jeho veľké oči boli čoraz nenásytnejšie a poškuľovali aj po tom, na čo ešte nemal.
Darilo sa mu pomerne dlho. Dodávatelia ho poznali spočiatku ako čestného a spoľahlivého zákazníka, preto mu po čase všetci rad radom dávali tovar aj na faktúry. Teda nie za hotové peniaze.
Faktúry Peter splácal, ale iba dovtedy, pokým na ne mal. Jeho veľké oči stále viac a viac mysleli len na seba. A na svoju rodinu, samozrejme. Kúpil si rodinný dom v lukratívnej milionárskej štvrti a konečne sa cítil ako „boháč“ vo svojej pevnosti.
Že tovar v obchode nemal stále častejšie z čoho zaplatiť a že pomaly sa z jeho obchodu spolu s tovarom, ktorého bolo stále menej a menej, vytrácali aj zákazníci, akosi nepostrehol. Opájal sa blahom, aký je šikovný a ako dobre zabezpečil svoju rodinu všetkým, čo im doteraz chýbalo. Hlavu mal veľmi vysoko v oblakoch. Inak by videl, že pod ním už prepadá zem.
Dodávatelia mu rad za radom prestali dôverovať a už mu zatvárali dvere pred nosom. Natŕčali všetci iba ruku po peniazoch, ktoré však on už vo svojej peňaženke častejšie nemal, ako mal. Aj osobného strážcu si už nemohol dovoliť, preto sa ho zbavil.
Zatiaľ sa na príslušnom súde hromadili žaloby o zaplatenie faktúr, ktoré postupom času dosahovali závratnú sumu. Peter statočne odignoroval všetky platobné rozkazy, ktoré mu boli doručované a myslel si, že všetko sa švihnutím „čarovného prútika“ možno znova zmení v jeho prospech. Že sa objaví nejaký záhadný „neznámy,“ ktorý mu požičia a nebude sa so splátkami ponáhľať.
Ibaže zázraky sa dejú iba ak v rozprávkach. V súkromnom podnikaní nemajú svoje miesto.
S Petrom išlo všetko dolu vodou. Vypli mu v predajni kúrenie, lebo neplatil nájom a v kabáte stojaca manželka za pultom veru nebol najveselší obraz prosperujúcej živnosti. Chorľaveli často spolu a obchodík chátral, chátral... až dochátral. Nebolo v ňom zrazu čo a komu predávať.
Dom mu zobrali exekútori na základe množstva právoplatných súdnych rozhodnutí a tak sa ocitol šikovný a vzdelaný človek tam, kde nechcel. Na dne a bez finančných prostriedkov. Samozrejme, aj bez práce.
Aj tak však mal šťastie, ktoré už akosi nevnímal. Presťahovali ho do bytovky, v ktorej žijú sociálne slabšie rodiny a dnes po jeho fantázii zostal iba prázdny priestor, ktorý mu žiaľ pochoval všetky jeho veľké i malé nádeje.
Čo však do svojho podnikania vložil, to sa mu vrátilo. Ľahkomyseľnosť, nespokojnosť so životom a túžbu po bezstarostných dňoch.
Zabudol iba na kapitál. Peniaze, ktoré nikdy nemal a ani už nebude mať. Podlomil si zdravie, zničil nervy a jediné čo mu zostalo je nekonečný pocit sklamania. Zo seba samého, a z pocitu krivky. Veď mal všetko tak dokonale premyslené.
Tento nekonečný život na hranici minima, na to veru pripravený nebol. Latku si privysoko nastavil a svoju chamtivosť cez ňu prehadzoval každý deň. Preto sa mu napokon život premenil na jeden neutešený a nekonečný úver. - ez -
