Šírenie pohlavnej choroby nie je len bezcharakternosť. O tom sa mala možnosť presvedčiť pred trestným senátom mladá žena, ktorá stále nechcela pochopiť, že pôjde do väzenia za niečo tak absurdné, ako je pohlavný styk.
Bola slobodnou matkou. S kým mala svoju dcéru, ani presne nevedela. Nik jej na ňu neplatil, pretože nikoho ako otca po jej narodení neuviedla. Sama to totiž nevedela. Ohlásiť si netrúfala tú plejádu mužov, ktorí všetci mohli ašpirovať na otcovstvo. Kamila sa jednoducho rozhodla, že keď to už takto „pohnojila“, vychová dcéru sama. Bez pomoci, bez výživného. Hrdila sa tým, že to dokáže aj bez otca.
Ako to však dokázala, bolo jasné každému, kto mal možnosť stretať ju vo svojom meste po uliciach. Nikdy to nebolo v slušnej spoločnosti. S kočíkom „trajdala“ neprestajne ulicami, pripitá, no nikdy nie bez chlapa. Nepoučiteľná mrcha. Tak sa o nej vyjadrovali tí, čo ju dobre poznali, no určite aj tí, ktorí ju iba náhodne sem tam stretali.
Rodinu neposlúchala a robila si vždy iba to, čo chcela. Matka sa jej zriekla, pretože si nevedela inak pomôcť. Žiadala, aby jej zverila aspoň dcéru. Ona to však na truc neurobila. Fakt jej nebolo pomoci.
Na tom, kto vedľa nej spával, jej pramálo záležalo. Mladý alebo starý muž, všetko jedno. Hlavná vec, že jej dovolil prespať, že jej dal najesť a mohla pri sebe mať svoju dcéru. Ešteže chúďatko nechápalo, čo sa s ňou deje. Hlavne však to, ako zle a nevhodne sa jej matka správa a čo všetko jej pri takomto spôsobe života hrozí.
Vlastne hrozilo obidvom. Muži mali vždy za nejaký čas Kamiliných vrtochov a neochoty žiť slušne a usporiadane dosť. Tak putovala z náručia do náručia ako Bludný Holanďan...
Že by sa mala chrániť pred otehotnením či nakazením..? Takto nikdy neuvažovala. Až tak ďaleko jej nároky na sex nedospeli. Ani jej myseľ. Bola nespokojná s každým partnerom, nespoľahlivá. Nuž ju všetci opúšťali. Stále však nenachádzala seberovného, ktorý by jej nič nevyčítal. Ktorý by ju chcel takú, aká bola a vydržal by pri nej. Veď nepotrebovala nič nemožné. Dobrého chlapa, byt, a ak sa jej bude chcieť, aj prácu by nejakú mohla zvládnuť. Bola však stále pod vplyvom alkoholu, dezorientovaná, frustrovaná a nebolo jej už pomoci.
Z tejto neutešenej situácie ju zrazu vyslobodil zákon. Znie to paradoxne, no bolo to tak. Po rôznych perepúťach ju predsa len konečne našli príslušníci polície a predviedli ju na výsluch do priestorov, ktoré Kamila z duše nenávidela. Pobudla tu už viackrát, či už ako svedkyňa, alebo ako obvinená.
Tu sa dozvedela, že tentokrát je znova obvinená, a to zo závažnej trestnej činnosti. Zo šírenia pohlavnej choroby.
Ani tomu slovu poriadne nerozumela. To však nebolo to jediné, čo musela v ten deň vypočuť a pretrpieť. Polícia ju previezla ku gynekológovi, ktorý im nelichotivú verziu podozrenia potvrdil. Bola nositeľkou pohlavnej choroby. Kde však k nej prišla, to nevedela. Čo iné sa dalo od nej čakať?
Medzi jej „potenciálnymi partnermi“ sa totiž našiel jeden, ktorý z poblúznenia a vášnivých nocí ihneď vytriezvel. Objavil na sebe nebezpečné príznaky tohto ochorenia a zašiel do tých správnych dverí. K lekárovi a následne aj na políciu.
Tak sa stala Kamila podozrivou číslo jedna a bolo proti nej vznesené toto nelichotivé obvinenie. Pri vypočúvaní sa neustále bránila, že aj ju predsa niekto musel touto chorobou nakaziť, tak nech stíhajú aj toho. Ibaže kto to bol, to nikdy nevedela do zápisnice uviesť.
Cítila sa hrozne nespokojná, že musí trpieť za to, čo jej urobil niekto iný. Meno tohto človeka nedokázala v sebe vydolovať ani za predpokladu, že by sa sama zbavila obvinenia. Podľa nej bola nespravodlivo obvinená a viac o tom odmietala hovoriť. Nedala si nič vysvetliť. Odmietala akýkoľvek náznak ľútosti, naopak. Cítila sa sama poškodená a postihnutá.
Že však by ju v prvom rade malo zaujímať, ako sa z tohto ochorenia dostať, to jej ani len nenapadlo.
Chcela byť iba čistá, bez viny. Vtedy by bola spokojná. Mohla by znova pokračovať v nekalom a nevyberanom spôsobe života, ktorý jej žiaľ už vyhovoval. Bola nedisciplinovaná, hlučná a absolútne sa nesnažila pri vyšetrovaní spolupracovať.
Najhoršie však bolo, že meno človeka, ktorý ju označil za tú, čo ho nakazila, si veľmi dobre zapamätala. Preto aj jej prvé kroky z výsluchu viedli práve k nemu. Ak by sa s ňou stretol sám, nik by mu veru nezaručil, že jej útok a vykrikovanie nebude mať ďalšie trestné následky. Nevyberanými slovami častovala nielen jeho, ale všetkých, čo stáli na ulici práve vtedy, keď si ona vybavovala svoje účty s týmto „zradcom,“ ako neprestajne vykrikovala. Neuvedomovala si, že prilieva olej do vlastného ohňa.
Ten sa vznietil v deň pojednávania. Okrem obvinenia zo šírenia pohlavnej choroby a následnému rozsudku desať mesiacov nepodmienečne v prvej nápravnovýchovnej skupine, jej priťažilo, že už predtým bola súdená za krádež a „omilostená“ na podmienečný trest. Podmienka sa jej však spáchaním ďalšieho trestného činu zrušila. Dovedna dostala teda šestnásť mesiacov naostro. Nie príjemné konštatovanie.
A žiaľ, ani nie tiché. Po vyjdení z pojednávacej miestnosti Kamila spustila na chodbe taký krik a hromženie, že označenie jej výstupu za „cirkus“ je iba slabým odvarom toho, čo predviedla na záver.
Ktohovie, či si zo všetkého zapamätala to podstatné? Že pohlavnú chorobu treba liečiť, a nie roznášať veselo po celom okolí. Zodpovednosti ju však nik neučil, alebo aj učil a ona vtedy nepočúvala. Ako vždy. Počúvala iba seba. Riadila sa svojimi životnými skúsenosťami, svojimi neopodstatnenými zákonmi, ktorých sa držala a ktoré ju vždy priviedli iba tam, kam patrila.
Do väzenia. Určite si nezapamätala ani len to, že za každý ďalší pohlavný styk, pokiaľ nebude vyliečená, bude znova stáť pred súdom. Nezaujímalo ju to. Chcela iba to, čo bolo pre ňu nedosiahnuteľné. Slobodu a dobrého muža.
Čo však v jej očiach môže predstavovať prívlastok „dobrý muž?“ Asi nič dobré. Iba ak by si priznala svoju chybu a postarala sa o seba a svoju dcéru spôsobom, ktorý doteraz u nej absentoval. To jediné však ona nepripúšťala. Zlí boli vždy iba tí druhí... - elza-
