Volám sa Patrik... vlastne, volal som sa Patrik. Dnes už som minulosť. Pre každého, aj pre seba. Nie som tomu rád, no aj tak nemôžem nič proti tomu robiť.
Keď som však bol ešte medzi mojimi priateľmi a mojou rodinou, to mi bolo veru hej. Mal som rád svoju partnerku, svoje dve deti a na počudovanie aj svoju nie práve najobľúbenejšiu prácu. Myslím z pohľadu menšinovej časti obyvateľstva. Ibaže mňa pomerne bavila. A nebola to až taká zlá práca. Semtam som niekomu pomohol, a semtam sa mi to nepodarilo. V konečnom dôsledku myslím, ako každému. V živote bývajú predsa dobré aj zlé dni.
Najlepšie to bolo, keď som bol mladým mužom na začiatku svojej kariéry. Nastúpil som vtedy po skončení vysokej školy na svoje prvé miesto plný chuti a elánu. Bolo to síce veľmi ďaleko od môjho rodiska, ale neprekážalo mi to. Bol som už ženatý a s manželkou Martinkou sme nutne potrebovali bývanie. V tom meste, kde sme sa usadili, už na nás čakal priestranný a novučičký štátny byt. Takže nebolo o čom premýšľať. Aj moja Maťka si ľahko našla prácu.
A tak sme s radosťou zariaďovali svoje hniezdočko lásky, do ktorého nám čoskoro pánbožko poslal potomka. Syna ako buk. Tešil som sa ako malý chlapec. Veď po mne už bude mať kto rozmnožiť môj rod a zachovať moje meno.
Na pracovisku bolo tiež všetko v pohode. Mladý kolektív, príjemní ľudia a práce vyše hlavy. Ale tú som mal vždy rád. Hneď som si vyhrnul rukávy a čoskoro som sa vypracoval na celkom skvelého kolegu, ktorého vedeli často oceniť aj starší a skúsenejší. Boli sme dobre zohratá partia a občas sme sa stretali aj mimo práce.
Že to bolo už v minulom storočí? A komu to prekáža? Vtedy sme si vážili svoje matky, aj svoje polovičky. Nikdy sme na ne nezabúdali s gratuláciou k čomukoľvek. A hlavne robilo sa niečo aj pre našu dorastajúcu mládež. V práci nás bola väčšina rovnako rozvetvených a preto sme poriadali pre deti rôzne zábavné akcie. Hlavne posedenie pri vianočnej jedličke bolo vždy nádherné. Robil som z času na čas aj Mikuláša. A na Deň detí, ako sa tomu dnes hovorí, sme tiež nikdy nezabudli. Deti nášho pracoviska sa mali možnosť spriateliť a potom z roka na rok bolo všetko ľahšie, veselšie, aj úprimnejšie.
V hojnom počte sme sa zúčastňovali všetkých akcií, ktoré sme si sami prichystali. Keď už nebola žiadna príležitosť, tak sme si vymysleli šport. Pravidelne sme s deťmi navštevovali jeden deň v týždni telocvičňu, kde sme sa dostatočne vybláznili. Aj mladí aj starší. Všetci pekne pospolu.
Ibaže nič netrvá večne, ani láska k jednej slečne... Tak sa to zvykne hovoriť. Ani moje ambície neboli iného názoru. Keď už som mal všetko pekne pod palcom, celú svoju rodinku aj prácu, začal som poškuľovať sem tam aj po iných ženách. Ale to naozaj iba aby sa nepovedalo. Na viac som si netrúfol. Tak, nejako v rámci zábavy, to vždy prišlo. Ja by som svoju drahú polovičku aj tak nikdy nepodviedol. Ani neopustil.
Ona však nebola z porcelánu. Všimla si sem tam nejaké moje vybočenie, aj keď celkom neškodné a hneď bol oheň na streche. Prekážalo jej to, ako inak. Sľuboval som vždy, že všetko napravím a sekal som latinu. Niekedy aj dosť dlho.
No čo čert nechcel, latinu som sekal iba naoko, pretože som si dlhé chvíľky začal stále častejšie spríjemňovať alkoholom. Myslel som si, ja blázon, že táto záľuba až tak nenaruší naše spolužitie. Peniaze nám nikdy nechýbali a žene som sa nikdy na oči v takom stave ani neukazoval. Zostal som radšej v práci, prespal na gauči a život išiel ďalej. Na oslavách v práci to bolo dovolené. To sa Maťka nehnevala.
Ibaže, keď ja som nevedel klamať. Ak som mal pod čapicou len tak, z ničoho nič, nezapojil som do vysvetľovania fantáziu. A oheň na streche mi plápolal nad hlavou čoraz častejšie. Vtedy mi už všetko začalo prerastať cez hlavu.
V práci si to tiež začali všímať a mal som z toho zbytočné opletačky, aj keď som si všetku prácu riadne zastal. Ten stav, do ktorého som sa naozaj bezdôvodne občas dopracoval, presahoval rámec pracovnej disciplíny. Pokarhanie ma na chvíľku uzemnilo a aj doma zavládlo spásonosné prímerie.
Boli to zlaté časy. Čistý ako štít som „vyštafírovaný“ kráčal každé ráno do práce a tešil sa na celý svet. Lenže čo so svetom, v ktorom nevládne alkohol? Čo so sebou, keď si nevie človek rozkázať? Naozaj som dlho nevydržal.
Tuším iba po najbližšiu výplatu. A padal som znovu do tej istej priepasti. Tentokrát až na samé dno. Vyzeralo to na vyhodenie z práce. Najhoršie pre mňa však bolo, že aj na vyhodenie z Maťkinho srdiečka. Toho som sa bál najviac. Lebo, či uveríte lebo nie, naozaj som tú ženu zbožňoval. Ako Madonu. Myslím Sixtínsku.
Ona mi však prestala dôverovať. Toľkokrát som sľuboval a toľkokrát sklamával, že nemala už na takýto život viac síl. Súhlasil som len kvôli nej s lekárskou pomocou a naozaj rád som sa podrobil tej ponižujúcej liečbe v neďalekom ústave. Boli to moje najhoršie dni v živote. Akoby som bol skutočne vyvrheľ toho najväčšieho kalibru.
Tam, zatvorený medzi tou „chátrou“, som veru často plakal sám nad sebou. Prečo sa to stalo práve mne? Prečo neviem odolať takému jednoduchému pokušeniu, ako je obyčajná fľaša alkoholu? S pevným a nemenným predsavzatím som sa vrátil domov a očakával som aj sám od seba radikálnu zmenu. Samozrejme k lepšiemu.
To bola chyba. Alkoholik sa nedokáže nikdy zmeniť. Fakt nie. Je to silnejšia vášeň ako všetky vášne sveta dovedna. Neodolá, kto už raz začal. Ja som nebol výnimka. Bol som obyčajný slaboch, ktorý už neznášal ani vlastný obraz v zrkadle. Nadával som si tak často, že mi to aj samému prekážalo. Mojej Maťke samozrejme tiež. Práca sa mi rozpadávala pod rukami a v spoločnosti svojich „spolustolovníkov“ som sa cítil zrazu lepšie ako doma.
Preto som o domov prišiel. Radikálne, urýchlene a okamžite. Rozvod ma oddelil od mojej najdrahšej ženy a od detí. Pretože som sa musel okamžite presťahovať do svojho malého bytíku, ktorý mi za týmto účelom zabezpečila moja „bejvalka“. Dobre urobila. Keď koniec, tak so všetkým čo k tomu patrí. Od lôžka aj od stola.
Zostal som zrazu na všetko sám. Na svoj boj s touto prekliatou závislosťou aj na život, ktorý som si ďalej nevedel veru ani predstaviť. Neschopný, bez akejkoľvek starostlivej opatery, som iba chradol každým dňom viac a viac. A to už som nebol žiaden mladík. Blížil som sa k päťdesiatke, ktorú som sa chystal náležite osláviť. Tešiť som sa dokázal už iba na tú veľkú slávu. Na svojom novom pracovisku som poznal pár „dobrých duší“, ktoré mi obetavo pomáhali a ktoré mi prisľúbili, že oslava to bude so všetkým, ako sa patrí.
Ženy vedia byť aj chápavé. Hlavne k cudzím manželom, nie ku svojim. To som poznal veľmi skoro, no neprekážalo mi to. Práve naopak. Boli mojím jediným spojivom s okolitým svetom, so životom, ktorý som zanechal a s poznaním, že všetko sa dá zvládnuť. Ľutovali ma síce častejšie, ako som si to prial. Nemohol som im to však zazlievať. Jedna mi dokonca chodievala do môjho bytu upratať, aby to nevyzeralo u mňa ako v chlieviku. A zadarmo, celkom nezištne. Len tak, zo súcitu, alebo z priateľstva.
Veru, tak som dopadol... ako nejaký odľud. Keď som sa však občas „vyfešákoval“ a sadol som si za volant svojej limuzíny, mal som úspech. Naozaj. Žiaľ vždy iba u tých a u toho, kto ma nepoznal. Čo mi veľmi prekážalo. Bol som z toho smutný a nevedel som raz pochopiť, ako som sa tak ľahkomyseľne mohol pripravil o svoje šťastie. Šťastie, ktoré mi bolo zrazu na míle vzdialené. Moja rodina, moje deti a moja životná partnerka. Stratil som ich navždy. Aj keď som ich občas stretol, bolo to už o ničom. Nemali sme si čo povedať. A vídal som ich veru často. Častejšie ako som si to prial. Keď som bol triezvy, sa to však nikdy nestalo.
V takomto totálne prepitom a apatickom spôsobe môjho života zrazu prišiel koniec. Na dvere môjho bytu mi jedného dňa zazvonila „zubatá s kosou“ a nemala so mnou ani chvíľku zľutovania. Podťala ma svojim ostrým náradím tak urýchlene, že som sa nezmohol na žiadnu argumentáciu. Zložil som sa oddane na koberec vo svojej kuchyni. Nie však sám. S riadnou dávkou alkoholu v tele aj v krvi.
Tak ma našla moja dobrá „skoro“ domáca, ktorá ma prišla pozvať k sebe na večeru. Do svojej vlastnej rodiny. Neuskutočnilo sa to nádherné posedenie, ktoré by mi určite veľa dalo. Aspoň znova trochu elánu do ďalších dní. Jej dobrý úmysel sa minul účinku. A ja som ju, chúďatko, vystrašil do krajnosti. Privolala pohotovosť, potom svojho muža a plakala za mnou tak statočne, že mi jej bolo moc ľúto. Nezaslúžil som si to totiž.
Pánbožko sa rozhodol odbremeniť svet podo mnou od mojej otravnej a neschopnej spoločnosti. Nuž si tu sedím na obláčiku nad mojim mestom... a je mi dobre. - ez-
