Lenka je 26 ročná sympatická „baba“, mama trojročného Dominika. Pri pohľade na ňu by nezainteresovanému pozorovateľovi nenapadlo, že nevysoká blondínka dokáže behať s kotúčmi mokrých hadíc a striekať prúdy vody na terč. Pritom je členkou úspešného družstva dobrovoľných hasičiek, ktoré vyhrávajú súťaž za súťažou (spomeňme len víťazstvo v súťaži družstiev na podujatí Hasiči z troch strán Moravy spred niekoľkých týždňov). Okrem toho sa však venuje aj oveľa jemnejšej činnosti – venuje sa dievčatám, ktoré očarila gracióznosť mažoretiek. Pochodovanie s paličkami či brmbolcami a predvádzanie rôznych „žonglérskych“ kúskov nie je vôbec ľahké, hoci pre oči pozorovateľov (najmä mužského pohlavia) je to zaujímavá pastva. Lenka dobre vie, o čo v tomto športe ide, sama si ho vyskúšala.
Lenke športovanie
vždy tykalo
Už ako dieťa mala v sebe plno chuti športovať a na základnej škole sa venovala štafete, hodu gumeným granátom a ďalším aktivitám, pri ktorých sa dalo vyblázniť. V roku 1996 si to šla vyskúšať aj s mažoretkami. To už bola žiačkou Stredného odborného učilišťa v Senici, kde si našla kamarátky a práve jedna z nich ju nahovorila na konkurz do družstva mažoretiek. Hoci sa táto činnosť dosť líšila od toho, na čo bola Lenka dovtedy zvyknutá, raz – dva sa jej zapáčila. Vtedajšia cvičiteľka pani Bukajová si ju získala a vďaka rozmanitým zájazdom na vystúpenia a súťaže bolo účinkovanie aj zaujímavé. „Raz sme na súťaži vo Veľkom Krtíši získali striebornú medailu. Všimli si nás a dostali sme pozvania na vystúpenia v Španielsku a Taliansku. Komu by sa to nepáčilo?“ usmieva sa Lenka. V škole sa dobre učila a vedenie jej cestovanie umožňovalo. Seničanky teda mohli ukázať svetu, čo dokážu.
„Až také ľahké to veru nebolo,“ hovorí Lenka. „Napríklad vo Francúzsku sme pochodovali naprieč veľkým mestom v čižmách s vyššími opätkami a strašne nás boleli nohy. Dokonca sme si aj poplakali. Mali sme asi pätnásť rokov a na vysoké opätky sme ešte neboli zvyknuté.“
Na strednej škole sa Lenka rozhodla účinkovať aj v dobrovoľnom hasičskom zbore. Vďaka otcovi, ktorý sa v ňom už dávno angažoval,vedela presne, do čoho ide. Dá sa povedať, že Lenkina rodina je celá „hasičská“. Otec, mama, dokonca aj manžel a zdá sa, že syn už stihol kadečo „odkukať“. O tom aspoň presvedčil verejnosť na nedávnej hasičskej súťaži pri disciplíne detský útok s vodou. O pár rokov možno nastúpi na rovnakú „hadicovú“ dráhu.
„Hasičský šport je sezónna záležitosť, preto to stíham zároveň s mažoretkami. Keby sa šlo naplno po celý rok, neviem, či by to fungovalo.“
Cvičenie nových talentov
nie je ľahké
Lenkine zverenkyne sa príznačne volajú Lienky. Sú to zatiaľ mladšie dievčatá, najstaršia z nich má trinásť rokov. Začínali ako celkom malé, teraz sú už „skúsené“. Zato problémy prináša obliekanie a obúvanie malých slečien.
„Ušitie kostýmov je drahé, rodičia všetko nemôžu hradiť a ani to od nich nežiadame. Za naše aktivity dostáva Stonožka nejaké financie a snažíme sa zaobstarávať si potrebné veci za ne. Pravda, čižmy si nemôžeme dovoliť, deťom ešte stále rastú chodidlá a o pár mesiacov by sa nám do nich neobuli.“
Mladé Lenkine zverenkyne sú vítanou atrakciou pri otváraní rôznych spoločenských podujatí. Preto má vždy dobrý pocit, keď dievčatá vítajú davy ľudí, ktorí sa radi potešia pohľadom na usporiadanú produkciu. Bola by rada, keby počet mažoretiek neubúdal, ale naopak. Privítala by aj ďalšie šikuľky, ktoré by mali chuť občas si „zapochodovať.“ Sama dobre pozná dobrý pocit z defilírky pred publikom a bola by spokojnejšia, keby sa takýchto dievčat našlo v Senici viac. Andrea Engelová
