Bola mladá. Veľmi mladá. Volala sa Barborka.
Nikdy nevidela úsvit rán, ani za obzorom zapadať slnko.
Nikdy nekráčala po tejto zemi ani po žiadnej inej.
Nikdy sa vlastnými rukami nenajedla, ani nezamávala návšteve na rozlúčku.
Nikdy nevyriekla ani slovko.
Nedokázala to.
Počula iba zvuky okolo seba. Preto vnímala svet cez tento jediný zmysel, ktorý sa u nej vyvinul. Inak mala všetko vôkol seba zahalené tmou a touto jedinou iskierkou vnímania, ktorým bol sluch sa hlásila k svetu aj ona. No málo mu rozumela.
Bola nevidiaca, imobilná a nehovoriaca.
Iba ležala celý život na posteli a život okolo nej bežal, ako jeden nevysvetliteľný hluk. Možno aj rozpoznala hlasy, ktoré sa vynárali z tmy v jej blízkosti. No málo im zrejme rozumela. Preto jej samotnej rozumeli iba tí, ktorí sa o ňu starali. Spočiatku to bola jej matka a stará mama, ktorá ju obetavo opatrovala, pokým boli rodičia v práci. Oveľa neskôr už personál ústavu, v ktorom žila svoj život vzdialený rodine, vzdialený dievčenským snom, no nevinný a utrápený.
Ak sa niečoho domáhala, vedela si so svojim hlasom poradiť. Aj keď to boli iba silné zvuky, stonanie, či plač. No hlas mala ako zvon. Dokonca aj jej smiech bol milý. A pre tých, ktorí ju boli navštíviť, aj potešujúci.
Bola obyčajný a neškodný uzlíček ľudskej bytosti, ktorý nikomu neprekážal.
A predsa ju našla ruka vraha!
Nepripravenú volať o pomoc, nemohúcu a ubolenú i v hodine svojej násilnej smrti.
Život je niekedy ukrutne krutý!
Čím si zaslúžilo toto stvorenie bodnutie nožom do srdca? Kto pozná odpoveď na tak závažné obvinenie? Na misku váh spravodlivosti uložila Barborka svoju nevinnosť, čistotu a nezdravú myseľ. A keď sa jej mĺkve telo stalo predmetom rozhodovania spravodlivosti, na oboch miskách váh zostali už iba otázniky. Kto na ne zodpovie? Bol to naozaj iba osud?!
Ten jej vložil do vienka postihnutie, s ktorým sa narodila. Pre svojich rodičov bola dlhým a nekonečným trápením, ktoré ich neustále sprevádzalo. Myseľ matky bola ukolísaná nádejou, že predsa len raz sa stane zázrak a jej dieťa bude ako iné.
Nebolo... už nikdy. Keď už bola istota silnejšia ako nádej, vtedy svoju dcéru rodičia konečne umiestnili do inštitúcie k tomu prislúchajúcej. Do domova sociálnej starostlivosti. Prešla zhruba tromi takýmito „budovami nárekov.“ Až zakotvila blízko svojich príbuzných, neďaleko ich domovov. Neďaleko aj jej domova. Mohli ju častejšie navštevovať, aj keď o tom nevedela. No oni ju opäť mali blízko, vnímali ju, videli a boli oveľa spokojnejší. Je predsa iba za humnami. Iba čo naštartovali auto a už vypínali motor. Boli na mieste. Tam, kde ich dcéra, ktorá bola ich štvrtým dieťaťom, trávila svoje pokojné dni života.
Upokojili sa preto aj oni. Hlavne matka, ktorá už menej často spomínala jej ťažké postihnutie. Vedela a často aj videla, že je o Barborku postarané. Že jej má kto dať napiť, má ju kto pohladiť aj nakŕmiť. Jej dcéra nebola opustená, odhodená ani nikomu na ťarchu. Matka, pri svojej starostlivosti o mnohopočetnú rodinu, by si len zbytočne podlomila zdravie. Všetko bolo v najlepšom poriadku.
Ibaže človek mieni a zrazu... zrazu sa všetko zmení. Nečakane, prekvapivo a veľmi bolestivo. Predstavitelia domova raz v podvečer zazvonili pri dverách Barborkinej matky a ona hneď vedela, že je zle. Vystrašene na nich pozerala a po vpustení do svojho bytu iba ťažko vládala vnímať slová, ktoré jej drásali srdce.
Zrazu sa pred ňou zatočil celý svet. Všetko mala pred očami ako na filmovom plátne. Všetka jej obetavosť, starostlivosť a nádej, že o Barborku sa postarala tak, ako najlepšie mohla, zrazu zmizli v nenávratne. Strohý mužský hlas jej oznamoval, že jej dieťa včera vo večerných hodinách skonalo. Tak znela stručná veta riaditeľa ústavu.
To však bol iba úvod do nepredstaviteľnej skutočnosti. Jej Barborka neodišla z tohto sveta prirodzenou cestou. Jej Barborka bola zavraždená.
Srdce matky akoby zrazu explodovalo. Kto mohol ublížiť nevinnému stvoreniu, akým bola jej dcéra. Kto? To nemohol byť človek. Neveriaco krútila hlavou pri počúvaní podrobností o tom, ako iná obyvateľka ústavu prišla k Barborkinej posteli a viackrát ju bodla nožom do oblasti hrudníka a do brucha. Počúvala aj o tom, že sa už nepodarilo Barborku zachrániť, aj napriek skorej lekárskej pomoci.
Silný a neprerušovaný smútok zaľahol dušu matky, ktorá bola v tejto ťažkej chvíli práve sama v byte. Nezdržovala návštevníkov tejto správy, naopak. Sama ich poprosila, aby odišli. Nevládala sedieť, stáť, ležať. Nevládala nič. Lebo nedokázala pochopiť a premôcť v sebe nevysloviteľnú bolesť. Bola to tá najkrutejšia pravda, akú v živote počula.
Potom sa začal kolotoč vybavovačiek, výsluchov a dobre mienených rád. Všetci matke prízvukovali, aby žiadala riadne a spravodlivé potrestanie vinníka. Aby sa nedala odbiť iba takými všakovakými výmyslami, že sa to stalo práve tak, ako o tom hovoria. Aj keď nechcela, aj tak ju našla správa, že jej dcéru usmrtila mladá, sotva osemnásťročná dievčina, ktorá bola psychicky narušená. Ibaže čo robí psychicky narušená osoba v ústave sociálnej starostlivosti? Tá má byť predsa v celkom inom zariadení. Nie v ústave, kde sú nič netušiace postihnuté deti, ktoré by tu nemali byť ohrozované. Zbytočné úvahy. Jej Barborke to život nevráti. Rozhodla sa preto tak, ako sa rozhodla.
Pochovala svoju dcéru, a od všetkých chcela mať už iba pokoj. Tam zostalo chúďatko, v tej studenej jame na cintoríne a srdce jej teraz krvácalo za ňou. Pretože si nezaslúžila takú krutú a ohavnú smrť. To úbohé stvorenie, ktoré bolo nevinné ako malé batoľa.
Koho to zaujímalo? Počas vyšetrovania prípadu sa matka dozvedela z úst ochrancov zákona celú pravdu tak, ako jej ju reprodukovali. Bola to naozaj mladá dievčina, ktorá zmarila život jej dcére. Ibaže na ňu sa nevzťahuje zákon tak ako na ostatných. Ona nie je zodpovedná za svoje skutky a činy. Ale kto bol zodpovedný za to, že bola medzi takými ľuďmi, pre ktorých bola potencionálnou hrozbou? Odviezli ju konečne do ústavu pre duševne chorých a prípad sa skončil.
Spravodlivosť tentokrát zostala za dverami súdnej siene. Skutoční vinníci, personál i riaditeľ ústavu, ostali nepotrestaní a spokojne z pojednávania odchádzali domov. Nik si ich postriekané ruky krvou nechcel všimnúť. Nik medzi riadkami zápisnice z výsluchov personálu ústavu nehľadal prospech, ktorý zo svojho protiprávneho konania mali. Smrť dieťaťa zavinila zrejme korupcia, vďaka ktorej sa psychicky narušené dievča dostalo tam, kde vlastne nepatrilo.
Ani dnes, po mnohých rokoch, to ale nie je jedno. Veď zhasol život jedného človeka, ktorý nikomu neškodil, nikomu neprekážal. No smrť Barborky vytrhla jej matke zo srdca vieru v spravodlivosť.
- elza-
