Nedeľa, 19. november, 2017 | Meniny má Alžbeta
Pridajte si svoje mesto

Poviedka na tento týždeň

Ako som si nechala ukradnúť ilúzie

Bol jediným mužom v mojom živote, ktorý mi nikdy nič nesľuboval. No aj napriek tomu mi vždy splnil všetko, čo mi na očiach videl. Ani som ho nemusela o to žiadať.
Stretli sme sa vlastne úplne banálne, neplánovane a vôbec nie romanticky. Prišiel pracovať tam, kde som ja už dlho opotrebovávala svoje nervy, svaly a niekedy aj svoj hlas. Takže som už nebola najmladšia. Aj keď štyridsiatka nie je v očiach tých, čo ju majú už za sebou, žiaden vek. V tom čase som žila už desať rokov sama. Výstižnejšie by sedelo prirovnanie opustená. Doslova zvedená a opustená, ako sa zvykne hovoriť. No dávno už nie smutná. Práve naopak.
Chlapi ma už netrápili, lebo som si povedala, že mi ani jeden z nich za to nestojí. Keďže som ja ani jednému z nich nestála za to, aby stratil pre mňa slobodu. Fifty - fifty, hovorievala som. Tú radosť, že sa pre niektorého z nich budem znova trápiť a sužovať, už nikomu nedožičím. Jednoducho som bola spokojná a vyrovnaná.
Poznáte ten pocit. Kariéra stále stúpa a s ňou úmerne aj moje príjmy. Šéfovia boli so mnou spokojní. Jednoducho som nemala dôvod byť zachmúrená. Možno to bolo aj tým, že som brala život taký, aký bol. Preto som mala optimizmu na rozdávanie. Moje vydaté kolegyne boli občas unavené a znudené stereotypom života, čo som ja nepociťovala. Jasné, každý deň bol rovnaký. Ibaže človek musí mať snahu nájsť v každom dni niečo, čo tam včera ešte nebolo. Hocijakú malú odchýlku. Potom už len stačí, naučiť sa tešiť aj z drobností.
A do takéhoto uspokojivého a šťastne ladeného života mi zrazu vstúpil on. Chlap, ktorý mal do štyridsiatky pomerne ďaleko. Nesmelý, zakríknutý, zadumaný. Prvý pohľad mi jasne prezrádzal, že by veru stál za hriech. Atletická postava, opálené telo, tajomný pohľad. Mal iba jedinú, no dosť závažnú chybu. Bol ženatý.
Neskôr som zistila, že pochádza z nášho mesta. Niekde tam vzadu mysle som jeho obraz mala dokonca matne ukrytý. Zahmlený pocit, ktorým som sa príliš nezaoberala. Bol však správny. Vrátil sa do rodného mesta so svojou rodinou. Jeho manželka bola preložená na pracovisko v našom meste. Tak sa ocitol znova tu, kde vyrastal.
Jasné, že ho moja „držka“ upútala. Preto často sedával u mňa v kancelárii. To už sme si tykali a ja som ho zaúčala do práce, ktorú sa chystal spolu s našim kolektívom robiť čo najlepšie, pretože sme neboli žiaden „hanbatý spolok“.
Zakrátko sa z nás stala nerozlučná dvojica. Chodili sme spolu denne na obedy, vysedávali sme pri káve a debatách, samozrejme pracovných. No zabŕdli sme aj do súkromia. Nikdy sme nemali núdzu o tému našich rozhovorov.
Medzi rečou mi pripomenul, že sme vyrastali na jednom sídlisku. Vtedy som si už na neho celkom jasne spomenula. Tmavý okatý chalan, ktorého som stretala v našich končinách. Žiaľ, bol mi ukradnutý. Také zelené ucho. Dala som mu to asi riadne pocítiť, keďže až teraz sa mi zdôveril, ako veľmi som sa mu vtedy dávno páčila a ako rád by ma bol oslovil. No netrúfol si. Sotva pätnásťročný chalan, s batohom problémov na chrbte, by veru len veľmi ťažko zaujal mňa, dievča v rozkvete svojho života. A užívania si. Všetkého, čo život ponúkal.
Priznal, že moje nohy a vlasy boli pre neho vtedy veľkým lákadlom. Podľa neho najkrajšie v celom meste. Neznelo to zle... ani po toľkých rokoch.
Ibaže Marek, ako sa môj kolega volal, ani netušil, že práve týmto komplimentom si ma totálne získal. Alebo tušil, potvora, a urobil to zámerne. Nech sa to už stalo ako chcelo. Podstatné bolo, že som sa rozpamätala, aká som vtedy ešte bola na svoje vlasy a nohy pyšná. Viem, znie to povrchne a samoľúbo. No naozaj som si vtedy aj ja o sebe myslela, že mám celkom schopné nohy a vlasy boli vtedy mojou jedinou pýchou.
Započúvala som sa pozornejšie. „Nekecá ten chlap tak trocha? Nechce ma iba zbaliť? A ja sa tu pechorím, ako nejaká hlúpa sliepka. Ježiši, to predsa nejde. Ja už na to nie som stavaná. Sama často zdôrazňujem, že som už z toho vyrástla. Lov na mužov bol jednoducho moja veľká neznáma. Sklamania, ktoré mi život uštedril, ma dostatočne vyliečili z omylov. Na žiadne spolužitie ani na žiadny vzťah už dávno nečakám. Z jednoduchého dôvodu. Láske neverím a čo iné ma môže ešte potešiť? Tak toto musím zadržať pokiaľ vo mne ešte moje odhodlanie buble. Nedám sa predsa uloviť takým frkanom!“
Nezabránila som ničomu. Naopak. Jeho obdiv ku mne rástol zo dňa na deň a ja som sa roztápala ako zmrzlina na vyhriatom kúpalisku. Vedel toho zrazu tak veľa o mne, o mojom živote, o mojich úspechoch aj sklamaniach. Dodnes neviem odkiaľ. Ani som to nechcela vedieť.
Zaujímal ma totiž už iba on. On, stále nespokojný so životom, utrápený starosťami, poznačený neúctou voči sebe samému. Vychvaľoval iba svoju manželku a svoje už takmer dospelé deti. Časom som sa mala možnosť presvedčiť, že s deťmi mal pravdu. Boli šikovné a bystré. Také deti by robili každému otcovi radosť. No s jeho životnou partnerkou som si nebola tak celkom na istom, ako on. Nebola taká svätica, ako mi ju opisoval. Často som ju mala možnosť vídať v kolektíve svojich kolegov a postrehla som veľmi dobre, že je to obyčajná koketa. Evidentne mala rada mužskú spoločnosť. Žiaľ, videla som to triezvejšími očami ako Marek. V spoločnosti cudzích mužov úplne akoby rozkvitala. Pri stretnutiach so svojím mužom bola naopak vždy zachmúrená, strohá a kritizujúca.
Pochopila som. Tu niekde pramenil jeho pesimizmus.
Zrejme z tohto poznania pramenil môj pohľad na Marka. Úplne som si ho zidealizovala. Začala som ho ľutovať. Nečudo, že som cítila potrebu pomáhať mu. Vyviesť ho z tých „ufňukaných nálad“ a ukázať mu, že má život ešte stále pred sebou. Veď ani ja som to v živote nemala ľahké. Neplačem však preto. Ani za nič. Človek si musí vždy a za každých okolností vážiť sám seba. Veľmi často to opakujem každému, kto v mojej prítomnosti reptá na svoje neúspechy, pretože som o tom presvedčená. Ak si nevážime sami seba, nemôžeme ani od druhých potom chcieť, aby si vážili oni nás.
Marek ma možno predsa len počúval pozornejšie, pretože zakrátko som mala dojem, že sa mi moje úsilie darilo. Ibaže skutočnosť bola iná. A tá nás prekvapila oboch.
Neviem kde a kedy sa to stalo, ale postupne sme si obaja uvedomovali, že si nádherne rozumieme. Že vieme byť spolu šťastní a každý deň, kedy sa spolu nevidíme, je iba stratou času. Videla som mu v očiach to, čo on v mojich. Neodolateľnú túžbu po splynutí. No zároveň aj obavu, čo bude potom? Všetci, čo nás vídali pri sebe, si určite už dávno mysleli, že to iskrenie medzi nami je z toho, že niečo spolu máme. No nebolo to tak.
Obaja sme sa toho obávali a zbytočne sme iba predstierali, že sme priatelia. Chceli sme si byť bližšie. Iba naše váhavé zábrany nám stáli v ceste. Zábrany na tenkom ľade, ktorý pod nami už dávno praskal jedna radosť. Bola som z toho zničená i šťastná zároveň. Pretože na svojej povesti bezúhonnej ženy som si dosť zakladala. Mojou jedinou a stálou zásadou v živote bolo „nikdy si nič nezačať so ženatým mužom“. Doteraz som ju aj plnila, na čo som bola patrične hrdá. Hoci poznám aj takých, ktorí mi to neverili, že dodržujem tak prísne regule. A boli aj takí, ktorí mi to zazlievali. Tak ktorí teraz majú pravdu?
Situácia sa už vážne nedala uniesť a tak som ho napokon predsa len pozvala do svojho bytu. Skončilo to tak, ako vo filmoch, či románoch pre ženy. Milovali sme sa s húževnatosťou nepustiť jeden druhého od seba a zabudnúť na svet okolo seba. Od prvého okamžiku som si priala, aby sa to nikdy neskočilo.
Ibaže realita je tvrdá. Tá nás vždy vrátila zo snov na zem. Nuž som ho zo svojho náručia musela vypustiť včas, aby som mu nekomplikovala život ešte viac. Vlastne aj sebe. Nemuseli sme nič z reálneho sveta vyslovovať nahlas. Chápali sme aj bez slov, čo je naša povinnosť. Vždy si ukradnúť iba zlomok času. Keď sme však boli spolu, existovali sme iba my dvaja. Naša blízkosť, naše objatia a naše rýchle rozlúčky.
Realita je žiaľ niekedy aj nereálna. Neriešili sme ju. Svoju neprítomnosť mi vynahrádzal svojimi horúcimi bozkami, svojou neutíchajúcou náklonnosťou a často aj nádhernými maličkosťami, ktorých bolo tak veľa, že som prestávala veriť, že všetky patria mne.
Boli to zvláštne slová, zvláštne okamžiky, ktoré boli neopakovateľné a ja som mu verila, že ich prežíval a používal iba pri mne. Boli ako perličky, ktoré ožarovali naše stretnutia. Poznal moje túžby, poznal moje sny a poznal moje potreby. A plnil mi ich všetky do bodky. Rád, oddane a vytrvalo. Nič viac som nepotrebovala. Iba lásku a oddanosť v tých krátkych okamihoch šťastia, ktoré sme si pre seba vždy našli.
Na počudovanie, trvalo to medzi nami roky. Veľa rokov, až toľko, že naše okolie sa zmierilo s tým, že musia všetci iba tápať. Nedali sme nikdy nikomu dôvod myslieť si, že nie sme iba priatelia. Rôzne finty a úskalia odhaliť pravdu o nás dvoch, ktoré vyvíjali naši kolegovia, vždy končili neúspechom.
Náš vzťah a naša náklonnosť aj keď boli mocné a nie každý v živote ich možno zažije, predsa len boli láskou z rozumu. Lebo nikdy som mu nechcela rozhádzať život, rozpoltiť rodinu. Vždy som mala pocit, že mu ju viac utužujem, aj keď sme o tom nehovorili. Jeho rodina bola pre mňa jednoducho tabu. Manželstvo a jeho postavenie v rodine bolo pre mňa vždy posvätné, aj keď to znie nelogicky.
No žiaľ, stalo sa niečo, čo som neočakávala. Zatiaľ čo ja som s ním kruto porušovala iba svoju zásadu, môj rytier bez bázne a hany presedlal na „iného koňa“. V ľudskej reči povedané, obšťastňoval aj inú favoritku vo svojom náručí, no nie svoju zákonitú.
Ani ma to nebolelo. Iba zamrzelo, že som predsa len naletela. Mohol mi povedať, že jednoducho škrtneme svoju náklonnosť a budeme iba priatelia. To by som chápala a aj rešpektovala. Občas som veľmi ľutovala, že som zblúdila niekam, kam nepatrím. Ja, ktorá som si o sebe myslela, že som pevná ako skala.
Aj tak mi však nebolo ľúto strateného času, lebo pre mňa strateným nebol. Bolo mi ľúto Marka. Pretože nepochopil, že ma stráca a zmohol sa iba na tvrdohlavé zapieranie skutočnosti, ktorá vyšla len náhodou na svetlo.
Nakoniec sa predsa len priznal. To urobil asi prvýkrát v živote. Viem, že pravdu by nikdy nepriznal. Jeho pevným a nemenným krédom bolo „zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať“. Žiadnu ženu, s ktorou niekedy v živote niečo mal, nikdy nevyzradil. Ani mne, ani nikomu inému.
Dnes už znova kráčame každý iným smerom. Sme kolegovia, nič viac. Ale dobrí kolegovia. Práca nás oboch baví a jedno, tzv. „ predĺžené zaškobrtnutie“, nestojí za to, aby sme na seba zazerali až do konca života. Rozumieť si predsa môžeme aj ako ľudia.
On sa vlastne ničím neprevinil. Iba tým, že si v mojich očiach zabudol prečítať, že neveru odpustím iba tomu, na kom mi záleží. A tým on už nebol.
Nemal však právo ukradnúť mi ilúzie. Aj keď už dávno zapadli prachom..! - ez -


  1. Kam za futbalom na Záhorí 19
  2. Úspešná sezóna kros triatlonistu Borisa Janatu 14
  3. Primátor Barát rok pred voľbami mení svojho zástupcu 11
  4. FOTO: Kunovská priehrada sa začala napúšťať, na plný stav si ešte počkáme Foto 9
  5. Polícia: Pri dopravnej nehode v Malackách utrpel muž ťažké zranenia 8
  6. VOĽBY17: Na Záhorí je zatiaľ účasť porovnateľná s predchádzajúcimi voľbami 6
  7. Súťaže BFZ a BA-vidiek: Lozorno nestačilo na Tomášov, Malacky a Veľké Leváre víťazne 5
  8. Polícia našla nezvestnú Petru z Brodského, ktorá zmizla v Rakúsku 4
  9. Záhorie: Priepasnému zvonenie zvonov požičali susedné Košariská 4
  10. Malacky: Za budovou bývalého mestského úradu plánuje mesto postaviť kultúrny dom 3

Najčítanejšie správy

Záhorie

Kam za futbalom na Záhorí

Futbalový program na tento víkend.

Úspešná sezóna kros triatlonistu Borisa Janatu

Rok 2017 bol veľmi úspešným pre skalického triatlonistu Borisa Janatu, ktorý sa venuje kros triatlonu a počas sezóny sa zúčastnil viacerých domácich aj zahraničných pretekov, na ktorých sa mu mimoriadne darilo.

Primátor Barát rok pred voľbami mení svojho zástupcu

Nový viceprimátor Milan Roman chce prispieť k zlepšeniu spolupráce medzi primátorom, mestským úradom a mestským zastupiteľstvom.

FOTO: Kunovská priehrada sa začala napúšťať, na plný stav si ešte počkáme

Vo štvrtok 26. októbra sa začalo slávnostné napúšťanie Kunovskej priehrady po viac ako dvojročnej prestávke.

Polícia: Pri dopravnej nehode v Malackách utrpel muž ťažké zranenia

Policajti Okresného riaditeľstva Policajného zboru (PZ) v Malackách vyšetrujú okolnosti dopravnej nehody, ktorá sa stala v stredu (8.11.

Blízke regióny

Podľa poslancov začala župa zasadať s porušením zákona

Podľa poslanca Juraja Smatanu neprešla povinná, minimálne 10 dňová lehota od oznámenia termínu a programu zasadnutia poslancom. Župan Jaroslav Baška obvinenie odmieta, tvrdí, že išlo o ustanovujúce zastupiteľstvo, ktoré musí podľa zákona zvolať 30 dní od volieb.

Takto stavali atómovú elektráreň v Jaslovských Bohuniciach (+ FOTO)

Od spustenia komplexu atómových elektrární prešlo v októbri 2017 už 45 rokov. Takto sa v sedemdesiatych rokoch stavali dva bloky V-1.

Horolezec Peter Hámor: Každá osemtisícovka je posvätná. Je to sídlo bohov

Jednou z najväčších hviezd 12. ročníka festivalu HoryZonty bol horolezec Peter Hámor. Muž, ktorý v Himalájach zdolal všetky osemtisícové vrcholy.

Po reťazovej nehode na R1 sa vytvorili kilometrové kolóny

Zrazilo sa až jedenásť áut, pri nehode neprišlo k žiadnemu zraneniu.

Dve budovy v areáli Old Heroldu nahradí predajňa

Dve budovy na Bratislavskej ulici neboli pamiatkovo chránené, nahradí ich predajňa.

Všetky správy

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.

Pracujú a nestíhajú piť. Dedina roka má len jednu krčmu

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená. Nízka nezamestnanosť, vysoká pôrodnosť, kultúra. Šéfuje jej len 33-ročný starosta.

Alternatívu nepotrebuje iba Smer, ale aj SaS

Žasneme nad tým, ako sa na Slovensku v radoch stúpencov opozície znížili nároky.

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku JÁN VRBENSKÝ hovorí, že za holé časti národných parkov môžu kalamity, nie lesníci.

Život s Teslou X nie je jednoduchý. Majiteľ chodí do servisu každý mesiac

Fanúšik otvorene porozprával o všetkých problémoch s autom, v servise bol už 25-krát.

Kam vyraziť