Osada má aj napriek svojej odľahlosti a slabej infraštruktúre svoje čaro. Z uličky s radovou zástavbou staručkých domov srší pohoda, ich obyvatelia žijú v lone prírody pokojným životom. Ako trávia dni, čo im chýba a ako sa im v osade žije? Aj o tom sme sa pozhovárali s Máriou Huškovou, ktorá už dlhú dobu vykonáva v osade funkciu kostolníčky.
„Žijem v Húškoch už šesťdesiat rokov, pochádzam zo Závodu a prišla som sem za manželom,“ začína svoje rozprávanie pani Mária. „V osade vtedy žilo asi 160 ľudí. V tomto dome sme bývali najskôr deväť rokov s manželovými rodičmi. Trvalo to do roku 1955. Potom umreli a ostali sme tu sami.
Všetci Húšťania sa zaoberali poľnohospodárstvom. Dokiaľ neprišlo družstvo, obhospodarovali sme si svoje polia sami. Všetci do jedného sme si pomáhali, ako pri mláteniach obilia, tak pri ostatných činnostiach. Dobre sme sa tu všetci znášali.“
Na otázku ako a kedy sa stala kostolníčkou, reagovala slovami: „Kostolík si Húšťania sami postavili. Práve v tomto mesiaci oslavujeme sedemdesiate výročie jeho posvätenia. Prvým kostolníkom bol môj svokor, potom to prevzal môj manžel a po ňom ja. V kostole som každý deň. Pre mňa je to už všetko na svete. Ja už inšie nič nepotrebujem, iba toto.
Pomáham s prípravou omše, udržiavam obradné predmety a tak. Aj trávnik okolo kostola kosím. Mám elektrickú kosačku.“
Čomu inému sa cez deň Mária Hušková venuje? „Trochu si niekedy pozriem televíziu a „poškamrem“ (zanadávam) im tam veľakrát. Mám rada pekné, zaujímavé filmy a programy, kde vysielajú pekné pesničky. Ale keď tam dávajú tie moderné, tak im tam „poškamrem“ a vypnem televízor. Takéto ja reku nepočúvam.“
O osud mladej generácie sa pani Mária trochu strachuje. „Dnešná mládež je iná ako sme boli my. Celkovo to tak hodnotím. Myslím si, že ich kazí televízny program zo Západu. Mladí sa viac upnú na tie spôsoby z televízie namiesto tých správnych. Dnešná mládež je trochu roztopašná. Ja aj mojim vnukom vysvetľujem - „Dzeci moje, enem sa Pána Boha nepuscite, lebo ked vás Pán Boh opuscí, už vy ste stracení.“
- mb -