Začalo sa to už v škôlke
V Natálke začala divadelná žilka pulzovať už v predškolskom veku. Dievčatko z miestnej časti zvanej Záhorie navštevovalo materskú školu, kde sa prvý raz dostalo k umeleckej sláve. Účinkovala totiž v programe pre rodičov s tematikou Čo sa v živote prihodí. Určite jej ale nenapadlo, že recitácia, spev a tanec sa neskôr stanú jej denným chlebom. Systematickejšie sa totiž začala divadelníctvu venovať až v siedmej triede základnej školy, keď sa s s dvomi kamarátkami vybrali na konkurz do literárno-dramatického súboru Zádrapky pri Ľudovej škole umenia v Senici. V tom čase ho viedla legendárna, žiaľ, dnes už nebohá Anka Gammanová. Hľadala do súboru chlapcov, dievčat v ňom mala dostatočný počet, no keď sa predviedli, rozpoznala talent a prijala ich.
Zádrapky boli dobrou školou pre každého, kto to s dramatickým umením myslel vážne. Neúnavná Anka so svojimi zverencami sa stala postrachom konkurencie na súťažných prehliadkach malých javiskových foriem, kde zbierali ceny ako deti sedmokrásky. S hrami Traumdeuntung a Epifánie zvíťazili aj v celoštátnej súťaži. Vytvorila sa tam nielen nezabudnuteľná atmosféra, ktorá sprevádzala mladých ľudí až do rozchodu na vysoké školy či do zamestnaní. Zo Zádrapiek sa stala liaheň talentov, ktoré pokračovali v tomto druhu umenia ďalej. Stačí spomenúť Natáliu, Vlada Adáska, Silviu Kalkovú, Lenku Pípovú... týmto všetkým sa splnil sen o profesionálnom divadle či filme.
Natáliina cesta zozačiatku akoby ani nesmerovala na javisko. Hoci ju táto činnosť nesmierne bavila, nastúpila na Strednú ekonomickú školu a venovala sa stredoškolskému štúdiu. „Škola bola nutnosťou, ale okrem písania na stroji si z nej v dnešných časoch už nič nepamätám,“ smeje sa sympatická brunetka Natália. „Telom aj dušou som bola Zádrapkárka.“
Prijímačky
oplakala predčasne
Nedalo sa nič robiť, Natáliina túžba po divadle sa nedala zadusiť. Rozhodla sa pre štúdium herectva na brnenskej Janáčkovej akadémii múzických umení. Prijímacie pohovory boli zamerané hlavne na dvojkolové talentové skúšky – pohybové schopnosti, prednes, malé etudy – sčasti pripravené, sčasti improvizované.
„Pamätám si, že som predviedla etudu o tom, že letím, aké je to úžasné... a nakoniec som sa zabila,“ hovorí Natália pobavene. „Zaujímavé je, že po prvom kole som mala taký mizerný pocit, až som bola presvedčená, že som nevyhovela. Dokonca som tie prijímačky aj oplakala. V škole sa mi nedarilo, chytala som päťku za päťkou.“
Zbytočne. Pozvali ju do druhého kola. Po jeho absolvovaní jej to naopak začalo byť jedno. Prijmú či neprijmú... Napokon prijali.
Herec prežíva
vo svojich postavách
Natália nie je človek s hrošou kožou. Citlivo prežíva úspechy aj neúspechy a inak tomu nebolo ani počas štúdia na vysokej škole či neskôr v divadle už ako profesionálna herečka. Začínala v Činohernom štúdiu v Ústí nad Labem a pôsobila v ňom osem rokov. Ako mnoho iných hercov, čiastočne žila životom svojich postáv. Asi najviac sa stotožnila s postavou Céčka v hre Crawe.
„Oslovila ma jeho vnútorná rozpoltenosť, túžby a dôvody, prečo nejde to, čo chce. Ktovie, možno je tu aj iný dôvod na stotožnenie sa s Céčkom,“ prezrádza Natália.
V súčasnosti pracuje v pražskom Divadle na zábradlí, začína v ňom štvrtú sezónu. Život v českej metropole je celkom iný ako v malom meste, na aké si zvykla v detstve, ale zatiaľ sa jej páči. Horšie je to s bývaním. Striedanie podnájmov, ktoré navyše nie sú lacné, patrí k tým nepríjemnejším stránkam života.
„Stihla som si už zvyknúť. Našťastie sú tu divadelné prázdniny, kedy si oddýchnem od zhonu a hluku, zrelaxujem a potom môžem zase ísť naplno,“ berie Natália realitu takú, aká je.
Divadlo je pre ňu všetkým, no rada by si vyskúšala aj prácu pred kamerou. Dosiaľ na ňu nedostala príležitosť, ale čo nie je, môže byť, v hereckej branži nie je nič vylúčené. Javisko je však prvoradé a život na ňom úchvatne plný prekvapení i emócií. Andrea Engelová
