Na tú ženu som nahnevaná. Veľmi, až neodpustiteľne. Bola kedysi nevestou mojej priateľky. Podviedla jej syna a rozviedla sa s ním. Čím mu absolútne zmarila všetky vyhliadky na normálny život. A tým aj mojej priateľke, ktorá mu pomáha odvtedy žiť ako tak nad vodou až dodnes.
Veľa si síce pokazil aj on sám svojou tvrdohlavosťou, nenapraviteľným velikášstvom a spupnosťou typu: „ mne sa nemôže nič stať, ja som hrdina a poradím si so všetkým“. Ale to bola vždy iba póza.
Žiaľ, Vlado túto pózu stále používa ako úkryt pred svetom, pred problémami a hlavne pred sebou samým. Opája sa ilúziou, že si poradí aj bez iných. Že to zvládne a zas bude dobre. Ničí si neprestajne svoj život a nedá si od nikoho poradiť. Navyše sa ani nechce zveriť ani odborníkom, ktorí by mu mohli pomôcť.
V podstate mu ani niet pomoci. Poznám toho chlapca od narodenia. Preto som ho doposiaľ ľutovala. Ale iba doposiaľ. Moje rady sa minuli účinkom a viac ako pochopenie u ostatných členov rodiny som si vyslúžila opovrhovanie.
Vlado vyrastal od svojich dvanástich rokov bez otca. Chýbal mu vzor, ktorý by ho usmerňoval. Vlastného otca poznal málo a tak si z neho zobral iba to, čo zákonite vídal. Alkohol a iné ženy.
Netvrdím, že to je iba preto. No tieto zdedené gény, plus jeho nesamostatnosť ho sprevádzajú celým životom. Nech jeho kroky vedú kdekoľvek.
To dievča stretol pomerne mladý. Bola však jeho prekliatím. To som síce vtedy tvrdila iba ja, ale aj tak ma nik nepočúval. Dana a Vlado boli stále ako mačka a pes. Chvíľu dobre a hneď zase zle. Stále sa rozchádzali, no stále sa k sebe aj vracali. A v tom poslednom najvážnejšom rozchode, kedy už sme si takmer všetci vydýchli a verili, že už bude naozaj koniec, tak ona mu veselo zašvitorila do uška: „Vladuško, čakáme spolu bábätko, tešíš sa, však?“
Jasné, že sa tešil, blázon jeden nevyzretý. Bol vtedy už v druhom ročníku na vysokej a všetkých naokolo presviedčal, že zvládne rodinu aj školu.
Nezvládol. Kvôli nej. Jeho skvelej manželke Danuške. Mladá pani sa totiž nudila a nemohla sa zabávať. „Ty tam v škole sa venuješ iba sám sebe a ja tu doma neviem, kde mi hlava stojí,“ húdla stále častejšie po narodení dievčatka.
Ale skúšala to aj inak: „Nevydávala som sa preto, aby som neprestajne iba umývala detský zadoček. Chcem od života viac!“
Tak dostala to, čo si zaumienila. Vlado opustil školu a stal sa manželom na plný úväzok.
Po príchode vytúženého syna na svet bola jeho mladá ženuška opäť na koni. Má predsa potomka svojho rodu, vytúženého syna, na ktorého čaká každý chlap v živote. Nech sa o svoje potomstvo zaslúži aj osobnou výchovou a starostlivosťou o rodinu. O rodinu, od ktorej sa ona sama vzďaľovala míľovými krokmi. Jej záujmy mali vyššiu prioritu.
Stále viac času trávila mimo domácnosti v kaviarňach, na diskotékach ako za slobodna. Priateľky a spoločnosť obdivovaných mužských pohľadov jej k životu bohato stačili. Žiadne plienky, žiadna domácnosť ju nezaujímali. No prečo by aj mali? Veď Vladinko so synom zostal aj na materskej dovolenke, aby ona mohla nastúpiť do lukratívnejšieho zamestnania. Práca, na ktorú mala kvalifikáciu, ju už dosť dávno nebavila.
Vtedy vstúpila aj do môjho života. Stali sme sa kolegyňami. My dve, čo sme sa nemohli ani cítiť. Bola mi síce ľahostajná, no ju štvali moje názory na ňu. A poznala ich dokonale. Povrchná fiflena, neschopná matka, drzá nevesta a príšerná falošnica, ktorá sa dokonale maskovala svojim úsmevom.
Kto ju nepoznal, naletel jej. Pretože jej úsmev číslo desať vždy zabral.
A Vladimír? Opíjal sa, sem tam ju aj sfackal. Išlo to s ním dolu vodou. Podrobil sa v záchvate záchrany manželstva dokonca protialkoholickej liečbe, ktorá však už nepomohla. Jeho rozšafná ženuška len stroho prehlásila: „Na stupnici mojich hodnôt si klesol najmenej o tri priečky. Nemám záujem s tebou ďalej žiť!“
Rozviedli ich pomerne rýchlo. Keďže ich spolužitie preukázateľne narúšal jeho alkoholizmus a agresivita. Podľa rozsudku toho na súde toľko natárala, že by jedného porazilo. Ako levica sa bila o svoje deti. Možno len preto, aby všetci videli, aká je dobrá a starostlivá matka a aký je ich otec vyvrheľ. Vlado opustil teda ich spoločnú domácnosť a odišiel naspäť k matke.
A tak sa mojej priateľke začalo znova trápenie, ktoré trvá prakticky dodnes. Nevyvážený, odkopnutý človek s vystresovaným správaním si začal úspešne kopať pod sebou hrob. Robí hlúposť za hlúposťou. Strieda partnerky i zamestnania. K tomu sa pridružili aj dlžoby kamarátom. Hoci býva pravidelne na dne, stále tvrdí, že je to v pohode. Označenie „v pohode“ však maskuje svoje neúspechy.
Vladovi už nik neverí. Stratil pôdu pod nohami a všetko, čo mal. Hlavne ľudskú dôstojnosť.
Jeho exmanželka naopak prekvitá do závratných výšok a ja tú krásku mám denne pred očami. Tie jej falošné a pohŕdavé úsmevy, ktoré tak príšerne neznášam. Vyškriabala by som jej oči, lasici jednej!
Aj Dana strieda partnerov ako páperie, čo okolo nej poletuje. Flirtuje s kolegami, ktorí ju často ľutujú len preto, aby sa jej ľahšie dostali pod sukňu. Viacerým vplyvnejším sa to aj podarilo, a tak Dana naďalej kráča životom úspešne a jej kariéra stúpa.
Stúpla jej aj do hlavy natoľko, že nemá v sebe zábrany zneužívať rodinu svojho bývalého. Márne to priateľke hovorím, ona sa však skrýva za obraz starostlivej starej mamy. „Ale veď sú to moje vnúčatá, nemôžem ich nechať tak,“ odpovedá často na moje narážky.
Z mojej priateľky sa z pravidelnej opatrovateľky časom stala aj požičovňa peňazí. Dana si totiž vymyslela, že svoje deti nebude dávať svokre zadarmo. Vždy jej napísala, čo všetko potrebujú, na čo tie chúdence nemajú, keďže ich otec je taký...
A tak stará mama okrem seba a syna začala živiť a šatiť i vnúčatá, ktorých nároky sa zvyšovali z roka na rok.
Neviem, či to bol zásah z čistého neba alebo niečo iné, moju priateľku predsa len niečo osvietilo. S blížiacim sa novým školským rokom, keď drzá „nevestička“ opäť prišla so zoznamom potrebných vecí do školy, štedré ruky nezastihla v dobrej nálade. Vlado sa totiž upil k smrti a jeho dni rátali na ARO. Táto zdrvujúca správa jej v hlave premietla všetky udalosti jej života bez ružových okuliarov, ktoré si sama pred rokmi dala na oči. Dane vykričala všetko zo srdca a pred nosom jej zabuchla dvere. Nech si poradí sama.
„Nuž, čo už...“ povedala si Dana. „Keď nie ona, nájde sa niekto iný...“ a v telefóne začala loviť číslo inej obete, ktorá by jej vzniknutý finančný deficit dokázala pokryť. „Šéfinko, spravíš si dnes na mňa večer čas?“
Moja priateľka dostala druhú šancu a hlavne nádej. Vďaka rýchlemu zásahu lekárov sa Vladovi podarilo zachrániť život. Ten život, ktorý už ona sama zatratila a viac sa venovala jeho potomkom ako jemu. Ale... veď je to jej syn, jej milovaný syn, ktorý potrebuje jej pomoc.
Táto dobrá správa sa rýchlosťou blesku dostala aj ku mne. „Hurá, konečne zaznamenávam úspech!“ potešila som sa v duchu. Dodala mi energie a odvahy, aby som sa pustila do otvoreného boja s kolegyňou Danuškou. Hrozne som jej vynadala už pri prvej príležitosti. Pourážala ju a vykričala som zo seba všetko. Všetky minulé bolesti.
Úsmev číslo desať na jej tvári sklapol a „missis“ sa rozplakala. Škoda, že na pracovisku a pred kolegami. No čo, povolili mi nervy a chcela som, aby všetci vedeli aká je to beštia.
Samozrejme, lekciu som jej nedala ja, ale ona mne. Musela som sa jej totiž z príkazu nadriadeného ospravedlniť a ona zase ostala kráľovnou. Vlastná macocha svojich detí!
Úsmev číslo desať musím naďalej neprestajne prehliadať a trpieť každý deň pre očami. Asi ho budem nenávidieť do konca svojho života. Aj tú pesničku Káju Gotta o ňom.
Život nebýva vždy spravodlivý. Jediné, čo ma teší, je, že si moja priateľka opäť našla cestu k synovi.
- ez -
