Radovan sa od ostatných rovesníkov na prvý pohľad ničím zvláštnym nelíšil. Iba tým, že sa veľmi rád vyhýbal poctivej práci a pestoval v sebe nádej na prežitie aj bez nej. Skrátka darebák. Ako vyšitý z akčnej reality. Nepracovať, no žiť... to bolo jeho životné krédo.
A ešte tri drzosti v jednom prevedení. Podvádzať, podvádzať a podvádzať! Každého, každý deň a okamžite. Pri všetkých, čo i len málinko možných príležitostiach. Dvomi slovami šikovný gauner, ktorému stačilo denne iba sa túlať po uliciach. Bol presvedčený, že peniaze sa dajú zarobiť aj iným spôsobom ako prácou.
Na počudovanie sa mu to tak aj neustále darilo. Naozaj peniaze boli to posledné, čo by mu v živote chýbalo. Mal ich plné vrecká a ak nemal, zadovážil si ich hneď a zaraz. Kradol totiž ako straka. Všade kde sa dalo. Hlavne však v noci.
Na dôvažok mal aj šťastie, že bol urastený a teda mocný. Hlavne však pekný a patrične príťažlivý. Tá prvá vlastnosť mu vyslúžila medzi jeho kumpánmi vodcovstvo. Tá druhá mu pomáhala lákať do svojich osídiel ženy a dievčatá, ktoré, ak už si získal, len tak ľahko a bez zisku nepustil.
A ani neopúšťal. Iba odhadzoval ako bábky, ktoré už doslúžili. Utiecť od neho si však žiadna nedovolila. Neumožnil by jej ani len dýchať, ak by v sebe živila takúto nádej. Zriecť sa jeho priazne nešlo jednoducho zo dňa na deň. Iba on rozhodoval o tom, s kým už nebude spávať a koho už nebude terorizovať.
Všetci sa ho báli. Naoko však so všetkým čo povedal, súhlasili. Hlavne s tým, čo sa v jeho prešpekulovanej hlave zrodilo. Poslušne plnili do bodky to, čo naplánoval, nariadil, prikázal. Nedovolili si ani len pochybovať o jeho stopercentne istých záťahoch. Verili, ba dokonca boli presvedčení, že on je z nich najchytrejší. Preto bez obáv išli s ním do každej žiaľ nelegálnej akcie.
Občas však aj bez neho. Čo potom značne oľutovali, pretože takmer vždy to končilo fiaskom, ktoré malo dohru na súde a aj vo výkone trestu. Po jeho odpykaní mu však boli znova oddaní a z času na čas aj zaviazaní, pretože nejaké tie „prašule“ sa vždy zišli.
Radovan sa so svojimi „vernými“ neprestajne potuloval raz v jednom, inokedy zasa v druhom meste. Vykrádali škôlky, menšie obchodíky, menšie firmy, záložne a podobne. Všade si privlastňovali samozrejme iba taký tovar, ktorý sa dal ľahko predať. Hlavne elektroniku, zlato... no a peniaze. Tie potrebné papieriky ich nevydareného jestvovania.
Pri takejto pestrej činnosti bolo normálne, že ich aj prichytili. Následne aj odsúdili. Ibaže za také malé krádeže veľkú pálku nevyfasovali. On, ako vodca, bol však často v úzadí. Jeho verní sa pred zákonom nikdy o ňom nezmieňovali. Naopak. Zatĺkali, aj napriek tomu, že každý jeden vykonávateľ spravodlivosti už poznal ich spoločné praktiky a aktivity dopodrobna.
Radovan však nelovil iba vo vlastnom revíre. Zachcelo sa mu väčšej slávy a tak zamieril z času na čas do hlavného mesta, kde si našiel nových kumpánov. Tí však nemali záujem iba o tovar z vlámačiek, ale aj o živých a výkonných ľudí. Za nich mu dobre platili. Radovana vôbec netrápilo, čo s jeho kamarátmi v Bratislave robili, hoci vedel, že ich novou „pracovnou náplňou“ totiž bolo školenie sa pre erotický priemysel.
Jediné, čo si nenechal ujsť, bolo zaškoľovanie neplnoletých dievčat do tajov erotiky. Každú vyhliadnutú obeť riadne naladil vidinou romantiky, lásky či vášnivými sľubmi. Každá bola tak zmanipulovaná, že ak by aj rodičom napadlo udať tohto „experta na lásku“ za pohlavné zneužívanie, dievčatá by nikdy nepriznali, že s nimi niečo mal.
Mladí Záhoráci, ktorých už nebavilo kradnúť a túžili po niečom väčšom a hlavne po dobrodružnejšom spôsobe života ďaleko od rodičov, sa Radovanovi poľahky nechávali zverbovať. Stačila im vidina veľa peňazí a krásny život v lone bohatstva. Tých, ktorých zaujímala podstata novej práce, oklamal, že budú pracovať na stavbe nových domov pre pracháčov. Tým smelším, ktorým videl v očiach túžbu po obdive žien a po nejakej „fajnovejšej prácičke“, nahovoril, že budú ponúkať iba drobné službičky solventným dámam.
Vyhliadka to bola pre povaľačov lákavá, ibaže... nebola pravdivá. Noví „zamestnávatelia“ ich rýchlo naučili žiť na drogách a nadopovaní boli nútení súložiť pred kamerami filmových spoločností produkujúcich porno. Aj keď sa to viacerým protivilo, z kolotoča sa von nemohli dostať len tak.
Odrezaní od okolitého sveta, či už v Nemecku alebo len v istom bratislavskom byte, nemali nádej na návrat. Niektorým však pomohla náhoda, že sa dostali v nestráženej chvíli k telefónu a kontaktovali príbuzných či rodičov.
Radovana sa predsa len podarilo chytiť. Paradoxne na ulici pod oknom jednej z týchto obetí. Vyfasoval súhrnný trest a posedel si za mrežami viac ako tri roky za drobné krádeže. Okrem toho si ešte odsedel trest, ktorý mu bol pôvodne podmienečne odložený. Za kupliarstvo s dievčatami i chlapcami však nesedel. Ani za pohlavné zneužívanie neplnoletých dievčat. Rodičia nič nehlásili. Stačilo im, že je Radovan konečne v base. Že tam mohol pobudnúť ešte dlhšie, nepomysleli.
Radovan sa do svojho rodného mesta po odpykaní trestu už nevrátil. Rodičom všetkých mladých synov a dievčat však určite nechýba. Aj keď nie všetci vedeli o jeho neblahom pôsobení v meste.
Radovan vlastne využil a zneužil viaznucu komunikáciu medzi dospievajúcou mládežou a ich rodičmi. Z tohto pravdivého príbehu by si však mali vziať ponaučenie obe strany. - elza -
