Hana bola čerstvá maturantka. Napriek svojmu nie práve najchýrnejšiemu vysvedčeniu, predsa len kráčala sebavedome domov. Mala to konečne za sebou. Matke, s ktorou žila, bolo aj tak jedno, aké známky na ňom kmitali. Hlavná vec, že bude o jeden príjem do domácnosti naviac.
Hana nenávidela školu ako mor a tešila sa na kolektív svojich rovesníčok. Pracovisko, kam hneď po maturite nastupovala, si bola vopred obzrieť. Vyhovovalo jej samozrejme osadenstvo a hlavne pracovná náplň. Rozprávať s ľuďmi od začiatku smeny do konca.
Bolo to pre ňu ako stvorené. Vždy bola stredobodom pozornosti a celú triedu často bavila svojimi trefnými a vtipnými poznámkami. To iba pred tabuľou jej to veľmi nehovorilo. Konečne však má etapu večného bifľovania za sebou. Ružovými farbami si prikrášľovala svoju budúcnosť a peroxidom si prifarbovala stále častejšie svoje dlhé gaštanové vlasy.
Hana bola taká čistá a naivná duša, ktorá si začala nadšene užívať voľnosti spolu s dievčatami zo sídliska. Založili celkom malý „babinec“. Všade chodili spolu. Hlavne však po uliciach svojho rodného mesta. Niežeby robila niečo zakázané. Práve naopak. Bola na to príliš neskúsená.
Dievčatá z jedného sídliska, rôzneho veku, no s rovnakými záľubami, rady chodili na stanovačky, chaty, kúpaliská a priehrady. A samozrejme lovili mládencov. Považovali to za dobrodružstvo. Alkohol a cigarety im boli v čase hlbokej totality úplne „na háku“.
Zato však mali odvahy neúrekom. Hlavne keď boli pospolu. Ale iba na neškodné lotroviny. Väčšinou len zabŕdali do chalanov. Hlavne do vojakov, ktorých bolo v ich meste ako maku. Tak sa stalo, že na ich veselé prekáranie skočil aj ten, ktorého už mali dlhšie na muške. Dominik.
Už len to meno evokovalo v nich niečo romantické, tajomné a záhadné. Vtedy ešte Hana nevedela, že na stretnutie pri vode neďalekej priehrady sa dal nahovoriť iba kvôli nej. Hlavná vec, že neprišiel sám. Tam mali síce vojaci zakázané chodiť, no zákazy a príkazy boli doménou každého, ktorý v tom čase chodil po ulici v zelenom.
Domin, ako ho medzi sebou volali, bol z ich partie najtichší a najmenej rozprával. Asi si o to viac všímal. Hana však netušila, že si všíma najviac ju. Chuť a túžbu po láske ešte v sebe neživila tak vážne a odhodlane. Iba zo žartu. Bolo jej jednoducho príjemné, keď ju uprednostňoval, lichotil jej aj obdivoval. To vedel dokonale. Skoro sa jej zatočila hlava z toľkej chvály. No stála rovnými nohami na zemi a ako sama hovorila: „Nemám doma krivé zrkadlo, tak hamuj “.
Jeho poklony a zbožňovanie brala s rezervou. Nikdy si o sebe nemyslela, že je krásavica. Práve naopak. Všetky jej priateľky boli vždy krajšie od nej a tak to aj zostalo. Celý život. Párkrát však predsa neodolala a stretla sa s ním osamote. To keď išli do kina, alebo sa len tak stretli na ulici. Netušila vtedy, že to „len tak “nebolo.
Domin na ňu čakával pred ich domom. Hoci pracovala na zmeny, akosi samozrejme vždy vedel, kedy bude v práci a kedy má voľno. Ich stretnutia sa občas predĺžili aj do neskorej noci. Bolo príjemné s ním sedieť vonku pod holým nebom a počúvať jeho tichému šepotu, jeho vyznaniam. Aj keď im neverila. Bola nimi zaskočená a stále sa mu iba smiala.
Bránila sa tejto láske všetkými štyrmi. Nie kvôli partii, v ktorej si sľúbili, že chalanov nebudú brať vážne. Bránila sa hlavne kvôli sebe. Nechcela sa ešte zaväzovať. Nechcela mať vážny vzťah. Nebola pripravená. Cítila to. Domin bol síce sympatický, milý, ale iba na rozhovory. To bolo všetko. Možno len potrebovala viac času.
Ten čas sa jej zrazu skrátil. Hana si nevšimla, že Dominovo vyprevádzanie malo svojho stáleho pozorovateľa - bývalú spolužiačku Katku, ktorá sa jej pri náhodnom stretnutí priamo spýtala: „Hani, ty s tým vojakom chodíš, ktorý ťa večer vyprevádza?“
Nevedela čo odpovedať a tak vyhŕkla: „Čo si malá? To by mi tak chýbalo. Je to iba kamarát z partie.“ V kútiku srdca však zacítila bodnutie. Malinké, no intenzívne, ktoré ju začalo nahlodávať. „Naozaj o neho nestojím?“ zauvažovala.
Katka využila situáciu a nepriamo si vynútila zoznámenie sa s Dominom. Hana, hoci nevedela prečo, zaskočená súhlasila. Párkrát boli všetci traja spolu večer v uliciach aby zoznamovací rituál nebol taký razantný. Neskôr už iba oni dvaja. Domin a Katka. Boli zrazu pár. Lásku zobrali rýchlosťou blesku, pretože Hana nestačila ani zaevidovať, kedy sa zobrali. Zrazu sa už po sídlisku prechádzali s kočíkom. Necítila nič. Naozaj to Katke priala, pretože ona bola zjavne pre Domina tá pravá. Chcela sa vydávať, chcela mať rodinu. Chcela všetko, čo dievča od života očakáva. Preto na oboch čoskoro zabudla.
Ibaže príležitosť robí zlodeja. Domin sa pri Hane vždy zastavil, keď išiel sám. Jeho úsmevy a vyznania však na počudovanie neodišli s láskou ku Katke. Ani keď už mal rodinu pekne usadenú v novučičkom byte. Práve naopak. Intenzívnejšie ju presviedčal, že pre neho je ona tá pravá, že Katka bol omyl, ktorý sa jednoducho pritrafil. Nie, netvrdil, že ju nemá rád. Iba donekonečna opakoval tú svoju opotrebovanú vetu: „Viem Hani, že ty budeš rozumná,“ a pozerajúc sa na jej zvýšené obočie pokračoval: „nerob sa, že nechápeš. Predsa vieš, kam ťa chcem dostať a kde by som ťa rád videl.“
Tvrdo si išiel za svojím.
Takto sa predsa kamaráti nesprávajú. Mala ho zrazu plné zuby.
„Len aby si nebol prekvapený, ty zvodca! Nezdá sa ti, že si drzý?! Že som štíhla? To sú aj iné. Asi si oslepol. Už viem, lichotíš mi tu aká som krásna, zvodná. Ibaže myslíš pritom na to, že som aj hlúpa. S tým nerátaj! Veď, ak by som bola nedajbože ja teraz tvoja žena, tak by si zase opaľoval Katku. Si taký hlúpy, alebo iba trafený? Daj mi pokoj. Nechcem viac počúvať také hlúposti! Nie som rozumná! Naopak, som drzá, nezabúdaj na to!“ A odpochodovala.
Odvtedy sa mu Hana okato vyhýbala. Nestačilo to. Nevšímala si ho nikde a nikdy. Aj to bolo málo. Pritvrdil totiž iným spôsobom.
Telefonoval jej s takou intenzitou, že ho už mala akurát dosť. Svojím spôsobom bola jeho žena jej priateľkou, a on ju jednoducho vsadil do úlohy zvodkyne, na ktorú by sa v čase núdze samozrejme vyhovoril.
Kapitálny omyl. Zle ju odhadol a zle ju aj poznal. Všetko to dobré, čo si dovtedy o ňom myslela, sa razom vyparilo. Bol jej ukradnutý.
Po čase sa akýmsi zázrakom, či skôr omylom, stal z Domina pán riaditeľ v jednom malom výrobnom závode. Hana očakávala, že svoje výboje na ňu zahodí do žita. Ako vojak flintu.
Mala pravdu. Dočkala sa vyslobodenia. Nie však pre to, že by flintu do žita odhodil. Svoje výboje začal orientovať na iné ženy, o ktoré na novom pôsobisku nebola núdza. Sám jej to pri náhodnom stretnutí raz vychrstol do tváre: „Čo si myslíš, že si sama, ktorá má mladosť, krásu a zvodnosť? Mám ich teraz koľko chcem. Ja hlupák. Tak dlho mi trvalo, než som pochopil, že ty nie si ani tak poctivá a férová, ako tvrdohlavá. Si obyčajná peroxidová nula. Kašlem na teba..!“
Hana sa necítila vôbec dotknutá, aj keď ju urážal. Bol to jednoducho jeho štýl. Žiaden muž nie je predsa stavaný na odmietnutie. Potešila sa, že už bude mať od neho pokoj a v skrytu duše ľutovala jeho ženu. To je všetko, čo cítila.
Po „nežnej“ revolúcii hrdý a trochu už aj prepitý pán riaditeľ doriaditeľoval. , Vo fabrike si narobil riadnu hanbu a preto sa pokúšal o odchod do iného mesta. Nepodarilo sa mu to. Odišiel preto niekde na dedinu, no bez rodiny.
Katka totiž revolúciu, hoci nie nežnú, zopakovala doma a Don Juana vyrazila z domu. Bez smútku a ľútosti.
Domin dnes pracuje ako obyčajný robotník. Žije s nejakou starou ženskou, no nie veľmi družne, pretože ho občas spacifikuje bitkou. Nuž, každému to, čo mu patrí!
- ez -
