Kto nemá kde bývať,
privíta aj suterénny byt
Človek v akútnej bytovej tiesni je zraniteľný. Ak nemá kde zložiť hlavu a je vďačný aj za niekoľko štvorcových metrov, kam si postaví posteľ, zdá sa mu každý príbytok, akokoľvek provizórny, ako kráľovský palác. Pred piatimi rokmi sa Drahomíra Danielová a jej manžel Vladislav potešili, keď dostali dekrét na „prízemný“ byt v starom činžiaku na Kolónii. Izbička, kuchynský kút v chodbe a sociálne zariadenie. Pre dvoch dospelých a dve malé deti to stačilo. K Marike a malému Vladislavovi pribudol pred tromi rokmi ešte Miško.
„Kým sme nedostali tento byt, žili sme u švagrinej, ktorá mala šesť detí. Nemali sme nič a boli sme radi, že máme teraz aspoň niečo. Viete si predstaviť, čo pre nás znamenalo, keď sme sa mohli osamostatniť,“ hovorí drobná tmavá Drahomíra obklopená deťmi. „Ale naša radosť príliš dlho netrvala. Veď sa stačí pozrieť, ako žijeme.“
Schádzame plesnivým schodiskom k dverám suterénneho bytu. Za nimi nás víta miniatúrna predsienka, ktorá rodine slúži ako kuchynka. Časť linky, elektrický sporák. Elektroinštalácie v dezolátnom stave. Izbička ako dlaň zaplnená zánovným obývacím nábytkom a rozkladacími gaučami, na ktorých rodinka prespáva. Okno vysoko pod stropom ukazuje akurát nohy okoloidúcich.
„Sme tu síce natlačení, ale to by neprekážalo, nepotrebujeme veľa. Horšia je hygienická situácia. V zime je tu zima, vlhko, na stenách máme stále plieseň. Už dávno si žiadame niečo zdravšie, vyhovujúcejšie. Márne. Byty vraj nie sú,“ hovorí pani Drahomíra.
Keby mali kam, iste by sa presťahovali. Lenže – kto by vymenil relatívne slušné bývanie za pivničný byt? Veď ako svorne jeho obyvatelia vravia, keby nemali všetky okná zasieťované, potkany by sa im premávali rovno po posteliach.
„Keď sme sa sem sťahovali, vraveli nám, že je to provizórne riešenie, tak na pol roka. Už sme tu päť rokov a nemáme zatiaľ nádej, že sa niečo zmení. Viem, hádžu nás do jedného vreca s ostatnými Cigánmi. Viem, že sú medzi nimi všelijakí, ale my sa snažíme žiť poriadne. Veď sa pozrite,“ hovorí Drahomíra Danielová. Naozaj. Byt je uprataný, deti, ktoré sa hrajú na dvore s ostatnými rovesníkmi z celého sídliska, sú čisto a moderne oblečené. Aj na šnúrach pred činžiakom sa sušia stále ďalšie várky bielizne.
Na nevhodné prostredie
doplácajú deti
Ďalší suterénny byt obýva rodina Šarközyovcov. Tridsaťročná Zuzana, jej tridsaťtriročný manžel Miroslav, trinásťročný Miro, sedemročný Ivan a dvojročná Simona. Bývajú tu od roku 1997. Predtým, ako sa prisťahovali na Kolóniu, bývali v sotinskej garsónke s najstarším synom. Túžili bývať v zeleni Kolónie a vôbec im nenapadlo, že v suteréne sa raz objavia pliesne. Objavili sa po niekoľkých rokoch, keď už bol na svete mladší syn.
Najhoršie na nevyhovujúci byt dopláca najmenšia Simonka. Od svojho pol roka má dýchacie ťažkosti, sledujú ju na alergológii.
„Lekárka sa nás už viackrát pýtala, či nemáme doma pliesne. Povedala som, že máme, veď sa na to pozrite,“ hovorí Zuzana. Čierne kúty hovoria za všetko. „Dvakrát denne jej musím dávať spreje a sirup, chodíme na kontroly. Všetko márne, kým žijeme takto.“
Obe „pivničné“ rodiny platia za svoje nevábne obydlia nájomné ako za zdravotne nezávadné byty prvej kategórie, približne päťtisíc korún mesačne. Ako sme však videli, do podobných priestorov by útlocitnejší človek nenasťahoval ani túlavé zvieratá. Aj počas slnečného dňa v nich treba svietiť, vlhkosť a zápach by sa dali krájať. Keď prší, po stenách steká voda. Malý Vladko Daniel v septembri nastupuje do prvej triedy. Jeho mama má už teraz obavy, ako sa v domácich podmienkach bude učiť.
V dvadsiatom prvom storočí si ťažko možno predstavovať dôstojné bývanie v pivnici.
Andrea Engelová
