Poznáme sa spolu odjakživa. Ja a ona. Dve dievčatá z jedného mesta, dve spolužiačky zo základky. Jednoducho dve rovesníčky. Nikdy sme nemali k sebe blízko. Zvlášť v škole nie. Na môj vkus a na moje predstavy o priateľke bola dosť namyslená, povýšená a aj trocha neobľúbená. Pripúšťam, možno iba pre mňa. Skrátka, nevšímali sme si príliš jedna druhú.
Vďaka mojej práci sa naše cesty spojili až v dospelosti. Som zamestnaná v inštitúcii, kde sa vybavujú rôzne žiadosti, návrhy a požiadavky obyvateľov. Práca je to zaujímavá, no občas ma vie aj riadne vytočiť. To vtedy, keď si niektorý jedinec myslí, že stačí ma iba pozdraviť pri stretnutí na ulici a ja hneď spadnem na zadok, ak budem držať v ruke práve jeho žiadosť.
Nespadnem. Som harpya. Dodržujem zákon a som neúprosná. Inak sa táto práca nedá vykonávať. Aj ku svojim podriadeným som taká istá. Od všetkých vyžadujem to, čo od seba. Poctivú a usilovnú prácu. Už si na to zvykli, aj keď si občas pofrflú. Hlavne tí mladší. No aj tak nedám na nich dopustiť, ak niekto tvrdí, že mladí sú lajdáci. Postavím sa na ich obranu. Nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca. Vedia si aj „máknuť“, čo oceňujem.
Marta, ako sa moja spolužiačka volá, chodila za mnou často. Pracovne, ale aj nie. Ak som jej mohla pomôcť dobre mienenou radou a ona ju rešpektovala, tak som pochopiteľne mala dobrý pocit. Myslím, že ona tiež. Tak nejako sme si začali na seba zvykať.
Život však plynul akosi prirýchlo. Nestíhali sme sa nikdy dostatočne „vykecať“. Každá sa ponáhľala vždy domov alebo do práce. Ona neskôr už aj za vnúčatkami, čo som jej ticho závidela.
Horšie bolo, že som sústavne zabúdala, že človek by mal aj „vegetiť“ a načerpávať nové sily. Dovolenku v dĺžke dva týždne som si za tridsať rokov praxe nikdy nedopriala. Chyba, viem to. Preto som aj skončila tam, kde som sa nikdy nechcela vidieť a čoho som sa vždy obávala. Na nemocničnom lôžku.
Dlho som si pomaródila aj doma a čas sa mi premenil na dávkovanie liekov, odpočinok a polihovanie. Na šťastie moja rozvetvená rodina mi pomáhala. Aj tak som sa však cítila hrozne. Chvíľami až bezútešne. Všetok elán a optimizmus akoby končekmi prstov zo mňa unikal niekam do nenávratna. Chýbala mi útecha a povzbudenie.
Neprestajná samota a ticho v byte ma akosi pripravovali o rozum. Elán a radosť zo života podľa mňa „vzali roha“. Bezmocnosť, neistota a strach sa mi usadili na oknách, cez ktoré som smutne pozerala často na ľudí náhliacich sa do práce.
Čo bude so mnou? Kedy sa posuniem ďalej? Ružová budúcnosť nebola na obzore tak skoro a ja by som ju najradšej išla hľadať. Hlavou sa mi neustále preháňal iba jeden neznesiteľný a nepolepšiteľný uragán. Pesimizmus!
To všetko dokáže z vitálneho človeka urobiť choroba. Zavesí mu okamžite nad hlavu totálnu beznádej a všetko prikryje prachom nedôvery vo vlastné uzdravenie. A to si iba enormné pracovné vypätie vyberalo svoju daň.
Kam však zmizol môj zdravý úsudok, moje nádeje? Zrazu už neboli na sklade.
Ešte k tomu, aj priatelia na mňa akosi zabudli. Nik ma neprišiel navštíviť. Hlavne tí, ktorých som za priateľov vždy považovala a ktorých som si obľúbila. Asi predpokladali, že potrebujem veľa pokoja a oddychu. Mali možno aj pravdu. Ibaže mne chýbalo povzbudenie a záujem tých, ktorými som bola obklopená denne. Okrem jednej mladej kolegyne, ktorá za mnou bola v nemocnici, neprišla z práce za mnou ani noha. Nadriadení, podriadení... nikto. Haberove ticho v plechovkách som mohla predávať. Bez tuzexu. Možno by som si zarobila aj milión.
Jedného dňa sa však predsa len udial zázrak. Pred mojimi dverami sa zrazu objavila Marta. Žena, ktorú som nestihla ešte ani zaradiť medzi priateľov. Nikdy by som nepredpokladala, že sa jej bude chcieť presedieť pri mojej posteli čas, ktorý mohla využiť aj užitočnejšie. Prišla s taškou plnou ovocia a s úsmevom na tvári. Hoci mi padlo zaťažko sedieť s ňou v deň jej prvej návštevy tak dlho, predsa len som sa unavila. No bola som nevýslovne šťastná. Následne sa s jej návštevami pretrhlo vrece. Neobišla môj dom ani jeden týždeň. Vždy sa zastavila a utešovala ma svojím kľudným a účastným hlasom. Ako dobre, že som sa v nej mýlila, povedala som si vtedy.
V mladosti som nevidela na nej nič zaujímavé a teraz bola mojou stálou oporou. Svojou prítomnosťou mi vlievala nádej a ja som verila, že čoskoro už budeme znova popíjať kávu v mojej kancelárii a preberať spolu ten, či onen problém.
Konečne ma niekto znova potreboval. Aj keď iba tak, že sa mi vyžaloval so svojimi starosťami, ktorých dnes má každý vyše hlavy. Vedela som ju pochopiť a dodávala som jej odvahy, pretože inak to ani nešlo. Dobre mienenými slovami človek často vyrieši aj to, o čom si dovtedy myslel, že je neriešiteľné.
Sťažovala sa mi síce nerada, akoby tušila, že nie je na to vhodná chvíľa. Presvedčila som ju, že aj keď nie som ešte stále fit, dokážem aspoň počúvať a už tým človek urobí tomu druhému službu. Ona zo seba dostane ten nepokoj a ja budem mať dobrý pocit, že som jej bola účastná aspoň trpezlivým počúvaním.
Akoby čakala len na toto moje vyrieknutie. Tak lačne siahla po mojej úprimnosti a ochote vypočuť si ju, že som z toho mala chvíľami až slzy v očiach. Predsa len som ešte užitočná, ešte ma niekto potrebuje. Marta, žena, ktorú som v mladosti nesprávne odhadla a ktorá mi podávala svoju pomocnú ruku. Ruku, ktorá aj keď sa chvela, bola oporou v mojich osamelých chvíľach pri naberaní dostatočnej dávky síl na nové boje so životom.
Zrazu som ožila. Prestala som sa poddávať svojej ľútosti, že som dopadla tak, ako som dopadla. S podlomeným zdravím. To preto, že som nehľadela dobre pred seba. Videla som iba prácu, prácu a zase iba prácu. No nie iba prácou je človek živý. Aj svojimi skúsenosťami, bolesťami a chuťou ísť neustále dopredu. Vidieť tam za obzorom budúcnosť stále ešte v tých správnych farbách. Vidieť pred sebou niečo, na čo máme ešte všetci nárok. Zdravý a spokojný život v kruhu svojich blízkych. To jediné stojí za to.
Načo sú nám zodraté ruky, opustené srdcia a ubolená duša?
Priateľstvo je ten pravý dar, ktorého si musíme užívať plnými dúškami. Aby už naše rána neboli bezútešné, aby už naše oči neboli uslzené od toľkého čakania na radosť, či na prítomnosť toho, po kom naše srdce prahne.
Táto úprimná a milá žena ma znova presvedčila o tom, že priateľstvo nie je len slovo. Že je stále tu, medzi nami. Aj keď to niekedy vyzerá všetko inak.
Tí, čo sa len tvária, že sú priatelia a konajú pritom opačne, tí o pravé priateľstvo nestoja. Ani si ho nezaslúžia. Také priateľstvo je naozaj iba slovo.
Pochopila som nechtiac, že takýchto priateľstiev sú medzi nami mraky. Rozpoznajme ich a dajme im navždy zbohom. Potom budú naše sny reálne, naše predstavy skutočné a radosť zo života môžeme rozdávať tomu, kto je skutočný priateľ.
Lebo priateľstvo naozaj nie je len slovo.
- ez -
