Ťažko sa dá dnes už povedať, kto v tomto žalostnom príbehu zlyhal. Matka, jej partner, nevšímavosť okolia, alebo to bol jednoducho osud. Ak k tomu pridáme trocha rodinnej anamnézy a narastajúci strach zo života , vyjde z toho smútok ako vyšitý. Samozrejme ten, ktorý sadol na dušu mladej matky ešte predtým, než si dokázala uvedomiť, že niečo nie je s ňou v poriadku.
Katka sa vydávala veľmi mladá. Bolo to však z veľkej lásky, ktorá ju celkom opantala. Nevidela, nepočula, všetko jej bolo ukradnuté. Najšťastnejšia bola iba v náručí muža, ktorý ju nosil na rukách ako bábiku. Ukázal jej raj na zemi a ona si myslela, že to už bude tak navždy.
Ani len netušila, že láska vie byť aj krutá. Láska niekedy aj zradí. A tá zrada jej zasiahla dušu natoľko, že stratila zmysel života, súdnosť, rozum aj samu seba.
Po narodení druhého dieťaťa, ktorým bola očakávaná dcérka, zostala doma pri deťoch. Synček a malá dcéra ju potrebovali. Manžel Peter na šťastie dobre zarábal. Aj materské dávky neboli najhoršie. Nuž, pri dobrej vôli dalo sa z toho vyjsť. Štát mladým manželom poskytol byt, ktorý si zariadili podľa svojich predstáv. Ich malé šťastie za rozrastalo zo dňa na deň.
Deti rýchlo rástli. Spolu s Petrom sa tešili z ich prvých úspechov a nebolo pochýb, že sú tou najideálnejšou mladou rodinou v širokom okolí. Nikdy ich nevídali inak, iba všetkých štyroch spolu. Aj keď Peter často pracoval nadčas. Ich vzťah to neohrozilo. Naopak. Lásku si chránili ako oko v hlave spolu so svojimi ratolesťami.
Katka bývala síce z toľkej starostlivosti o domácnosť niekedy úplne na dne, ale pripisovala to tomu, že je neskúsená a že skúsenosti sa dostavia, len treba vydržať. Všetko sa dá zvládnuť, len treba chcieť. Chcela veľmi. Aby bolo doma čisto, aby sa Petrovi stále páčila a aby ju stále tak obletoval ako vtedy, keď si jej lásku získal.
No niekde sa rozrastala v ich vzťahu trhlina, ktorú nie a nie nájsť. Cítila to tak, vnímala to tak a bolelo ju z toho srdce. Nie, Petra nepodozrievala z nevery, až tak ďaleko jej umáranie sa nezašlo. Iba si nevedela so všetkým rady a bola stále viac a viac uťahaná. Pomáhal jej síce aj on, ale to bolo v porovnaní s jej fyzickým zaťažením stále málo na to, aby sa cítila tak šťastná, ako si to vždy priala.
Šťastie sem tam od nej odlietalo a ona začala už o sebe pochybovať. Zveriť sa mohla akurát svojmu obrazu v zrkadle, pretože to vedelo aspoň zachovať tajomstvo. Peter sa nemal o ničom dozvedieť.
Zabudla v svojej ustráchanej hlave, že aj on si všímal jej občasný výpad pamäti. Premýšľal, kde sa stala tá povestná chyba, ktorá mu pomaly otvárala oči. S Katkou nie je všetko tak, ako má byť. Túžil jej pomôcť, túžil ju vyslobodiť z jej trápenia, aj keď sa mu nesťažovala. Nevedel však ako.
Niekedy sa v živote stáva aj to, že ak sa málo pýtaš, veľa sa dozvieš. Aj on sa akoby omylom dozvedel pri náhodnom stretnutí človeka z dediny, odkiaľ pochádzala Katka, že jej matka spáchala samovraždu. Že jej z čista jasna preskočilo a bola z toho okamžitá pohroma. Dostal z tohto zistenia samozrejme strach a začal na Katku naliehať, aby spolu zašli k lekárovi. Možno jej dá nejaké povzbudzujúce lieky, ktoré jej určite pomôžu, a dodajú jej znova potrebnú energiu.
Nezašli nikam. Nechcela o tom ani počuť. Pozerala na neho cudzím očami nechápajúc vôbec, prečo jej niečo také hovorí. Ona sa vraj cíti dobre, čo ho to napadlo?! Stiahol sa a nehovoril viac o tom. No denne mal pred očami premenu svojej krásnej ženy v pomalé, popletené a nespoľahlivé žieňa, ktoré nevedelo častokrát, čo kam patrí. Ako má urobiť tú či onú vec, ani to, že vlastne byt v ktorom býva, patrí im dvom. Ich láske, ich deťom. Zabúdala na deti čoraz častejšie a iba polihovala v posteli, pozerala televíziu a domácnosť sa prepadala do stratena.
Peter začal mať o ňu čoraz väčší strach. O ňu aj o ich spoločné deti, ktoré čoraz častejšie vídal po príchode z práce hladné, neobriadené a uplakané. K lekárke preto zašiel aspoň sám. Poradiť sa, ako má svoj život dať znova do správnych koľají. Dohodol všetko potrebné o odvoze jeho ženy do psychiatrického ústavu za jej chrbtom a túžobne čakal na ten deň, kedy si bude môcť vydýchnuť. Deťom vybavil škôlku a tešil sa, že Katka bude po návrate z „ozdravovne“, ako im to začal vysvetľovať, znova v poriadku.
V ten osudný deň, keď sa mal uskutočniť presun jeho ženy do tohto zdravotníckeho zariadenia, však prišiel domov celý naradostený a na prahu bytu skamenel. Videl všade plno krvi, neporiadok a obklopovalo ho bolestné ticho. Nezvyklé, pretože deti sa vždy za ním rozutekali, len čo počuli vo dverách štrngať kľúče. Teraz nepribehli.
Vydal sa ich hľadať a našiel ich skrvavené na dlážke v spálni. Nejavili už žiadne známky života. Päťročný syn a štvorročná dcéra. Ležali tam, akoby naťahovali k sebe rúčky a chceli sa za ne chytiť. A možno aj zutekať pred tou krutou smrťou, ktorá ich našla v byte. Ich matka pokojne sedela v kuchyni za stolom a pripravovala si niečo na jedenie. Ani nezbadal, čo to tam vlastne kutí. Do očí mu udrel zakrvavený sekáč, ktorý používali pri pripravovaní jedál z mäsa. Bola na ňom krv. Ležal odložený na kuchynskej linke ako výkričník.
Išiel od žiaľu a strachu z manželky zošalieť. Hlavou mu vírili všakovaké hrôzostrašné myšlienky. Stál uprostred kuchyne a nevládal vyriecť ani slovo.
Takto ho našli pracovníci, ktorí vyšli zo sanitky, pretože sa ho nemohli vonku už dlhšiu dobu dočkať. Išli skontrolovať situáciu a naskytol sa im obraz, ktorý by len ťažko očakávali. Oni jediní nestratili duchaprítomnosť a privolali políciu.
Potom už išlo všetko ako na bežiacom páse. Deti boli na druhý deň prevezené do márnice a ich matka po niekoľkých výsluchoch, v ktorých vôbec nič z nej nedostali, preeskortovaná do ústavu, kam mala pôvodne odísť. Nie však dobrovoľne, hoci teraz už odpor nekládla. Jej neprítomný pohľad, usmiata tvár a veselé objatie manžela na rozlúčku vyrazilo všetkým prítomným dych.
Matka, ktorá práve zavraždila svoje dve deti, odchádzala, akoby išla na výlet. Na výlet, z ktorého sa už nikdy nevráti a z ktorého ju už nebude nik čakať.
Nikdy nebola za trestný čin, ktorého sa dopustila, odsúdená. Zvyšok svojho života strávila za bránou ústavu, v ktorom bola konečne medzi svojimi.
Nikdy už nepochopila, že zradila nielen svoje nevinné deti a milujúceho partnera, ale aj seba. Či už za to mohla alebo nie. Zradila svoje sny o láske, o šťastí a živote na ktorý sa tešila, keď ešte dokázala snívať. Zostala v zajatí týchto snov, alebo sníva o niečom inom..?
- elza -
