Muž, ktorý sedel na lavici pred trestným senátom, bol evidentne nespokojný s priebehom konania. Dával to vehementne najavo svojím arogantným správaním, nepriateľskými pohľadmi a vstupovaním do každej výpovede svedkov, usvedčujúcej ho zo spáchania závažnej trestnej činnosti.
Na prvý pohľad pohŕdal všetkým a všetkými. Najviac však mužmi v talároch. Slovne si ale trúfal iba na tých, čo pravdivo opisovali jeho skutok, pretože boli účastníkmi incidentu tak nevšedného, že sa nedalo nehovoriť o ňom inak, ako pravdivo. Zvlášť pred ľuďmi v talároch.
Milan, hoci pracoval ako vodič autobusu, bol známy ako násilník. Vedela to o ňom celá dedina, v ktorej býval. Každý sa mu preto radšej vyhýbal. Slušné slová jeho večne uvrieskaná a podráždená „držka“ ani nepoznala. Všetci ľutovali jeho útlu a bojazlivú manželku, ktorá po ich dedine chodila tichučko ako tieň. Občas aj s monoklom pod okom. Ani sa nežalovala, veď by sa jej dostalo takej bitky, že by ju možno aj neprežila.
V ten deň, keď sa spomínaný incident odohral, nemal Milan o nič lepšiu náladu ako inokedy. Žena mu ráno vyčítavo a plačlivo, no celkom rezolútne naznačovala, že už ďalej nevládze s ním žiť. To však robievala často. Dávno mu vyhadzovala na oči pletky s inými ženami, ktorých veru nebolo málo. Aj nezáujem o rodinu a prepíjanie peňazí, ktoré potom v domácnosti chýbali. Nemala z čoho variť, nemala sa za čo postarať o deti, a ešte k tomu jeho neustále pohŕdanie.
Mala toho už naozaj dosť. Že obmedzil spánok v ich manželskej posteli na minimum, to ju sužovalo najmenej. Naopak. Vyhovovalo jej to, pretože podľa neho bola „ nemehlo“ a „nebavilo ho to s ňou“. O deti, ktoré spolu mali, prejavil málokedy záujem. Iba vtedy, ak by hrozilo, že by s nimi chcela ujsť k matke. To vyskakoval a hromžil na ňu okamžite.
Často ju mlátil ako žito, už len pri myšlienke, že by od neho chcela odísť. Čo by ešte chcela, neschopná ženská. Má doma chlapa ako vystrihnutého zo žurnálu, a ona sa bude sťažovať... „Deti nikdy nedostaneš, ty chudera,“ vykrikoval na ňu s takou intenzitou, že iba hluchý by to nepočul, ak náhodou išiel pod ich oknami. Aj tak už všetci dávno vedeli, aké má s ním trápenie.
V krčme sa potom ponosoval, že ju vyšmarí z domu, pretože je nanič. Variť nevie, domácnosť nezvláda, a ani o deti sa nevie postarať. Nebyť vraj jeho zárobku, „pokapali by hladom“. Všetci čo ho počúvali, si v duchu mysleli „takto však pokapú strachom“, no nik to nevyriekol nahlas.
Mal jej evidentne plné zuby. „Chladná, neprístupná a ufňukaná“, to bola jeho stručná formulácia, ak sa nebodaj niekto na ňu spýtal.
Hana sa chodila vyžalovať len svojej matke a sestrám, pričom jediná matka sa jej dokázala aj pred takým statným chlapom zastať. Vyčítala mu všetko, vždy a všade, kde na neho natrafila. Stará žena vždy hovorila, že „ona nemá čo stratiť, len svoj holý život. A načo jej vraj je, keď jej dcéru „kántri“ taký odroň.
V inkriminovaný deň mal Milan doobedňajšiu zmenu, pričom svoj autobus viedol aj cez dedinu, v ktorej býval. Autobus bol skoro poloprázdny a všetci mlčali ako muchy. Vrava a úsmevy sa v jeho autobuse príliš často nepestovali. Aj cestujúcich dokázal často „spacifikovať“, ak nemal na nich náladu. Vykrikoval, rozhadzoval rukami, že každý iba sedel ako prikovaný. Ten pochábeľ, čo sedel za volantom, by dokázal ublížiť hocikomu.
Keď však zrazu autobus prudko zabrzdil a vzápätí z otvorených dverí Milan vyskočil, všetci zdúpneli strachom. Povedľa cesty vykračovala staršia žena v kroji. Nevenovala autobusu absolútne žiadnu pozornosť. Možno to ani nezačula, čo sa za ňou deje. Vtom zrazu niekto do nej prudko sotil a ona sa našla v priekope. Ešte si pomyslela, že je to nejaká hlúpa náhoda, keď si takto do nej niekto začína. No prevrátiac sa na chrbát zistila, že sa nad ňou skláňa jej zať, ktorého nenávidela z celej duše. Začal ju buchnátovať po celom tele, aj nohami si do nej kopol. Vrieskal neprestajne nejaké nadávky, ktorým sa nedalo ani rozumieť. Snažila sa nejako zachrániť, no nedarilo sa jej postaviť na nohy.
„Ty jedna stará mrcha spotvorená. Ja ti ukážem, ako sa riešia manželské nezhody. Nestrkaj večne ten svoj rypák do mojich vecí. Sám si vyriešim so svojou ženou všetko najlepšie. Nepotrebujem rady od teba. Prestaň svojej dcére vešať na nos tie nezmysly, že by odo mňa mala odísť. Neodíde! Rozumieš! Neodíde nikdy! O to sa postarám!“ Pri tom neprestajne ženu udieral, len aby sa nedokázala postaviť a vzdorovať mu.
Akoby sa to aj dalo. On, mocný chlap, ona, útle žieňa so silou vrabca.
Cestujúci v autobuse zostali ako prikovaní. Nik nemal odvahu zastať sa úbohej ženy. Ich pohľady prezrádzali, že najradšej by z autobusu utiekli, ak by sa to dalo. Len nech nie sú svedkami tohto nepríjemného incidentu.
Predsa sa však medzi nimi našiel jeden, čo sa nebál toho „pána tvorstva“ a postavil sa mu na odpor. Vybehol k žene ležiacej na zemi a pomáhal jej pozviechať sa. Na útočníka sa ani len nepozrel a ani slovom nekomentoval jeho konanie. Poznal ho a vedel, že by ho iba viac rozčúlil.
Zabralo to. Útočník sa evidentne vykričal, vyzúril a vrátil sa za volant. Človeka, ktorý jeho svokre pomáhal, si ani len nevšimol a odfujazdil na ďalšiu zastávku. Aj tak by nenastúpil, pretože ak už z autobusu vyšiel von, išlo mu o pomoc a preto ho odrazenie autobusu od krajnice vôbec neprekvapilo.
Zabehol do najbližšieho domu a privolal nešťastnej a dobitej starej žene pomoc.
Skončila v nemocnici, to áno... kto však jej túto pomocnú ruku v pravej chvíli poskytol, ani sama dobre nevedela. Nepoznala ho. Nepatril medzi domácich, to bolo nad slnko jasné. Spoznala ho až vtedy, keď ju vypočúvali a on dosvedčil, ako to všetko prebiehalo. Aj ostatní z autobusu potvrdili jeho slová, pretože zákon je vyššia inštancia, ako „hulvát z ich dediny“.
Nebáli sa ho, naopak. Svorne držali pospolu.
Milanova svokra sa po čase našťastie vystrábila z ublíženia na zdraví a vypovedala pravdivo o okolnostiach, ktoré ju priviedli do budovy súdu. Nikdy si nemyslela, že na staré kolená sa takéhoto niečoho dožije. Bola však rada, že tento zlý skutok aspoň presvedčil jej dcéru, aby sa rozviedla. Už ju nič nebolelo, keď sa mohla nádejať, že Hanka bude mať snáď konečne od toho zloducha pokoj. To jediné ju zaujímalo, to jediné bolo pre ňu dôležité. Že sa jej rany a bolesti budú ešte dlho naprávať, to nebolo podstatné.
Obžalovaný však nebol ľahký oriešok. „Všetci svedkovia sa proti mne spikli, všetci klamú. Tá stará bosorka sama spadla do priekopy, čo ja viem prečo? Možno sa jej zakrútila hlava,“ balamutil členov senátu, akoby to bola len taká maličkosť. Ani to, že znalecký posudok odborníka potvrdil, že úraz si nemohla spôsobiť poškodená sama, práve naopak, že zranenia nasvedčovali tomu, že ju iná osoba musela napadnúť, nepresvedčil nespokojného a drzého bitkára.
Trestného činu ublíženia na zdraví sa dopustil, či už sa mu to páčilo, alebo nie. Rozsudok, ktorý bol v závere nad ním vynesený, si musel vypočuť v tichosti, hoci ním lomcovala nenávisť a zloba. Odvolal sa, samozrejme. No dočkal sa iba toho, že odvolanie mu zamietli.
Jeho trest bol síce podmienečný so skúšobnou dobou troch rokov, počas ktorej mu nad hlavou neustále visela hrozba odňatia slobody nepodmienečne. Nemohol preto už nikomu nadávať, ani ubližovať. Inak by sa mu trest premenil na šesťmesačné posedenie za mrežami. A toho sa asi predsa len bál.?!
- elza -
