Ahoj, Piťo! Tá naša „krátka letná láska“, ako ju ja často v spomienkach nazývam, nás našla oboch nepripravených na veľké rozhodnutia. Aspoň ja som to tak cítila. Ty, krásny a veselý chalan z Bratislavy, ja, totálne neskúsené dievča, ktoré iba okrajovo snívalo o veľkej láske. Na viac som sa nezmohla.
Pamätáš sa na to leto, Peter z Vietnamskej ulice?
Moje dobronzova opálené telo s dlhými nohami a svetlými vlasmi prilákalo vtedy tvoj pohľad vždy tam, kde som práve niečo vystrájala, bavila sa s priateľmi, alebo behala za loptou. Nevenovala som ti veľa pozornosti, pretože som si ani trochu nebola istá, či správne chápem ten pohľad plný obdivu a túžby. Vnímala som iba slnko, vodu a krásny deň, v ktorom som mohla relaxovať do úmoru. Áno, bolo to naozaj už veľmi dávno. No ja odvtedy často myslím na tvoj smutný úsmev, ktorý si tu zanechal...
Vtedy, keď sa nám pohľady na našej malej pláži konečne stretli a zakliesnili do seba, vtedy som ešte nevnímala ten smútok, ktorý ti občas zatemnil tvár. Vlastne by som mu ani nerozumela. Bol si aj napriek tomu veselý, tak akurát, vtipný a príťažlivý. To zas až moc.
V našej lokalite si stanoval s priateľom Dušanom a ja, s mojou najlepšou priateľkou Janou, sme sa denne máčali v priehrade. Obaja ste prišli iba na víkend. No aj za ten krátky čas sme stačili nadviazať všetci štyria priateľstvo, ktoré, čo čert nechcel, prerástlo vo vzájomnú náklonnosť. Myslím si, že ste boli riadne zaskočení. To bolo asi to jediné, čo ste veru nepotrebovali. Natrafiť na dve šialené baby, ktoré sa nechtiac postavili do cesty vašim plánom.
Naše stretnutia vo štvorici boli stále častejšie a lákavejšie. Veľmi dobre sme sa spolu dopĺňali a náš štvorlístok plával vodami takmer všade, kde sa len dalo. Ani veriť sa mi nechcelo, že taký super chalan, akým si bol, si všímal práve mňa. Lichotilo mi to a tešilo zároveň.
Jediné, čo mi na tebe vadilo, bol ten nevysvetliteľný a záhadný úsmev. Tak trocha smutný, akoby ani nepatril tebe. Mýlil ma v mojich úvahách, nerozumela som mu a bála som sa ťa spýtať, kde pramení.
Láska napokon predsa len prehlušila všetky moje úvahy. Tak som sa radšej tešila zo života, ktorý ma odvtedy viedol po tvojom boku, pretože sme boli navzájom očarení jeden druhým. Bol si mojou súčasťou, patril si do môjho života a ja som si užívala lásky s tebou plným priehrštím. Nevedela som si bez teba predstaviť ani jeden víkend. Ani jednu voľnú chvíľku!
Leto už pomaly začínalo strácať svoj teplý lúč a my sme ešte stále chodili ruka v ruke po pláži. Vyznávali si lásku všetkými možnými spôsobmi a uisťovali sa o svojich veľkých citoch.
A predsa sa už nad našimi hlavami zmrákalo. Obaja s Dušanom ste poznali dôvod. Nám ste ho však prezradili ako rozlúčkové prekvapenie pri poslednom stretnutí. Pamätáš?! Bolo to vtedy, keď sme nič netušiac obe lietali v oblakoch, akoby nám narástli krídla. Predvádzali sme sa vo všetkom, čo ste ešte o nás nevedeli. Rozprávali sme o tom, čo sme dovtedy ešte nestihli povedať. Maľovali sme vám naše plány do budúcnosti pestrými a veselými farbami...
Vy ste však iba mlčali a my sme v tom ošiali neprečítali to, čo vaše oči písali medzi riadkami. Zatiaľ, čo sme snívali o svadbe, vaše hlavy sa zaoberali niečím úplne odlišným. Útekom zo svojej vlasti.
Áno, znie to veľmi cudzo ešte aj dnes. Vtedy, keď si mi pri objatí zašepkal, ako veľmi ťa mrzí, že ma musíš zarmútiť a hlavne opustiť, mi srdce zmeravelo nepochopením. Všetko ste mali už dávno naplánované a pripravené. Už zostávalo iba zobrať do rúk kufre a odísť. Navždy! Z krajiny, v ktorej ste vyrástli. Z našich životov, zo svojich rodín. Za preludom sladkého života a lepších časov „na Západe“. Tvoje slzy, ktoré mi vtedy zmáčali tvár, pálili ako žeravé uhlíky. Ani si nezbadal, že som takmer zomierala v tvojom náručí.
Bolelo to. Veľmi! Hoci som chcela byť navždy s tebou, vedela som, že nedokážem nasledovať tvoje kroky. Márne som ťa prehovárala. Bol si tvrdý a neoblomný. Aj napriek tomu, čo si cítil, si bol pripravený odísť. S Dušanom ste iba čakali na povel „odchod!“
Vtedy som konečne ten tvoj smutný úsmev pochopila. Vedel si, že to takto skončí, a preto si sa tejto chvíle bál. Mal si to napísané v tvári a, ja som to z nej nevyčítala. Videla som iba tvoje horúce pery a lásku, ktorú si na mňa chŕlil ako o závod. Akoby si sa chytal slamky a ja som už v tebe bola celkom utopená.
Nepochopila som ťa. Prepáč, no nechápem ťa ani dnes. Aj keď som stokrát oľutovala, že som nešla s tebou, najviac ma bolí to, že som ťa stratila navždy. Bolí ma aj neistota, či si mi odpustil, že som neudržala vaše tajomstvo.
Pamätáš sa na to leto, Peter z Vietnamskej ulice?
Dnes už nie je kam utekať, milý Piťo. Ani od chaosu pocitov, ktoré mi ostali ako každodenná spomienka na teba. Chcem ti hlavne povedať, že nie mojou vinou si nedospel k svojmu vytúženému cieľu, ale vinou okolností a vinou naivných dievčenských snov.
Aj keď dolu Moravou pretieklo tridsať rokov vody, tej, ktorá ťa v jedno hmlisté ráno navždy pohltila, veľa sa v mojom živote nezmenilo. Aj ten piesok na pláži je stále rovnaký. Možno len viac jemnejší, obrúsený inými životnými osudmi. Ten náš skrížila tvoja túžba po živote v slobodnej Európe. Ja v nej dnes žijem. Mne však tá Európa navždy zobrala teba.
Asi si mi to nikdy neodpustil... a možno aj áno. Odtiaľ, kde teraz snívaš svoj sen z mladosti, však listy nechodia. Preto ti píšem ja. Dúfam, že Morava ti ten list doručí.
- ez -
