Z akého dôvodu sa v tejto záhoráckej dedinke pred mnohými rokmi strhla táto nebezpečná roztržka, dnes už si veru určite nik nespomenie. Žiaľ, táto zápletka, pri ktorej vyskočili zo stoličiek všetci, čo práve sedeli v miestnej krčme, razom prerástla vo veľmi nebezpečnú bitku, ktorá mala dohru až na súde. Všetci svedkovia, ktorí boli v tejto veci vypočutí, svorne tvrdili, že dôvod roztržky medzi dvomi bratmi nepozná ani jeden z nich.
Skupinka počerných spoluusadlíkov z ich dediny často vysedávala spolu s nimi na pivku, pri kartách alebo len tak „po susedsky“ si pokecať. Bolo tomu tak aj v inkriminovaný deň. Ženy doma varili a muži v krčme „dobíjali baterky“. Ako inak, alkoholom. Tu, v tejto jedinej miestnosti, si boli všetci rovní. Pretriasali najčastejšie „svoje polovičky“, ale mnohí z nich to tak ani nemysleli. Iba si po susedsky krátili dlhé chvíle.
Pri jednom stole zrazu vravu v krčme preťalo ostré vykrikovanie. Hlavy všetkých sa otočili tým smerom a videli už iba dvoch totálne rozčertených mužov tmavej pleti, ako proti sebe vyskakujú, okrikujú sa a nedajú jeden druhému ani len dohovoriť. Decibely ich hádky mohutneli každou sekundou a vzápätí začali vzduchom lietať spolu s pohármi a stoličkami aj facky. Ich intenzita prerástla v riadny fyzický útok, do ktorého sa veru nik nechcel zamiešať.
Bitkárov samozrejme poznali. Boli to dvaja bratia Jozef a Pišta, ktorí ani raz ich krčmu neobišli A keďže ich problémy nikoho ani nezaujímali, začali sa poniektorí vytrácať radšej domov. Vtedy ešte ani len netušili, ako dobre urobili, že sa poľahky vytratili z dohľadu. Medzi ich počerných kamarátov sa nebolo radno nikdy a za žiadnych okolností miešať. Privykli si, že ich treba nechať tak, nech si svoje veci vybavia sami.
Incident sa v uvoľnenom priestore rozrástol do silného a nezadržateľného boja. Hlavne vtedy, keď jednému z bitkárov priskočil zrazu na pomoc jeho dospelý syn. V jeho rukách sa však už zablýskal aj nôž. Zrazu šermovali nožmi obaja spoločne, teda otec so synom tak prudko, že ten, proti komu ich útoky smerovali, bol čoskoro zaliaty krvou. Mladší z útočníkov mal viac sily ako tí, čo tento nerovný boj začali. Viac sa mu darilo zasiahnuť svojho protivníka, ktorý nie a nie prestať. Tak to aspoň on sám reprodukoval neskôr vo svojej výpovedi. Že sa však ich protivník iba bránil útokom, to nepripúšťal. Krv sa valila už aj z rán päsťou, ktorými sa snažil odohnať napadnutý Pišta tých dvoch divochov.
Duchaprítomnosť v danej chvíli nestratil na šťastie iba ten, ktorý im dovtedy nalieval, netušiac, čo sa stane. Rýchlo privolal telefónom strážcov zákona a milí výtržníci sa ocitli s putami na rukách jeden vedľa druhého v aute, ktoré ich odvážalo urýchlene na ošetrenie.
Ktohovie, akoby to dopadlo, keby naozaj nik nemal odvahu ukončiť toto zúrivé divadlo, kde hlavnú úlohu zohral alkohol.
Po ošetrení a vypočúvaní Jozefa a jeho syna Laciho vzali do väzby. Poškodený mal totiž na tele takmer tridsať bodnutí nožom a jeho poranenia si vyžiadali kratšiu hospitalizáciu. Keď však lekári Pištu vystrábili z početných rán, vrátil sa medzi svojich, cítiac sa pri tom ako hrdina. Že však mal veľké šťastie, o tom príliš nepremýšľal.
Pred vyšetrovateľmi Pišta vypovedal vždy iba to isté. Bitku začal brat Jožo. Vznikla jednoducho preto, lebo každý si bránil svoju družku. Pri rozhovore samozrejme hovorili hlavne o nich a neskôr už si ani jeden nevedel spomenúť, ktorý z nich vlastne začal urážať a ohovárať práve tú druhú. Fakt, že sú rodní bratia, ani jednému z nich nezabránil krotiť svoje výpady a zúrivosť, ktorá ich ovládla. Bitka sa rozrástla zrejme aj preto v nebezpečné krviprelievanie.
Pred súdom Jozef a Laci svorne tvrdili, že bitku začal poškodený. Poškodený Pišta však so slzami v očiach utvrdzoval trestný senát o tom, že on by sa nikdy s nimi nepustil do bitky, pretože vedel, že sú silnejší. Nestačil sa vlastne ani brániť.
V závere pojednávania predsa len oľutovali všetci všetko... bolo však už neskoro!
Dvoch obžalovaných mnohí svedkovia usvedčovali, že boli útočnejší a Pišta, že sa naozaj iba bránil. Mladší z obžalovaných sa neustále vyhováral iba na tú skutočnosť, že nechcel strýka zabiť. Veď preto si aj svoj nôž zatupil o stenu. Neútočil ostrým predmetom na neho. Chcel ho iba vystrašiť, aby čím skôr prestal.
Vypočúvanie napokon skončilo. Vina bola preukázaná, vinníci známi a trestný senát musel rozhodnúť iba o miere ich zavinenia a následne aj treste za trestný čin výtržníctva a ublíženia na zdraví, ktorý spáchali v spolupáchateľstve. Senát im obom vymeral desať mesiacov nepodmienečne.
Právom posledného slova napokon predseda senátu vyzval poškodeného, aby povedal súdu, čo chce ešte k celej veci dodať. Pišta vstal a mohutným hlasom predniesol: „Žiadam o náhradu ušlej mzdy, o náhradu poškodenia odevu, ktorý som mal oblečený a chcem ešte podotknúť aj to, že obžalovaní mi svojím činom spôsobili trvalé následky, čím mi sťažili spoločenské uplatnenie.“ Keď odrecitoval túto vetu, každý v miestnosti vedel, že nemohla byť z jeho hlavy. Naučenú frázu zacitoval priamo zo zákona a vysypal ju zo seba, akoby išlo o závod.
Jeden člen senátu sa ho však predsa len spýtal, ako myslí to sťaženie spoločenského uplatnenia. Pišta s odvahou sebe vlastnou, keďže aj tí vážení ľudia v talároch uznali, že on bol poškodený, doložil „že spoločenské uplatnenie predsa spočíva v tom, že sa už nebude môcť chodiť opaľovať, pretože mu po tom množstve bodnutí nožmi zostali početné rany na tele“. Pritom rýchlosťou blesku rozopol svoju košeľu, aby všetkým ukázal, aké trvalé následky na svojom tele v skutočnosti má.
Miestnosťou zašumelo... ale nie od úžasu. Skôr od akéhosi nepochopenia, že tomuto človeku vadí niečo tak zanedbateľné.
Predseda senátu však svojim kľudným hlasom uviedol vec na správnu mieru. Sťaženie spoločenského uplatnenia si môže poškodený uplatniť iba vtedy, ak by mu zranenia prekážali napríklad natoľko, že by nemohol vykonávať svoju prácu. On so svojím dopichaným telom by musel mať v náplni práce niečo také, čo práve predviedol.
Pišta sa posadil a krútil nespokojne hlavou. Nepochopil, že opaľovanie nepotreboval, pretože bol tmavý aj bez pôsobenia slnečných lúčov. Vysvetleniu v čom spočíva spoločenské uplatnenie zjavne nerozumel, preto aj, vychádzajúc z miestnosti, sa tváril ako víťaz. Dvadsaťosem bodnutí nožom, ktoré na svojom tele mal, mu teda prinesie aspoň obdiv a možno aj výsadu najodolnejšieho chlapa z ich osady.
- elza -
