Jána poznali ako milého a starostlivého človeka, ktorý mal nadovšetko rád svoju rodinu a svoju manželku. Bol vzorom láskavosti a ochoty. Neštítil sa žiadnej práce, ani tej ženskej. Doma alebo v práci to nebol pre neho žiaden rozdiel. Dokonca sršal aj vtipom a zo svojej povahy si rád uťahoval.
Prešli však roky, deti im vyrástli, prišli vnúčatá. Zo dňa na deň však rodinnú idylu zasiahol osud a stonásobnú radosť vystriedala stonásobná bolesť. Smrť jeho manželky. Časom útočisko, ktoré smrťou manželky stratil, našiel Ján u svojej dcéry, ktorá ho nechcela nechať smutného a opusteného v rodičovskom dome. S novým spolubývajúcim v trojizbovom byte súhlasil aj zať. Dobrých ľudí sa vraj veľa zmestí, prízvukovala sama pred sebou a mala radosť, že pomohla otcovi.
Ján sa zhostil novej úlohy. Kým rodičia pracovali, staral sa o dve maloleté vnučky. Zastúpil ich matku aj vtedy, keď pracovala do večerných hodín. Zdalo sa, že všetko je v poriadku.
Dievčatá rástli ako z vody, Ján i jeho „nová“ rodina boli spokojní a mladí rodičia si na otcovu prítomnosť celkom zvykli. Neprekážalo im, že deti čoraz viac času trávia so starým otcom.
Prvé známky podozrení, že niečo nie je v poriadku, prišli v čase, keď už boli obe školáčky. Mame začalo byť podozrivé, že sa jej dcéry s dedkom často rozprávajú o niečom, čomu nerozumela.
A ani rozumieť nemohla. Keď sa pýtala otca, iba ju odbil, že majú medzi sebou také obyčajné detské prekáračky, že sa nemusí ničoho obávať. Všetko je vraj v najlepšom poriadku.
Uverila mu. Čo iné mohla robiť. Pripisovala to k detskej povahe, zvlášť v období puberty. Trpezlivosť ju však prešla vtedy, keď tajomné šuškanie a smiech boli na každodennom poriadku.
Správa od učiteľky na rodičovskom združení, že Katka, ako sa jedno z dievčatiek volalo, je v poslednom čase nejaká iná, nahlodala jej dôveru k vlastnému otcovi. Najviac matku bolelo, že často na vyučovaní vyrušuje, neustále si so spolužiačkami šepká a začalo sa už v škole povrávať, že iným dievčatám na toalete ukazuje svoje prirodzenie a učí ich, čo majú robiť „aby im vraj bolo dobre“. A keďže takmer to isté jej povedala aj triedna učiteľka druhej dcéry, nedalo sa už tváriť, že sa nič nedeje.
Matke bolo nad slnko jasné, že z ich hlavičiek to nemohlo vzísť samo. Medzi štyrmi očami jej porozprávali veci, nad ktorými od úžasu zostávala stáť s otvorenými ústami. Z ich úst plynuli slová ako láva a zaplavovali ju pocitom hnusu a odporu voči tomu, komu svoje deti doma prenechávala s pocitom, že sa im nič nemôže stať. Dedko im všetko vysvetľoval a aj ukazoval. Aj to, ako sa muž a žena musia spojiť, aby mali dieťatko, ako mužovi treba aj pomôcť, ak sa mu nedarí a tak ďalej...
Matka si uvedomila, že večerné uspávanie prinieslo svoje nadmieru nahnité ovocie. Na druhý deň ráno išla s dcérami lekárke, ktorá jej podozrenia potvrdila, a na jej radu zašla s nimi aj k detskej psychologičke. Nebolo pochýb, že jej otec sa zbláznil. Hlavou jej lietala iba jedna myšlienka: „jej otec pohlavne zneužíval jej vlastné deti, svoje vnúčatká“.
Nebolo pochýb, že sa jej otec dopúšťal na vnúčatách trestnej činnosti a preto ihneď všetko začerstva ohlásila na polícii. Muž sa to dozvedel až neskôr, keď si pre svokra prišli policajti, aby ho odviedli do väzenia.
Hoci matka vinila samu seba, že všetko spôsobila zanedbávaním detí a nevšímavosťou, sudca bol iného názoru. Na pojednávaní sa Ján pred zákonmi a sudcami iba vykrucoval. Stále omieľal iba jednu vetu: „chcel som im iba dobre... chcel som, aby boli na život pripravené. Veď rodičia sa im nemali ani kedy venovať. Museli chodiť do práce, starať sa o ostatné záležitosti, spojené s vedením domácnosti. Ja som im chcel naozaj iba dobre.“
Nepomyslel, že na taký život mali ešte kopec času. „Dobre robil“ predovšetkým sebe, no vo svojom bezcharakternom mozgu to odmietal prijať. Po návrate z väzenia, v ktorom pobudol tri roky, ho odmietla prijať nielen vlastná rodina a vnučky, ale ani žiadna iná žena. Zomrel sám, zlomený a opustený.
- elza -
