Súdnička

Žena, ktorá sedela práve v pojednávacej miestnosti na lavici obžalovaných, vyzerala pokojná. Presnejšie, budila vo mne ten dojem. Snáď si už myslela, že nič sa aj tak nedá robiť, musí prijať iba ortieľ a odkráčať znova tam, odkiaľ ju pred pár minútami priviezli. Do väzenia.
Na pohľad celkom normálna žena, akých je u nás tisícky, trochu ustráchaná, neistá, no momentálne evidentne zamyslená a zahanbená. Všetky oči v miestnosti sa predsa práve teraz na ňu upierali a ona nevie, čo sa deje v hlavách tých, ktorí počúvajú jej slová, ktorí budú o nej rozhodovať a ktorí majú v rukách jej budúcnosť. Nevie, či pochopia jej pravé dôvody, či posúdia jej situáciu presne tak, ako sa odohrala. A hlavne, či jej uveria.
Mohla mať niečo okolo štyridsiatky, no strach ju teraz zmenil natoľko, že vyzerala ako krehké bojazlivé dieťa, ktoré čaká trest za prehrešok. A čím sa previnila? Najobyčajnejšou krádežou, ktorá ju vohnala do tohto nelichotivého a nepríjemného položenia, kde už aj tak nič na svojom osude nezmení.
K trestnej činnosti sa priznala dobrovoľne, všetko opísala vyšetrujúcim orgánom po pravde a teraz očakávala tie poľahčujúce okolnosti, ktoré si vždy navrávala, keď túto činnosť podstupovala. V zákone stojí aj veta, že priznanie je poľahčujúca okolnosť. Snáď aj pre ňu sa nájde niečo či niekto, kto vezme jej prípad za správny koniec, kto ju pochopí a nebude mať iba plné ústa jej previnenia a toho, aký zlý príklad týmto svojim konaním dala svojim deťom. To si uvedomovala najciteľnejšie a mrzelo ju, že sa práve teraz musia za ňu hanbiť.
Priznanie sa! Dve krátke slová, no ju stáli celý jej život. Život v početnej rodine s oplanom, ktorý si ani nezaslúžil, aby ho ich štyri ešte nedospelé deti volali otcom, pretože sa ku všetkým správal ako zviera, so surovosťou na perách aj v tvári. Ich deti boli svedkom všetkých ich častých hádok, urážania a spiťáckych výrokov, ktorých už mala plnú dušu.
Peniaze im nestačili na živobytie, nestačili ani na základné veci a všetko ležalo iba na jej útlych a bezmocných pleciach. Nemala nikoho, kto by jej pomohol, nikoho, kto by ju vypočul a aspoň poradil. Bola sama na tento ustráchaný a nezmyselný život, z ktorého musela nájsť východisko.
Pracovala ako pokladníčka vo väčšom podniku. Peniaze, ktoré práve jej tak veľmi chýbali aby mohla žiť ako človek, vyplácala iným. Či už to bola mzda, cestovné výdavky, preplácanie za nákup a podobne.
Nedokázala to! Problémy sa iba kopili, dlhy sa jej už sypali na hlavu a jej partnera to nezaujímalo. Ani nemalo kedy, keď stále bol mimo, mimo chápania života, mimo domu a ona si často úpenlivo priala, aby sa už nikdy nevrátil.
Peniaze sú však veľkým lákadlom. Keď sa ich človeku toľko denne premelie rukami, a zvlášť keď vám osobne toľko chýbajú. Nuž si povedala, že skúsi sem tam niečo iba máličko poopraviť. Pridať nejakú tú malú nulu na niektorý z dokladov a možno sa nič nestane. Sumu, o ktorú doklady navyšovala, si samozrejme vložila do svojej peňaženky. Vyplatené je už predsa vyplatené a nik nebude pýtať znova doklad, na základe ktorého ona postupovala. A keby aj, tak možno ani nezbadajú žiadne sfalšovanie.
Prispôsobovala si teda sem - tam doklady k svojim potrebám. Neboli to veľké čiastky, lebo spočiatku mala totálny strach. Mesačne si navýšila svoj domáci rozpočet zhruba tak štyristo až päťsto korún, no jej pomohli. V časoch pred „nežnou revolúciou“ to bol pomerne slušný peniaz. Stačilo na aké také prilepšenie a hlavne na to, že jej situácia sa stala znesiteľnejšou.
Ibaže s jedlom rastie chuť a ona pocítila výhodu svojho počínania, nadobudla napokon presvedčenie, že tie peniaze vlastne nikomu ani nechýbajú. Bola nadšená, že našla spôsob, ako aspoň trocha pomôcť svojim deťom a v skrytu duše veľmi dúfala, že to nebude nadlho. Verila, že sa niečo stane a ona raz bude môcť prestať. Možno jej zvýšia plat, možno sa niektoré z jej detí po dosiahnutí dospelosti zamestná a ešte veľa tých možno, možno... len aby sa nemusela už umárať nedostatkom peňazí.
Nad ňou sa však už začalo zmrákať. Vyššie sumy, ktoré predsa len niekto mal v náplni práce kontrolovať, začali byť terčom podozrenia a veľmi vyčnievali z rady. Zrazu len prišla prvá kontrola pokladničných dokladov, za ňou druhá a napokon všetko vyšlo najavo.
Zrútila sa a nebola s ňou reč. Privolaná bezpečnosť už pri takej vysokej sume nemohla nič iné urobiť, iba ju zobrať do väzby, a tak priamo z pracoviska odišla tam, odkiaľ sa nedá dostať len tak ľahko.
Preto teraz sedí smutná, netrpezlivá, akoby duchom neprítomná. Vie, čo ju čaká, no nevie čo bude s jej deťmi, ako budú existovať bez jej materinskej opatery a lásky, ako bude vyzerať ich domácnosť? Celkom jednoduchý príbeh mal aj celkom jednoduché zakončenie. Vina dokázaná, obvinenou priznaná. Teraz všetko záleží už iba na vynesenom rozsudku. Ten ju však do väzenia vrátil na štyri dlhé roky.
Bola nespokojná? Asi áno, no nahlas už nič nevyslovila, iba to, že sa vzdáva odvolania. Z pojednávacej miestnosti odkráčala, akoby za ňou zapadli všetky padacie mosty. Zúfalosť, slzy, strach... to všetko sme v jej tvári videli.
Iba celkom náhodou som sa neskôr dozvedela, že tie štyri roky si neodsedela. Vo výkone trestu totiž ochorela, zrejme aj následkom tých stresov, ktoré prežila a zbytok trestu jej bol odpustený. Možno až vtedy pocítila tú vytúženú poľahčujúcu okolnosť, za ktorú však zaplatila svojim zdravím. Vrátila sa domov k rodine a ešte veľmi dlho splácala pohľadávku poškodenej organizácii, ktorá ju však samozrejme do svojich radov už neprijala. - elza -