Aj keď sa prvé papierové peniaze objavili ani nie tak dávno, v osemnástom storočí, história peňazí je pestrá a dlhá a siaha až do doby kamennej a bronzovej. Latinský výraz pre peniaze je „pecúnia“. Vznikol zo slova „pecus“ označujúceho dobytok, pretože dobytok bol používaný ako platidlo asi pred 11-tisíc rokmi. Ním sa dokonca platilo v niektorých afrických krajinách ešte v minulom storočí.
Platidlom boli aj kamenné kotúče s otvorom uprostred z aragonitu - niektoré mali priemer až 4 metre - a na ostrovoch Tichého oceánu sa používali na spoločenské poplatky. V Mexiku platili medenými sekerkami, v Sudáne a starovekej Číne železnými motykami, v Etiópii paličkami z kamennej soli ešte v 20. rokoch 20. storočia, v Nigérii do roku 1948 sa používali ako platidlo medené kruhy. V Tichomorí boli platidlom kotúče z červeného peria a ich hodnota sa posudzovala podľa žiarivosti - čím žiarivejšie perá, tým vyššia hodnota kotúča. Korálkami vo forme opaskov platili severoamerickí Indiáni, mušľami v Číne, Indii, Thajsku, v Afrike.
Naozajstné peniaze sa objavujú okolo roku 3500 pred n. l. v Mezopotámii. Tam, na území vtedajšej Babylónie vzniklo aj bankovníctvo. Vďaka peniazom sa v Mezopotámii rýchlo rozvíjal obchod, ale aj matematika a vládcovia, kňazi a vysokí úradníci mohli vyberať dane aj rôzne poplatky, a za ne budovať nádherné stavby, ktoré prežili veky.
V dnešnom južnom Iráne našli archeológovia hlinené známky, ktoré slúžili ako peniaze, pochádzajúce asi z roku 3000 pred n. l. Známky mali rôzny tvar a každá z nich bola určená na kúpu iného predmetu či zvieraťa.
V Mezopotámii sa asi pred 2500 rokmi začali používať strieborné špirály a krúžky ako peniaze. Jednotkou bol šekel, čo je asi 8,5 gramu (za šekel striebra sa dalo kúpiť asi dvesto litrov sezamového oleja). Prostí ľudia strieborné krúžky ani špirály takmer nepoužívali, mali pre nich vysokú hodnotu. Platili kúskami medi, cínu, olova, no predovšetkým obilím. Jačmeň mal funkciu drobných platidiel, podobne ako neskoršie bronzové mince. Aj v ďalších krajinách Blízkeho východu a Stredomoria si vytvorili ľudia miestne platidlá, napr. hodbáb, parfumy, víno, olej a iné naturálie, ktoré sa nekazili a mohli sa rozdeliť na viacej častí. Okolo roku 1500 pred n. l. väčšina obyvateľov Blízkeho východu platila striebrom.
V starom Egypte sa platilo zlatom a striebrom. Nástenná maľba v Thébach, ktorá má 3300 rokov, znázorňuje váženie zlatých krúžkov s takým priemerom, že by sa dali navliecť na súčasné pampúchy (šišky). Archeológovia objavili v inej lokalite hlinenú nádobu plnú zlatých a strieborných tenkých guľatých ingotov. Platidlá z drahých kovov sa nepoužívali iba vo vnútornom obchode, ale aj na transakcie s fénickými alebo sýrskymi obchodníkmi.
Krúžky, špirály, ingoty, kúsky zlata a striebra slúžiace ako platidlo nemali to základné, čo k mene patrí: zreteľné vyznačenie hodnoty a tiež záruku. Preto ich ľudia prijímali od cudzincov s nedôverou. Platidlo, ktoré malo predstavovať šekel striebra, nemuselo byť z čistého striebra, ale z nejakej lacnej zliatiny, alebo mohlo byť strieborné, ale vážiť menej. Spočiatku vládcovia v Mezopotámii i Egypte overovali aspoň kamenné závažia, ktorými sa vážili platidlá a dávali na ne vytlačiť údaj o hmotnosti, aj svoje meno alebo pečať, niektorí obidvoje. Od tohto označovania váh sa odvíjala cesta k minciam. Stačilo už len vyraziť na malé guľaté kotúčiky portrét vládcu, prípadne pečať a hodnotu.
Prvé mince boli vyrazené okolo roku 640 - 630 pred n. l. v Lýdii (dnešnom Turecku) z prírodnej zliatiny rýdzeho zlata a striebra nazvanej elektrum. Mali znaky dravcov a iných veľkých zvierat, čo boli asi pečatné znaky významných ľudí Lýdie. O storočia neskôr ich nerazili zo zliatiny elektrum, ale z čistého zlata a striebra. Z Lýdie pochádza synonymum pre veľkých boháčov: „Je bohatý ako Krézus“. Kroisas alebo Krézus bol posledný lýdijský kráľ.
Z Lýdie sa začalo šíriť razenie mincí do iných krajín. Najprv to boli grécke mestské štáty. V Aténach roku 575 pred n. l., v Korinte r. 570 pred n. l. za vlády Filipa Macedónskeho, ktorý zjednotil Grécko a Macedónsko sa prvýkrát objavil obraz panovníka. Na zlatej minci (14,5 g) bol vyobrazený Filipov triumf v pretekoch dvojkolesových vozíkov na olympijských hrách v roku 356 pred n. l.
V Číne začali vládcovia raziť peniaze v 7. storočí pred n. l. a z bronzu v tvare malých dýk alebo nožov. Guľaté mince sa objavili medzi 6. až 3. storočím pred n. l.
V Ríme sa v 3. storočí pred n. l. bežne používali ako peniaze bronzové tyčinky, ktoré neskôr nahradili mincami. Rimania začali používať kovové mince pomerne neskoro, ale zato veľmi skoro oproti ostatným znížili v nich obsah drahých kovov. Až cisár Augustus zreformoval rímsky mierový systém a dal raziť mince takmer z rýdzeho kovu - zlaté, strieborné, mosadzné a medené. V starom Ríme vznikol aj výraz „monetárny“ a anglický názov pre peniaze „money“, keď v roku 390 pred n. l. gagotanie husí na rímskom Kapitole, kde sa uchovávali štátne rezervy mincí upozornilo obrancov na nebezpečenstvo. Rimania z vďačnosti postavili bohyni varovania Monete sochu.
Slovenský aj český výraz „platiť“ má svoj pôvod v plátne a v plátenej šatke - plátenke, ktorá sa v minulosti používala ako platidlo. Soňa Makarová
