Mamičky, pravidelne sedávajúce pri detských ihriskách v Senici, si zvykli na nenápadnú nemladú – nestarú ženu, ktorá sa z času na čas zjavuje pri pieskoviskách či preliezačkách a pozerá sa na šantiace deti. Možno si už položili otázku, kto je a odkiaľ sa tu vzala, prečo vlastne pozoruje cudzie deti, keď na prvý pohľad je jasné, že žiadne jej sa medzi nimi nenachádza. Prečo? Nie je pre ňu ľahké odpovedať. Ak sa jej aj niektorá mladá žena so svojou ratolesťou prihovorí, s narýchlo vyslovenou výhovorkou odíde.
Mária – ako sama vraví, toto meno je rovnako dobré ako hocijaké iné – pochádza z malého mesta na východe Slovenska. Narodila sa tam pred štyridsiatimi rokmi a vyrastala v početnej rodine. Bratia a sestry, rodičia a starí rodičia z oboch strán obývali neveľký dom a miesta tam nebolo nazvyš. Ani lásky. To si však Mária uvedomila až oveľa neskôr, keď sa zamýšľala nad svojím zbabraným životom.
„Nepatrila som ku krásaviciam,“ hovorí ticho, zachrípnuto. „Za ostatnými kamarátkami chlapci behali ako diví, mne sa skôr vyhýbali. Nestáli o mňa, preto som asi nevedela, ako sa k nim správať. Brala som vážne všetko, čo mi neskoršie natárali...“
Ako sa na Záhorí hovorí, na každý hrneček sa najde škridéuka. Našla sa aj v Máriinom prípade. Mala síce už takmer tridsať rokov, ale spoznala objatie muža. O tom, že nezostalo bez následkov, sa presvedčila o niekoľko týždňov. Čo teraz? Budúci otecko nemal žiadny záujem o záväzky, a už vôbec nie s ňou. „Na to si, dievča moje, príliš obyčajná,“ skonštatoval. „Ja potebujem partnerku, ktorá ma bude reprezentovať, a nie teba...“
Rozhodnutie viselo na vlásku
Surové slová, nepochopenie rodiny, ktorá dala jasne najavo, čo si o jej poklesku myslí, rozhodli. Nie, na potrat nešla, nezlučoval sa s jej presvedčením, ale už počas kontrol u gynekológa nadhodila,že svoje dieťa chce ponechať na adopciu. Na to, že by sa oň starala sama a bila sa so životom, sa jednoducho necítila. Nemala byt, úspory, nikoho, kto by jej pomohol.
„Kam by som šla? Naši ma doma s deckom nechceli, nepodarilo sa mi zohnať ani podnájom. Tam u nás si dobre rozmysleli, komu byt prenajmú, a o mne sa toho nahovorilo... Odísť do iného mesta? Áno, ale z niečoho treba aj žiť, a z materskej sa to nedá...“ vysvetľuje so sklonenou hlavou. „Hovorili so mnou panie zo sociálky. Dobre oblečené, pekne udržiavané, zahrnuté láskou a pozornosťou svojich mužov a frajerov. Vraj – dieťa je to najcennejšie, čo kedy budem mať, prečo sa ho teda vzdávam? Čo som na to mohla odpovedať? Iba to, čo som aj povedala: Keby som bola zabezpečená, neurobila by som to. Lenže ja som nechcela, aby moje dieťa vyrastalo v útulku, nedostatku, odkázané na dobročinnosť. Rodiny, ktoré chcú adpotovať deti, sú na tom dobre. Verila som, že len takto sa mu môžem postarať o lepší život.“
Mária až do poslednej chvíle balansovala medzi rozhodnutím vzdať sa dieťaťa či ponechať si ho. Predsa len v nej zafungovali city a ku koncu tehotenstva už pomýšľala aj nad možnosťou, že bude matkou so všetkým dobrým aj zlým, čo tento údel prináša.
Aj majster tesár sa utne...
… a lekári sa pomýlia. Lepšie povedané ani ultrazvuk nie je neomylný. Máriino vyšetrenie včas nesignalizovalo, že čaká dvojčatá. Pravda vyšla najavo až v pôrodnej sále. Toto však rozhodlo. Mária, ktorá sa už ako – tak stihla prispôsobiť myšlienke, že vychová dieťa, zoči – voči dvom malým bábätkám všetku odvahu vzdala. Definitívne sa rozhodla zveriť obe deti niekomu inému. Svojich synov ani nevidela. Nechcela ich vidieť. Rovnako nechcela vidieť nikoho zo svojich početných príbuzných. Sotva sa po pôrode postavila na nohy, odišla pracovať do Čiech, na turnusy s ubytovaním. Učebný odbor v oblasti ľahkého strojníctva jej o niekoľko mesiacov umožnil získať lepšie platenú prácu v senickom podniku. Dobrý zárobok privítala, vďaka nemu si našla skromný, ale pohodlný podnájom. Až vtedy si uvedomila, čo jej v malom bytíku chýba.
„Nestojím o chlapa,“ hovorí vyrovnane. „Popálila som sa, viackrát si to nezopakujem. Keby to však šlo, chcela by som naspäť svojich malých.“
Adopcia je nezrušiteľný právny akt. Mária v plnom duševnom zdraví súhlasila, že sa svojich detí vzdáva. Dnes majú iné meno, niekoho jej neznámeho oslovujú mama a otec a možno ani netušia, že ich biologická mama stále rozmýšľa, ako asi vyzerajú a ako sa im darí v škole.
Chodí k detským ihriskám a pozerá sa na šantiace deti. Uvažuje, či náhodou...Vie, že pravdepodobnosť, že svoje deti ešte uvidí, je minimálna, a ak by sa tak aj stalo, je jej jasné, že by sa im nemohla ani prihovoriť.
„Chcem veriť, že moje deti sa majú lepšie ako ja,“ dodáva smutne. „Že sú šťastné, lebo ja už asi nikdy nebudem.“ AndreaEngelová
