Stála som ešte len na začiatku svojich snov, túžob a omylov a nechápala som, prečo dokážu byť niektorí ľudia takí zlí. Dnes už viem, že to poniektorí robia pre zábavu, druhí, že nevedia byť slušní, keďže ich to nemal kto naučiť. Zo života peklo dokážu spraviť klamstvom, ohováraním i osočovaním kohokoľvek a bezprostredne. Vymyslieť klebetu predsa nie je ťažké.
Obeťou klebety som sa stala aj ja. Žiaľ, vôbec som na to nebola pripravená a riadne ma zaskočila. Po rozvode som sa s malou dcérkou presťahovala do novostavby medzi takmer samých mladých ľudí. Okrem začínajúcich rodín niektoré byty obývali aj staršie ženy, väčšinou vdovy. Poviete si, zlá kombinácia. No nebolo to tak. Tie starenky medzi nami mladými pomerne ožili. Boli z nášho nerovného osadenstva tie chápajúcejšie a aj lepšie...
Štyri byty na jednom poschodí – život ako v škatuľke od sardiniek. Tak pôsobilo naše spolužitie. Stiesnení medzi tenkými panelovými stenami sme vedeli takmer o všetkom, čo sa v susednom byte deje.
Medzi všetkými obyvateľmi tohto činžiaku zvlášť vynikla jedna „babka“. Tak sme ju všetci volali. Bola nefalšovanou nositeľkou optimizmu a elánu, akoby nikdy ani nezostarla. Mala ho na rozdávanie a medzi nami sa vytvoril celkom priateľský vzťah.
Vo voľnom čase sa stred nášho vesmíru presúval z bytov na lavičky pred domom. Ako to už býva, kde sa stretnú dve ženy, nerozprávajú o sebe, ale o tej, ktorá tam práve nesedí. Klebety som ako poslucháč veľmi nevyhľadávala. Mala som dosť svojich vlastných starostí. Hoci ma spoločné lavičkové seansy nelákali, občas som cítila, že som aj ja terčom „zaručených správ“. Rozvedená matka s dieťaťom je samozrejme tou najvďačnejšou témou ohovárania.
Klebety najčastejšie šírila moja spodná suseda Eva. Celé dni bola iba doma a nič z diania na ulici i mimo nej jej neuniklo. A ak aj áno, deficit informácií musela nejakým spôsobom dohnať. Keďže chcela byť za každú cenu stredobodom pozornosti, ak niečo nevedela, domyslela si. Povahovo vôbec nezapadala do kolektívu nás mladých, hoci mala iba niečo cez dvadsať rokov. Viaceré susedky sa s ňou priatelili iba preto, aby sa nestali terčom jej klebiet. Ja som radšej zvolila vyhýbaciu taktiku a to sa mi stalo osudným.
„Jana, čo ty máš s tými robotníkmi z maringotky?!“ spýtala sa ma jedno popoludnie suseda Zita, s ktorou som trávila najviac voľného času.
„Nechápem, akí robotníci?“ pozerám s otvorenými ústami na Zitu, ktorá mi s výraznou gestikuláciou opisuje, ako som si to s nimi po polnoci užívala.
„Hlúposť, veď ma poznáš...“ Na viac som sa nezmohla, lebo mi celkom vyschlo v hrdle. Keď som precitla, chcela som trefnou poznámkou, či sú aspoň fešáci, zahrať všetko do autu, ale cítila som, že tu nejde iba o hlúpy žart.
Klebetu, neslušnú, drzú a riadne okorenenú pikantériami som však nepočula len od Zity. Vlastne som ju cítila skrz pichľavé pohľady obyvateliek domu. A to nielen vtedy, keď som prichádzala domov z práce, ale aj keď som s „babkou“ sedávala na lavičke. Najhoršie som sa cítila vtedy, keď mi tie bolestivé slová začala rozprávať aj ona.
„Babi, myslíte si, že som toho schopná?“ plačky som pozerala do jej očí a hľadala v nich odpoveď.
„Poznám ťa, Janka, dlhé roky. Ani sama sa už na to nepamätáš, že si bola skoro ako moja vlastná. Nie neverím tomu.“
Hoci tieto slová pôsobili ako balzam na moju utrápenú dušu, sama seba som sa neustále pýtala, ako mám šíreniu klebety zabrániť. Nepatrila som medzi tých odvážnych, ktorý by dokázali čeliť ostrému jazyku klebetnice. Mala som z nej strach. Veď tá by bola schopná udrieť nielen mňa, ale aj moje dieťa.
To, čo som nedokázala ja, dokázala „babi“. Neviem, kde sa v nej vzalo toľko sily. Proste, jedného dňa som cez pootvorené okno počula veľký krik, prichádzajúci z ulice. „Veď to kričí babka,“ pomyslela som si a vystrčila hlavu z okna. Rovno pod ním, opierajúc sa o francúzsku barlu, rozšafne rozhadzovala babka rukami. Hlasno dávala Eve najavo svoju nevôľu nad všetkými jej klebetami. „Nech ťa Boh chráni ešte niečo o niekom čo len pomyslieť. Nie to ešte vyrieknuť. Barlu na tebe dolámem,“ zastrájala sa babka.
Eva, zaskočená, zahanbená a hlavne rozčertená len s nemým úžasom v tvári sledovala, kto a čo sa jej niekto opovážil vyčítať.
Už som si myslela, že na babku zdvihne ruku a... Nestíhala. Babka dokončila svoj hlučný monológ, otočila sa na opätku a odkrivkala domov.
Eva ešte hodnú chvíľu stála na chodníku. Nad ňou už v oknách svietili viaceré hlavy, ktoré však nevnímala. Všimla si ich, až keď si rukou utrela spotené čelo. „Videli ste ju... počuli... no... nehoráznosť... ja to tak nenechám...“ jachtala a hľadala očami náznak podpory.
Nedostala sa jej. Hlavy v oknách postupne mizli a nechali ju tam samu. S jej porazenou ješitnosťou a samoľúbosťou.
„Juj, takto som sa už dlho nerozčertila,“ usmievala sa na mňa babka a krájala čerstvú bábovku. „Ani mi to neprišlo, ale som ja bojovná,“ smiala sa svojej odvahe a ponúkala mňa i moju dcéru. My jediné sme mali výsadu vkročiť do jej jednoizbového kráľovstva každú nedeľu popoludní. „Tak som kričala, až ma dva dni hrdlo bolelo. Ale že to bolo počuť... a dúfam, že až na to najvyššie poschodie...“ pohrozila ukazovákom smerom k bytu, kde Eva bývala.
Od toho dňa klebetám akoby uťalo. Stredobodom nášho vesmíru sa stala babka, ktorá nám dokázala, že odvaha nie je len výsadou mladých a silných. Túto porážku nezniesla ani Eva. Všade, kde sa ukázala, sa hovorilo iba o tom, ako ju babka sfúkla. Odsťahovala sa.
Neskoršie som sa odsťahovala aj ja. S pribúdajúcimi rokmi táto historka zapadala prachom a medzi príjemné spomienky sa zaradila aj babka. Naše nedeľné posedenia neprekazil ani je odchod na druhú stranu. Ešte aj dnes jej stále závidím tú odvahu a vo svojom monológu pri kahančeku a kvetinke spomínam. Spomínam a ďakujem. - ez -
