Na svet prišiel so zlými kartami
Marek Mráz má desať rokov a po narodení prekonal detskú mozgovú obrnu. Podobný osud zdieľa na Slovensku množstvo detí a mladých ľudí, pre ktorých je po celý život najdôležitejšia podpora najbližšej rodiny. Marek síce vyrastá bez otca, ale popri všetkom bol obdarený obetavou mamou a nemenej obetavou starou mamou, ktoré robia všetko preto, aby mu život spríjemnili a skvalitnili.
Tridsaťšesťročná mama Andrea sa pred viac ako desiatimi rokmi musela rozhodnúť, čo s dieťaťom, ktoré sa prihlásilo na svet. Rozhodla sa ho porodiť a vychovať, ako bude najlepšie vedieť. Novorodeniatku nepadli najlepšie karty už v okamihu príchodu na svet. Príliš sa naň ponáhľalo v nedokončenom siedmom mesiaci a vážilo len 1250 gramov, bolo treba ho kriesiť. Lekári neboli príliš optimistickí. „Povedali mi, že sa mám pripraviť na všetko, aj na to, že malý neprežije,“ hovorí Andrea. Marek síce prežil, ale jeho život už bol poznamenaný. Nepridalo mu ani to, že lekári takmer celý rok pri kontrolách nezistili vážnosť jeho stavu. Až ako ročný sa dostal do odbornej liečebne v Čilistove, kde sa začalo s liečbou, akú mal absolvovať už od narodenia. Cvičenie Vojtovou metódou je síce pre dieťa bolestivé a nepríjemné, má však svoje pozitíva a ak sa s ním začne hneď, možno napraviť najhoršie škody. Takto však Markovi zostali nehybné nohy, pokrútené rúčky a deformovaná reč. Ani mentálne nie je na tom rovnako ako ostatní rovesníci. Mal preto dvakrát odloženú školskú dochádzku, potom s ním mama navštívila Detské integračné centrum v Trnave, kde dostal odporúčanie do Spojenej školy v Senici. Tu je vytvorená špeciálna trieda pre štyroch žiakov, ktorým sa venuje pedagóg a asistent. Každoročne chodieva s mamou na liečebný pobyt do Čilistova, kde sa mu (azda) stav trochu zlepšuje.
Markovou vášňou je počítač
„Marek nie je nevzdelávateľný,“ hovorí Andrea. „Naučil sa písmenká, dokázal sa naučiť pracovať s počítačom. Ten sa stal jeho hračkou číslo jeden.“
Markove pokrútené prsty mu neumožňujú písať perom, na počítači písmenká vyťuká. Vie hrať aj rôzne hry. V jednej činnosti je však fenomenálny a ani mama, ani stará mama netušia, kde sa v ňom táto schopnosť nabrala. Dokonale pozná všetky cédečká, ktoré má doma a počúva ich, a vždy neomylne určí číslo skladby, ktorá práve hrá, i keď sa nepozerá na displej prehrávača. I keď hrajú niektorú z jeho známych skladieb v rádiu, vie jej „číslo“. Preto Andrea i jej mama Mária veria, že chlapec pri dobrej opatere a vzdelávaní môže napredovať a raz sa možno dokáže o seba postarať.
Finančná situácia rodiny však nie je ružová. Andrea žije len z príspevku na opatrovanie a ďalších sociálnych príspevkov na postihnutého syna a z rodinných prídavkov. Jej mama má dôchodok, a vôbec nie závratný. Starý počítač, ktorý synovi zadovážili, už doslúžil a na novší skrátka nie je. Keby sa našiel niekto, kto vyraďuje funkčný počítač a daroval by ho Markovi, urobil by dobrý skutok a pomohol dieťaťu, pre ktoré je svet zredukovaný na steny bytu a nehybnosť v kočíku. Nemôže sa zahrať s rovesníkmi, no vďaka technike by mal šancu na lepší život aj nadobudnutie ďalších zručností.
Andrea si pochvaľuje prístup spoluobčanov k jej synovi, ktorý občas aj vyrušuje svoje okolie. Zatiaľ jej nikto v meste nenaznačil, že Marek pôsobí nepatrične, nestretla sa so zlobou okolia, takou častou vo veľkých mestách na Slovensku. V obchodoch personálu neprekáža, ak príde s veľkým kočíkom dnu, v niektorých inštitúciách ho dokonca aj obdarovali. Starosti jej robia len budovy, ktoré nemajú vyriešený bezbariérový prístup.
Výchova postihnutého dieťaťa s rôznymi ďalšími poruchami nie je ľahké, ale Marek do ústavu nepôjde. Mama a stará mama sa mu mienia venovať celou svojou silou. Ako vravia, „Mareček, máme ťa radi takého, aký si.“Andrea Engelová
