Keď si nevesta a svokra rozumejú...

Je to síce veľmi ojedinelý zjav, ak náhodou dva protipóly pri strete nezahlušia jeden druhého. Myslím tentokrát na protipóly žijúcich svokier a neviest. Jeden prípad ukážkového spolunažívania som predsa len postrehla. Nie však v živote, žiaľ v pojednávacej miestnosti, kde na lavici obžalovaných sedeli svorne vedľa seba tieto dve hrdličky. Hoci v skutočnosti boli skôr straky hrabošky.
Staršia z nich bola evidentne v ich vzťahu tou, ktorá rozdávala rozumy a mladšia sa tvárila, akoby jej ani nenapadlo, že by jej to malo vadiť. Nepoznala som pravý dôvod tejto ich súhry a tak mi neprislúcha vyvodzovať z tejto symbiózy ponaučenia či akékoľvek uzávery. Boli spokojné tam, kde boli. Nevesta pri jej synovi a svokra bola spokojná, že jej syn má v živote oporu. Pretože ten jej potreboval veru za plný mech.
Často som ho stretávala na uliciach nášho mesta, no nikdy nebol sám. Vždy mal spoločníka, žiaľ stále iba toho istého... alkohol. A tak dve múdre a šikovné hlavičky vymysleli plán, ako mladú rodinku podporiť, keď peniažky z rodinného rozpočtu sa stále častejšie liali dolu hrdlom toho, ktorého jedna nazývala svojím synom a druhá manželom.
Mladá rodinka s dvomi deťmi veru potrebovala dosť peňazí, aby nikomu nič nechýbalo a starej mame sa patrilo pomáhať, ako vedela. V skutočnosti však skôr iba prišla na nápad, ako sa dá jednoducho prísť k peniazom a tým navŕšiť rozpočet synovej rodiny.
A čo vlastne vymyslela? Úplne banálne a obyčajné obohacovanie sa. Nevesta, pretože pracovala v pletiarskom závode na výrobu kompletného ošatenia pre celú rodinu, mala za úlohu sem tam niečo „potiahnuť“ a priniesť nebadane domov. Svokra, pretože bola na svojom pracovisku vedúcou, tieto výrobky potajme ponúkala svojim obľúbenkyniam.
A že ich veru mala neúrekom. Nuž, tajne ponúkala ukradnuté výrobky, ktoré jej nevesta odcudzila zo štátneho podniku. A pretože doma mala tiež „ožrana toho najhrubšieho zrna“, ušlo sa aj jej z takto nadobudnutých peniažkov niečo na prilepšenie.
Na lavici obžalovaných sedeli so sklopeným zrakom. Ustráchané a zahanbené. Ich neuvážené skutky sa totiž klasifikovali ako rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve. Vzhľadom k tomu, že to bol ich prvý prehrešok voči zákonu, obe obišli iba s podmienečným trestom. Hanba v celom meste však bola väčším trestom.
Dnes by sa nad tým už asi nikto ani nepozastavil. Po domoch nám predsa kdekto chodí kadečo predávať. A že by niekoho zaujímalo, odkiaľ tú - ktorú vec má, sa tiež nedá stopercentne tvrdiť. Pritom aj dnes je takéto počínanie trestné. Iba sa mylne domnievame, že demokracia nám dáva právo robiť čokoľvek, na čo máme príležitosť.
- elza-