Keď prechádzate Potočnou ulicou v Skalici, kde stojí pomník padlých z Prvej svetovej vojny, sami spoznáte, že okolie, ale aj samotná ulica sa zmenila na nepoznanie. Okolité stromy síce zmizli, no mesto vysadilo nové, mladé. Ulica zmenila svoju tvár.
Vzniklo miesto na oddych so stolíkmi a stoličkami. Nie všetci však z nich majú úprimnú radosť. Niekto má radosť z toho, že môže ničiť. Ako vidíte, niekto potreboval dosku, odmontoval ju zo stolíka a zobral domov. Možno na spálenie, či vylepšenie si svojho bývania.
Pri stoloch však chýbajú smetné nádoby. Návštevníci či okoloidúci si v parku síce môžu posedieť, oddýchnuť, no mnohí tu konzumujú a odpadky nemajú kam dať. Tak ich nechávajú na stolíkoch. Nádoby na odpadky sú priďaleko, tak prečo by za nimi išli, keď môžu neporiadok zanechať na stolíkoch alebo pod ním či na zeleni.
Vráťme sa však k vandalom mesta, ktorí ničia, čo len môžu. Ich terčom sa stali aj pouličné lampy, ktoré už sú porozbíjané, resp. chýba na nich ochranné sklo i žiarovka. Vandali ničia, čo im stojí v ceste. Asi majú radosť, že si môžu na majetku nás všetkých vylievať svoju zlosť. Nebolo by na škodu, keby každá ulica mala svojho strážnika, ako je to napríklad v mestách na západe. Strážcami však môžeme byť aj my, ak nám nebude ľahostajné dianie okolo nás. Veď žijeme v Skalici, meste, ktoré máme radi. .
- sk -
