Milan je samorast. Sám sa tak nazval a pri pohľade na neho je človeku jasné, prečo. Oblečený v tom, čo kontajner dá, na riadidlách bicykla šesť nákupných tašiek naplnených všetkým, čo mu podarujú náhodní okoloidúci alebo charita. Ako hovorí, nepotrebuje toho veľa. Stačí mu, aby mal to najpotrebnejšie. Podľa hesla: „Dajte mi trochu vody, lebo som taký hladný, že nemám kde spať.“
Vždy mal rád voľnosť a slobodu, niekedy sa zdalo, že strecha nad hlavou je to posledné, čo ho zaujíma. Ako malý chlapec radšej nocoval v záhradnej kôlni ako doma v posteli. Rovnako mu nevoňala robota. Doma, to áno, ochotne narúbal drevo a umyl dlážku, najprv mame, neskôr, keď osirel, sám sebe. So zamestnaním to bolo horšie. Ešte keby tak našiel prácu, do ktorej nie je treba dochádzať, ani ju vykonávať, bol by spokojný. Veď dáka tá korunka odniekiaľ vždy kvapne. Vyučil sa za murára, sem – tam šiel na „fušku“, tam sa platilo dobre.
„V živoce sú enem dvje lásky,“ filozofuje Milan. „Pivo a víno.“ Svojho vyznania sa aj pevne pridŕža. To, čo „zarobí“ pri inventúrach smetných nádob, dokáže dokonale skvapalniť. Bydlisko na čas nepohody si našiel v priestoroch rozostavaného kultúrneho domu vedľa bývalej SYDY v Sotine, kde sa stretávajú podobní „vtáci“. Špina a odpadky im neprekážajú. V lepšom počasí im ako toaleta slúži vonkajšia zeleň, v horšom sa to vybavuje vnútri. Podľa toho interiér niekdajšieho staveniska vyzerá.
Milan nebol vždy takýto a ani na seba v terajšej podobe nie je hrdý. „Kedysik sem býval slušne,“ vyznáva sa. „Dali mi garsónku, oženil sem sa, mjeli sme syna. Žena mi odešla aj s ním. Je to už dávno. Ani nevím, co s nima je.“ Prečo odišla? „Ale, šak to víte, stačí ženu uderit, a hned je preč. Ne, vážne vám povím, málo sem vyrobil, dost sem aj propil. Scela žit lepší. Já jí to nevyčítam,“ dodáva Milan veľkodušne. Zároveň však dodáva, že keby sa dalo, svoj život by zmenil. Zamestnanie už nemieni hľadať. Beztak by mu ho nikto nedal, veď kto by už stál o šesťdesiatnika s neveľmi pevným zdravím? Noci vonku sa už na Milanovi podpísali. Ani bývanie v betónovej kobke nepridá. Stačil by mu dôchodok. Smolu má len v tom, že mu ho nie je z čoho vypočítať. Príjmov mal počas svojho života poriedko, rovnako aj odpracovaných rokov.
„Ale co, šak bývat sa dá aj v zeline,“ krčí plecami. Do útulku pre bezdomovcov v Senici sa mu nechce. Nesmie sa tam popíjať, treba prichádzať načas, dodržiavať domáci poriadok. Nič pre neho. A tak mu ostáva „zelina“ a smetiaky. V podstate je však spokojný.
AndreaEngelová
