V kulturistike nič neoklameš, napokon ako v každom individuálnom športe. Tu o to viac, že ihrajú za teba tvoje svaly, tvoje vyšportované telo, tvoja symetria, tvoja kvalita svalov, tvoj telesný prejav. Lenže o tom vie najlepšie hovoriť práve on sám. A práve preto sme pre fundovaný rozhovor na chvíľu zabudli na praktický dril v posilňovni (Duško si sadol a poklebetil o tom) a slovne zasvätíme do širokej škály nuáns bodybuildingu, kulturistiky aj vás. Rovnako osviežujúce ako pohľad na jeho vyšportované telo, pôsobí aj jeho nenútené a spontánne rozprávanie, o čom inom, predsa o kulturistike a všetkým s tým súvisiacim.
Čo všetko predchádza tomu, aby raz človek vystúpil na kulturistické pódium?
„Roky, roky driny v posilňovni. Obetovanie voľného času v posilňovni. Obetovanie všetkých svojich koníčkov a vlastne nielen v rámci toho svojho voľného času, ale v rámci celej životosprávy človeka. Musí do toho obetovať všetko. Tam to začína. Musí do toho dať to svoje srdce, inak nemá šancu sa niekam dostať.“
Kedy a ako vznikla myšlienka, že si sa rozhodol pre kulturistiku?
„Asi keď som mal 15 rokov. Už doma som začal cvičiť, snažil som sa nejaké tie činky zdvíhať. Potom som sa dostal na internát. Tam prišli nejaké časopisy, tam som začal relatívne poriadne cvičiť. Na tie moje myšlienky, vedomosti ohľadne kulturistiky to bolo pre mňa maximálne cvičenie, ale časom prichádzali väčšie a väčšie vedomosti o tomto. Boli tam aj nejaké prestávky, ale asi tak v roku 1997 som sa začal svedomito pripravovať na súťaž. Bola to Grand Prix Martin - Trnava kondičných kulturistov. To bola moja prvá súťaž, ale to boli len kondiční kulturisti a od tej doby v podstate bez prestávky trénujem. Po návrate z Kanady, kde som v podstate celý rok trénoval, som sa rozhodol, že si dorobím, už som mal predtým prvú trénersku triedu pred odchodom do Kanady, som sa rozhodol pre urobenie druhej trénerskej triedy. A tam som stretol pána Uríčka, s ktorým som sa skontaktoval a vlastne s jeho spoluprácou a pod jeho vedením som sa pripravil na Majstrovstvá Slovenska.“
Čiže zatiaľ tvoj najväčší kulturistický úspech je teraz v poslednej dobe konajúce sa Majstrovstvá Slovenska. Ako to vyzeralo tam?
„Bola tam napätá atmosféra. Bolo to všetko pre mňa prvýkrát, takže som sa vlastne len orientoval, ale v rámci celej tej súťaže, čo bolo pre mňa najhoršie, tak to bolo asi to trojhodinové čakanie predtým, než prišla na rad moja váhová kategória, než som vystúpil na pódium. Vystúpenie na pódiu, neviem, v tej atmosfére som to v podstate ani nejako nevnímal, ani svoju voľnú zostavu, ktorú som mal predviesť, pretože som bol vybraný do finále. Postúpil som do finále a vo finále iba prvá pätica ukazuje svoju voľnú zostavu, ktorá trvá 60 sekúnd, ostatní majú smolu, idú domov.“
Ako vyzerala príprava na tvoje, dá sa povedať vrcholné podujatie doterajšej kariéry?
„Takže príprava už začala po novom roku, kedy som začal redukovať svoju stravu, začal som meniť spôsob tréningu a postupom, čím viacej sa blížila súťaž, tým moja strava bola diétnejšia, tvrdšia a príprava z objemovej fázy menila na rysovaciu časť, kedy som vlastne už nezdvíhal ani veľké váhy, ani som sa nesnažil urobiť objem, ale vlastne už iba som sa snažil dosiahnuť tie čo najmenšie straty svalovej hmoty. Stratiť čo najviac tuku a udržať čo najviac svalstva.“
Koľko asi trvá tá objemová a potom tá rysovacia fáza?
„Objemová fáza v podstate trvá tri mesiace. Jeden a tri mesiace trvá rysovacia fáza, ale ten jeden mesiac medzi objemovou a rysovacou fázou je taká napoly objemová, napoly rysovacia, už je to taký ten prechod.“
Kým v objeme si mohol určite jesť, čo ti hrdlo ráčilo, ako sa povie, v tej rysovacej fáze, čo si vlastne aj sám na sebe zistil, čo ti to dalo aj tak do života, lebo určite to bolo veľa odriekania. Ako to vyzerá s tým rysovacím tréningom, aj stravou, životosprávou?
„Celá príprava na kulturistickú súťaž je nielen o fyzickej zdatnosti, to znamená človek musí mať nejakú tú kondíciu, to znamená bolo tam veľa behania, ráno nalačno, o šiestej vstávať, behať, potom jeden tréning, druhý tréning, zmena tréningu, ale bolo to aj o strave a vlastne, aby človek dokázal zvládnuť a udržať si tú stravu a odolať všetkým maškrtám, čo sú. To je vlastne všetko o psychike. Musí mať človek veľmi silnú vôľu odolať všetkému tomu, tým nástrahám jedál okolo. Ale na druhú stranu, táto zdravá strava, ktorú som jedol pri príprave na súťaž, mi dala taký pocit, že keď som jedol, tak strava ma nezaťažovala ako sú všetky tie nezdravé jedlá a tak ďalej, čo človek je a zaťažujú v žalúdku. A namiesto, aby mu pomohla, dodala energiu, tak vlastne pri spracovaní mu to energiu uberá. Pri tejto predsúťažnej strave som v podstate jedol dosť, ale pretože tá strava bola tak jednoduchá a ľahká, tak som mal v podstate stále hlad, pretože som to dokázal stráviť. Za necelú hodinu som mohol jesť znova, aj keď som nesmel.“
Čiže skús tak priblížiť, ako vyzerá tá objemová strava a naopak zase tá rysovacia.
„Objemová strava sa skladá z takých zložiek, aby človek mohol podávať vysoké výkony pri objemovej príprave. Musí dostať do seba veľa sacharidov. To znamená sacharidy také najzákladnejšie: cestoviny, ryža, zemiaky, to je taký ten základ. Bielkovinová strava je biele mäso ako je kuracie, filé, morčacie mäso, to sú tie základné stravy. Ale pri objemovej príprave sacharidy prevyšujú bielkoviny. Potom pri rysovacej diéte v podstate nie tuky, to je samozrejmé, ale pri tom finále na maximum uberá aj sacharidy a zostáva len vláknina, to znamená zelenina a biele mäso, ako je kuracie a rybie filé a tak ďalej, biele mäso proste. Všetko sa to musí pripravovať bez soli, už vo finále vôbec žiadna soľ, žiadne korenené. Jednoducho všetko varené vo vode, zelenina čerstvá, nesmie byť ničím ochucovaná, žiadne dresingy. Je to dosť náročné.“
Tebe čo najviac chýbalo v rysovacej fáze, v tej tvrdej diéte?
„Najviac som sa tešil na nutelu. Absolútne žiadne sladkosti sa počas rysovačky nesmú jesť. V podstate čokoládové výrobky, do ktorých nie sú pridávané oriešky alebo iné prísady, ako sú keksy, je čistá energia, ktorá sa dá využiť pri tréningu, ale vo fáze prípravy na súťaž absolútne žiadne takéto veci sa nesmú jesť.“
A čo v deň súťaže?
„Vrchol celej prípravy je súťaž, ale aby sa človek po tejto drsnej diéte dostal do správnej formy a aby sa svalstvo poriadne ukázalo, hovorí sa tomu cukrovanie. To znamená, vtedy človek uberie z bielkovín a v podstate už môže prijímať aj sacharidy. A to je to cukrovanie, vtedy sa svaly pekne ukážu. Sacharidy sa ešte nedostanú pod kožu a nezostanú v tele ako tuk. Keď sú svaly nafúknuté, neprestane sa piť voda, ale zníži sa príjem tekutín, tak vlastne spod kože sa dostane všetok tuk, všetka voda spod kože je preč a zostane iba koža a svalstvo, čoho chcú všetci dosiahnuť, aby bolo v čo najmenšej miere tuku pod kožou a svalstvo čo najväčšie.
V deň súťaže ráno som mal ryžu, ktorá bola pripravovaná nasladko s hrozienkami. Potom počas dňa som jedol aj piškóty, dokonca som počul a aj som videl, niektorí si dajú aj zmrzlinu, čo nie je v podstate zlé, pretože zmrzlina je ocukrovaná voda a to je prísun energie, ktorú potrebuje každý súťažiace na ten deň súťaže. Pretože v deň súťaže sa vraví, že vydá toľko energie, ako keby mal štyri najťažšie tréningy v živote za sebou v jeden deň.“
Mal si také krízy, keď si to chcel zabaliť, čo ti vtedy pomáhalo?
„Zabaliť som to práve nechcel, až doslovne zabaliť, ale boli dni, kedy som ráno išiel behať a v podstate som ani nevnímal celý ten beh, lebo som bol tak vyčerpaný, že polovicu behu som akoby prespal, proste nevnímal som, že vôbec utekám. Behal som ráno po Skalici. Dával som si také dve kolá, vychádzalo to asi tak na 5 kilometrov zhruba. Vždy ten môj ranný beh, aby bol účinný na spaľovanie tukov, musel trvať viac ako 20 minút a musí sa udržovať určitá frekvencia srdca pri behaní, aby ten účinok spaľovania bol čo najviac efektívny. Moje ranné behanie trvalo okolo 40 minút.“
Aké boli pocity, ako sa ti zaspávalo deň pred súťažou, pred samotnými Majstrovstvami Slovenska?
„Nebol som nervózny, ale spal som tak akoby na pol, možno to bolo aj tou únavou, neviem. Ale cítil som sa pripravený. Keď som ráno vstal, tak som si povedal: dal som do toho všetko. Možno som mal tú krízu, ale poviem to takto. Zomrel mi otec a on ma nikdy nevidel poriadne sa pripraviť na súťaž, v podstate som si povedal, že aspoň kvôli nemu sa pripravím.“
Ako prebiehala samostatná súťaž?
„Bolo nás tam 65 súťažiacich v rôznych kategóriách. Neboli to len Majstrovstvá Slovenska v kulturistike, ale aj Majstrovstvá Slovenska aj v klasickej kulturistike. Táto disciplína mala kedysi názov Bodyfitness. Po zaregistrovaní začína váženie po kategóriách, kedy každý súťažiaci musí byť zvážený, aby sa mohlo určiť do akej váhovej kategórie bude zaradený. Všetci dopredu vedia, do akej váhovej kategórie chcú ísť, ale stáva sa, že si to zle vypočítajú a musia ísť do vyššej váhovej kategórie. Málokedy sa stáva, že musia ísť do nižšej váhovej kategórie.
A po vážení všetci súťažiaci v zákulisí čakajú na to, kedy ich organizátor vyvolá, aby sa išli pripravovať, že bude vyvolávaná ich váhová kategória, ktorá pôjde na pódium a to trvá niekedy aj niekoľko hodín.
Ešte predtým, ako idú všetci na pódium, tak vzadu za tou plachtou, čo nikto vlastne nevidí, tam ešte všetci urobia posledné úpravy. Natierajú sa farbou, ktorá je špeciálna pre vystúpenie v kulturistike a v body fitness. Táto farba vás stmaví na veľmi tmavohnedú a nielen to, ešte vám dodá lesk, ktorý je dôležitý, aby vyniklo celé vaše svalstvo, aj detaily svalstva, aby boli poriadne viditeľné. To je jedna vec. A druhá vec, že všetci sa tam musia rozcvičovať.
Rozcvičovanie má každý individuálne, ale sú tam niektoré základné rysy, ktoré dodržujú všetci. To znamená: nerozcvičujú sa nohy, pretože pri napumpovaní, rozcvičení nôh sa stratí vyrysovanosť, ani lýtka sa nerozcvičujú, dokonca ani brucho, len horná časť: ruky, hrudník, chrbát len čiastočne. Potom každý pretekár individuálne, ktorá partia svalová je slabšia, tak tú napumpuje viacej, napumpuje do nej viacej krvi a tým sa viacej zväčší. Takže vlastne, ak majú niekde nejakú slabinu svalovú, tak dokážu aspoň týmto ju čiastočne zmierniť.
Každá kategória, keď vstúpila na pódium, tak má niekoľko základných povinných zostáv, polôh, ktoré musí predviesť. Hodnotí sa rozvoj svalstva, hodnotí sa súmernosť svalstva a potom sa hodnotí vyrysovanosť svalstva, aká je kvalita prepracovania toho svalstva. A ďalšia vec, ktorá sa hodnotí, je voľná zostava. Takže všetci kulturisti, keď vyjdú na pódium, postavia sa do jedného radu a ukazujú niekoľko základných póz, ktoré sú: dvojitý biceps spredu, široký chrbtový sval spredu, biceps zboku, dvojitý biceps zozadu, široký chrbtový sval zozadu, triceps zboku a potom póza pravdy, a je to: brušné svalstvo plus stehno sa napína. Všetci súťažiaci ukážu všetky tieto povinné pózy. Zoradia sa zase na jednu lajnu a potom sa vyvoláva – „vyvolávanie“. To nastupuje vtedy, keď niektorý rozhodca si nie je istý, aké dá poradie štartujúcim pretekárom, tak si vyvoláva pretekárov, pri ktorých si nie je istý a tieto zostavy musia pred ním znova zopakovať a on ich podľa toho ohodnotí. Je osem rozhodcov a každý z nich si môže nechať vyvolať ľubovoľný počet pretekárov a ľubovoľne koľkokrát chce, aby sa správne rozhodca rozhodol, tak mu je toto umožnené.“
A aká je tvoja najobľúbenejšia póza?
„Bol to bicep – hrudník zboku, ale potom sa to zmenilo na brucho – stehno, pretože táto póza sa dá ukazovať iba ozaj pri vrchole prípravy, vtedy, keď je pretekár v tej najlepšej forme. Počas objemovej prípravy táto póza nie je taká efektná, ako v tej záverečnej príprave pred súťažou, vtedy je táto póza najkrajšia. Ale počas objemovej prípravy, kedy je telo v podstate zaliate, a nie sú tie svaly tak vidieť, tak pre mňa je zaujímavá póza biceps zboku.
Po rokoch tréningu som zistil, že boli časy, kedy som nemal rád cvičenia chrbta, boli časy, kedy som nemal rád cvičenie nôh, boli časy, kedy som nemal rád cvičenie ramien. Časom človek zistí, že všetky cviky, všetky tréningy, čo cvičí, sú potrebné, aby kulturista bol kompletný a v podstate sa už potom časom zistí, že nedá sa určiť, ktorý tréning je preňho obľúbený viacej alebo menej. Ale keby som sa mal naozaj rozhodnúť a je to aj spôsobené tým, pretože aj moja najviac rozvinutá svalová partia je hrudník, dalo by sa povedať, že môj obľúbený tréning je na hrudník. Cvik asi rozpažovanie na šikmej lavičke s jednoručkami. Najviac sily mám v nohách. Nohy mám už od prírody. Zo začiatku som asi ako každý veľmi nohy netrénoval, chce mať vrchnú časť a na nohy trošku zabúda. Ale mal som iné športy, pri ktorých som cvičil nohy. Hral som volejbal, robil som karate, dokonca chvíľku aj džudo. Ale volejbal bol asi pre rozvoj mojich nôh ten dominantný. Takže na nohy môžem poďakovať tréningu na volejbale, že som si vypracoval takto nohy. Samozrejme, že boli časy, keď som trénoval nohy tak intenzívne, že po tréningu som nevládal ani prísť domov.“
Aké to sú pocity, byť medzi piatimi finalistami?
Po povinných zostavách opäť prídu všetci súťažiaci na pódium a začína vyhlasovanie. To znamená, že to začína od piateho miesta až po prvé miesto, zoradia sa vedľa seba. Niektorí rozhodcovia alebo tí, čo udeľujú ceny, sa postavia medzi súťažiacich. Samozrejme fotenie spoločné a tak ďalej. A moje pocity? V podstate som si to ani neuvedomoval nejako veľmi, až po súťaži. V ten moment som si hovoril: som piaty a nejako mi ani nedochádzalo, že vedľa mňa stál súťažiaci Vladimír Frímel, ktorý skončil prvý a minulý rok bol štvrtý na Majstrovstvách sveta a teraz na Majstrovstvách Európy skončil na prvom mieste. Druhý v mojej kategórii – Vrábel skončil minulý rok druhý na Majstrovstvách sveta a prvý na Svetových hrách a tretí bol Čambal a ten sa vrátil po rokoch odmlčania k aktívnemu súťaženiu, ten bol niekoľkonásobný Majster Slovenska i Československa v jeho ére. Toto sú veľké mená.“
Ako si to oslávil, toto pekné a hodnotné piate miesto?
„Dal som si nutelu. Alkohol to nie je práve moja parketa, takže alkohol nie. Prišiel som domov a mal som navarené kuracie prsia obalené ako rezne, zemiakový šalát, to bola pre mňa oslava, plus mamka mi urobila ovocnú tortu.“
„Komu by si rád poďakoval, že sa ti podarilo takto uspieť na svojom prvom veľkom podujatí, vlastne triumfovať?
„Bola to práca niekoľkých rokov, nebol to výsledok posledných troch mesiacov. Keby som mal niekomu poďakovať, tak svojej rodine, že to tak dlho vydržali so mnou, pretože som musel obetovať niektorý voľný čas, čo som mal obetovať mojim rodičom pri pomocných prácach na chate. Im by som chcel poďakovať, že tak dlho to so mnou vydržali a dúfam, že toto bolo aspoň nejaké také zadosťučinenie za to. Potom určite svojmu trénerovi, pánovi Uríčkovi, ktorý na mňa dohliadal a poskytol mi dôležité rady, nielen v tej objemovej príprave, ale potom hlavne v tej záverečnej rysovacej fáze a nehovoriac už o vyberaní zostavy, jej vytváraní. A potom všetkým, čo mi v tomto pomohli, čo pri mne stáli, čo mi pomáhali ako mohli, ako vedeli, či už finančne alebo iba tým, že boli pri mne a dodávali mi silu a odvahu, aby som pokračoval, aby som to vydržal.“
Čo do budúcna, aké máš plány?
„Do budúcna sú jesenné súťaže, ktoré začínajú v októbri, na ktoré by som sa chcel pripraviť. Všetko závisí samozrejme od toho, či zoženiem ďalších sponzorov. Chuť by bola. Takže treba nejakých sponzorov zohnať. Dúfam, že mi toto piate miesto v tomto pomôže. Chcel by som sa tomu naďalej venovať, poprípade ak niekto má záujem, trénovať niekoho, som ochotný trénovať kohokoľvek, nie je problém, dá sa i týmto smerom ísť. Venujem sa tomu, veľa ľudí už vie, že trénujem, že som tréner, že dokážem niečo už ja sám naučiť. Pár ľudí už som trénoval, ktorí to môžu potvrdiť.“
A ten tvoj kulturistický sen?
„Aspoň zo začiatku byť majster Slovenska, to by bol pekný začiatok a potom, keby sa dalo vyššie a vyššie.“ Monika Kušnierová
