Nemala som nikdy v živote šťastie na chlapov alebo to bolo možno aj naopak. Oni nemali šťastie na mňa. Čo som však robila vo vzťahoch zle, to som pochopila až dnes, keď seba vidím ako celkom inú osobu.
Túto známosť som začala pomerne krátko po mojom bláznivom rozvode. Prečo bláznivom? Lebo som ešte bola tehotná a už som sedela na súdnej lavici v pojednávacej miestnosti a tvrdila som, že sa chcem rozviesť, hoci to veru vôbec nebola pravda. K rozvodu som bola jednoducho donútená. Môj názor nikoho nezaujímal, hlavne nie toho, kto už o mňa nestál. Preto mi láska veľmi chýbala aj vtedy, keď už som povila dieťatko a zostala som na všetko sama. Chýbalo mi pohladenie, obdiv aj obyčajná ľudská spolupatričnosť, pretože moje malé dieťatko potrebovalo zatiaľ iba čistú a suchú bielizeň, napapať sa a veľa, veľa spinkať. A mne bolo stále smutnejšie a smutnejšie. Bála som sa, že nedokážem byť matkou, že to malé stvoreniatko, ktoré pri mne v noci dýcha, bude mať krkavčiu matku. Nevedela som ako ďalej. Išla som bez lásky zomrieť.
Preto som aj odpovedala na inzerát. Dnes už ani neviem, v akých to bolo novinách. Čakala som napäto, čo sa bude diať.
Odpoveď prišla obratom. Pekné písmo, príjemný štýl, aj celkom múdre a milé slová sa na mňa vysypali z obálky, ktorú som netrpezlivo otvárala. Prekvapilo ma to a svojim spôsobom som veru nebola ani pripravená na nový vzťah. Bolo mi iba smutno. Šialene smutno. Ako tej princeznej z rozprávky. Z opatrnosti som si preto s dotyčným človekom vymenila pár listov, v ktorých som mu zámerne neprezradila, že mám doma telefón. Nechcela som totiž poznať žiaden nový hlas, pretože tón a slová z druhej strany telefónu dokázali so mnou robiť vždy neadekvátne zmeny. Dokázala som sa jednoducho zaľúbiť aj do hlasu.
No po čase som predsa len bola dostatočne zvedavá, že som túto skutočnosť vyliala na papier a za dva dni mi už doma zvonil telefón a ja som mohla nerušene hovoriť s tým, ktorý ma už poznal a ktorý už vlastne aj vedel, čo od života očakávam. Aj ja som mala taký dojem z jeho listov.
Prvý telefonát znel hneď ako uragán. Po zodvihnutí som počula cudzí hlas, ktorý na mňa vysypal bez pozdravu: „Môžeš mi vysvetliť, ako sa k tebe dostanem? Hneď teraz odchádzam na autobus! Stačí, ak ma počkáš pred domom.“
Pripadala som si ako v horore. Bála som sa niečo povedať. Ani som vlastne nevedela, ako mám reagovať, pretože mojimi citmi som si nebola ešte vôbec istá. Ani tým, či ho chcem vidieť. Asi som mu to číslo predsa len nemala prezradiť. No už bolo neskoro.
„Ani sa nespýtaš, či si to želám? Nerozumiem, prečo to chceš urobiť hneď teraz, uprostred týždňa?! Veď nehorí,“ snažila som sa pôvodcu týchto slov odradiť od jeho úmyslu.
Nepodarilo sa.
„Musím ťa totiž vidieť hneď teraz, inak už do rána neprežijem. Prosím ťa, nebráň mi v tomto mojom úmysle, veľmi ťa prosím. Všetko ti vysvetlím, ak budeme spolu,“ tvrdohlavo nástojil na svojom.
„No dobre, keď myslíš....“ rezignovala som a vysvetlila mu podrobne, ako sa za mnou dostane.
V určitú hodinu, myslím, že to bolo niečo po deviatej večer, ešte že bolo leto a nebola vlastne skoro žiadna tma, som teda začala obchádzať náš blok a vyzerala som toho neznámeho nedočkavca s obavami ako balvan. „Čo ak sa mi nebude páčiť, čo ak sa nebudem páčiť ja jemu, ide mu vôbec ešte nejaký vlak či autobus naspäť? Veď Blava nie je len tak za rohom,“ zmietali ma otázky. K nim sa ešte pridružil aj strach, či sa mi syn doma nezobudí.
Prechádzala som sa vytrvalo a na každú postavu v diaľke som reagovala s obavami. Zrazu len stál vedľa mňa a konečne sa pozdravil.
„Ahoj, som tu, môžem ti dať pusu?“ prihovoril sa mi ten, čo mi vlastne doteraz naháňal už takmer hodinu strach a ja som ani nevedela, či tá pusa je dobrý nápad. No privolila som. Chytil ma okolo ramien a odkráčali sme spolu do môjho bytu. Chvála bohu netrvalo to dlho, lebo zaručene sa mi podlamovali kolená a bola som zničená viac než dosť. „Ježiši, čo som to vyviedla. Ja blázon,“ opakovala som si v duchu, no už sa nedalo nič robiť.
Osameli sme v prítmí chodby, kde sa zložil a vkročili sme do kuchyne. Až tam som rozžiarila svetlo a videla som toho šialenca, ktorý už nevedel bezo mňa vydržať.
„Tak čo, sklamaný?“ spýtala som sa bez dychu a čakala som veru všelijakú odpoveď. Bola však rázna, lichotivá a príjemná.
„Vôbec nie, práve naopak. Si ešte krajšia, akú som si ťa predstavoval,“ vychŕlil zo seba bez akéhokoľvek nádychu rozmýšľania a s úsmevom na tvári.
„Snáď ťa neoslepilo to svetlo z neónu, pretože až taká krásna si nepripadám. Počkaj na ráno, potom sa možno poopravíš...“ Zarazila som sa. Čo som povedala?
To „ráno“ znelo ako výzva, aby zostal. No áno, páčil sa aj on mne a je pravdou, že vôbec som nečakala niečo také neskutočné a príjemné. Bol vysoký, štíhly, husté čierne vlasy, výrazné oči a pohľad dobráka.
Správal sa ku mne celý večer, akoby ma poznal odjakživa. Bol nevtieravý, nežný, nikam sa neponáhľal a jednoducho sme si padli do nôty, ale aj do náručia ako dvaja osamelí a po láske túžiaci stroskotanci. Neskôr v noci sme dlho ležali vedľa seba, držiac sa iba za ruky a snívajúc s otvorenými očami, pretože toľko sme si toho museli porozprávať.
Prvý spoločný deň s človekom z inzerátu nedal na seba dlho čakať. Ráno som synčeka odviezla do jasieľ, kde chodieval veľmi rád. Jeho spýtavé očká síce trocha nenávistne zazerali na toho uja v našej kuchyni, no nebolo času na vysvetľovanie. Bol veľmi maličký na to, aby ho to mohlo až tak veľmi rozrušiť, že by sa tým trápil.
Zdalo sa mi akoby ani nebol známosťou z papiera. Pri všetkom, čo som pripravovala alebo robila, mi pomáhal. Nebolo mu zaťažko vykonávať ani jednu domácu prácu. Bolo na ňom vidieť, že je mu so mnou dobre.
Ja som si však až taká istá svojimi citmi ešte nebola, pretože až taká naivná som si nemohla dovoliť byť. Predsa len som mala zodpovednosť za toho malého človiečika, pre ktorého som bola jedinou oporou, ktorú mal a jedinou osobou, ktorá ho mala rada.
Poobede som išla pre neho do jaslí skôr a v trojici sme si vyšli na prechádzku po našom meste. Bolo mi to však trochu aj proti srsti, no on, Igor, to tak chcel. Ja som sa doposiaľ vždy po našom meste, v ktorom som žila od narodenia, prechádzala iba sama so synčekom, nikdy nie ani len s jeho otcom. Preto som mala čudný pocit, keď po mojom boku kráčal niekto, kto tam nikdy nebol.
Stretali sme známych, ktorí po nás hádzali spýtavé pohľady a aj takých, ktorým sme boli ukradnutí. A celkom pred domom pri návrate z dlhej obchôdzky sme stretli moju priateľku, ktorá bývala vo vedľajšom vchode.
Okrem priateľstva nás spájali aj balkóny. Boli vlastne predelené iba stenou z matného skla. Často sme na nich sedávali dlho do noci, spomínali na mladosť a popíjali kávu. A keďže môj „Rómeo“ sa nechystal k návratu domov, večer sme na balkóne už boli traja a rozprávali sme sa o všetkom možnom.
Po tomto dni prišla sobota a nedeľa a tak môj návštevník zostal aj na predĺžený víkend. Všetko prebiehalo nádherne a v harmónii. Častejšie som koketovala s myšlienkou „čo ak je to ten pravý?“. Priskoro, ja viem, no bolo to tu a nedalo sa nijako tomu vyhnúť. Veď na čo iné má a môže myslieť osamelá žena v prítomnosti milého a pozorného muža, ak nie na budúcnosť? On mi neustále lichotil, akú mám útulnú domácnosť, ako mu je dobre a tak nebolo pochýb, že budúci týždeň príde znova.
Tešila som sa, a čo bolo zvláštne, moja priateľka z balkóna tak isto. Ona tiež túžila po partnerovi, dokonca by som povedala, že ešte viac ako ja. Tak som ju do našich podujatí, ktoré sme si vždy naplánovali s Igorom, zapájala pomerne rada a často. Zdalo sa, že jemu to tiež nevadí. Práve naopak. Začal sa ma na ňu a na jej dcérku vypytovať, takže postupom času už z môjho rozprávania poznal celý jej osud. Niečo mu aj ona sama vyrozprávala, lebo sa párkrát stalo, že sa na balkóne rozprávali sami.
Asi pri tretej Igorovej návšteve som sa nemohla ubrániť pocitu, že sa Igor radšej rozpráva s ňou ako so mnou. Že im vlastne pri ich rozhovoroch ani veľmi nechýbam. Bol to taký náhly popud, že ma to až zarazilo. Tá iskra v jeho očiach, ten záujem o jej starosti a to obdivovanie jej peknej dcérky, ktorá k nemu tiež akosi priľnula, mi zrazu začalo navrávať, že asi nebudem tá pravá pre neho. Môj malý synček mu síce hovoril „tata“, ale na kolenách mu častejšie sedávala priateľkina dcéra. Jej matka sa častejšie na Igora usmievala ako sa patrilo, a ja som si jednoducho uvedomila, že oni dvaja sa vlastne stretávajú u mňa kvôli sebe, že sa jeden na druhého tešia.
Pretože sme sa poznali od detstva, dostala som jednoducho nápad spýtať sa jej, či by nebola radšej, keby náš doteraz „spoločný Rómeo“ začal chodiť na návštevu k nej. Otvorene som jej povedala, že si všímam, že má radšej jej spoločnosť ako moju a že ani jej nie je vlastne ľahostajný. Takže ak by sa jej zdalo, že sa s ním môže ďalej stretávať vo svojom byte, nech mi to pokojne povie. „Nebude to pre mňa nebude katastrofa! Môžem sa zaobísť bez toho, aby som neustále počúvala vaše rozhovory!“
Zostala síce zaskočená, no potešilo ju, že sa preto na ňu nehnevám. Priznala, že ich rozhovory už naozaj dávno neboli iba také banálne táraniny. Dokonca priznala, že sa rozprávali aj o tejto možnosti. Igor sa však bál, ako to všetko zoberiem.
Uľahčila som im to. „Vieš čo, budem rada, ak nabudúce namiesto ku mne prídeš do vedľajšieho vchodu na návštevu, pretože viem, že tam na teba budú s láskou čakať a budú sa na teba tešiť viac, ako to v poslednom čase robím ja. Všimla som si, že sa ti moje susedky páčia viac, preto nevidím dôvod, prečo by si nemohol prejsť z balkóna na balkón a tráviť svoj čas s nimi,“ povedala som Igorovi bez okolkov pri rozlúčke a podala lístok, na ktorom mal číslo telefónu, čo hneď pochopil.
Bolo na ňom vidieť, že je v rozpakoch, no bol rád. „Prepáč mi to, naozaj som to takto nechcel, ale priznávam, že tvoja priateľka ma veľmi zaujala. Fakt sa na mňa nehneváš?“ pošepol stroho.
„Nehnevám, naopak. Doprajem vám to obom, možno sa k sebe naozaj viac hodíte.“
„Cítim sa tak trápne. Predsa len som ti toľko vyznával lásku... Pripadám si ako podliak. Ver mi, nebolo to zámerne. Tak dajako sa to udialo, asi to tak malo byť,“ sklonil sa ku mne a pobozkal ma na vlasy.
„V pohode, rozumiem tomu. Ja som bola tá, ktorá sa pomýlila. Už dávno som cítila, že naša láska má dajaké trhliny. Ibaže som nechcela byť prvá, ktorá ťa z toho obviní. Keď som však videla, že sa tým trápiš aj ty, aj priateľka, tak mi vás bolo ľúto. Obaja ste natoľko čestný, že ste sa báli spôsobiť mi bolesť. Nebolí to, naozaj. To mi ver. Ešte to bolo vlastne medzi nami také nedoriešené a už si to ty vyriešil za nás. Jednoducho si sa zaľúbil do inej, nevadí... A už utekaj, ešte ťa odbehne autobus!“ vydurila som ho za dvere.
Nebolo mi naozaj ľúto, že to nevyšlo. Mala som radosť, že to vyjde niekomu z druhej strany balkóna. A to ma hrialo. Tá žena mi bola priateľkou od detstva, prakticky od malička. Vedela som, že tú lásku možno potrebuje aj viac ako ja. Bola už dosť dlho sama a a túžila po niekom, kto by ju a jej dcérku mal rád. A ja som mala fakt dobrý pocit, že som jej mohla pomôcť, aj keď za cenu jedného stroskotaného vzťahu na môj účet.
Vzťahu, ktorý ako rýchlo začal, tak rýchlo aj skončil. Už som bola z tej samoty akosi zrazu vyliečená. Znova som sa presvedčila, že s mužmi sú vlastne iba problémy. Jedného takého, ktorý sústavne pozeral po iných ženách, som už stratila. Igora som poslala preč sama. Cítila som sa ako víťaz. Rozoznala som nepravú lásku od pravej. A aj to, že moje srdce ešte stále nebolo pripravené na nový zápas, na nové city, ani na sklamania.
Budúci týždeň Igor už prišiel vedľa do vchodu a naše rozhovory na balkóne sa trocha vytratili. Priateľka častejšie dávala dcérku k matke na noc a oni nemali čas so mnou popíjať kávu na našom balkóne. Rómeo sa z balkóna na čas schoval, aj keď v inej náručí.
Ich vzťah trval pomerne dlho, ale neskončil tak, ako som im to priala. Rozišli sa zhruba po dvoch rokoch. Neviem prečo, a ani to nechcem vedieť. Nikdy sme už s priateľkou o ňom nehovorili. Akoby sme na túto epizódu, ktorá sa týkala nás oboch, vyhlásili embargo.
Je to tak lepšie. Náš „balkónový Rómeo“ zapadol prachom. - ez -
