Tohtoročný apríl a máj boli upršané mesiace. Vlaha síce bola, no chýbali teplé noci, po ktorých sa prebúdzajú hríby k životu. Mysleli sme si, že ten správny čas nastal uplynulý týždeň. V nedeľu spŕchlo a ďalšie dve noci sa teplota vyšplhala nad 10°C.
Sucho ako na Sahare
Hoci sa má chodiť na hríby zrána, nebrali sme ohľad na toto pravidlo. Veď, načo aj... Hríbom je to jedno, kedy ich pozbierame. Teda, ak ich niekto nepozbiera skôr. Z toho sme si však starosti nerobili. Skôr nám išlo o to, či vôbec rastú.
Niečo po deviatej hodine sme dorazili do Šajdíkových Humeniec. Vidina hríbového gulášu sa nám rozplynula hneď, ako sme vystúpili z auta pred potravinami Beno na konci dediny. „Dubáky? Či rastú? Nevieme nič, my na hríby nechodíme. Ale hubárov sme tu už dlho nevideli. Sucho je,“ zmrazili naše nádeje ženy pred obchodom. Akú - takú nádej do nás vliala majiteľka obchodu, ktorá vraj nejakých hubárov videla.
Keďže bola dedina vyľudnená a nenašli sme žiadneho domorodca - dobrovoľníka, ktorý by nás za pivo a poldeci či inú nenáležitú výhodu odviedol na miestečko plné dubákov, po niekoľkých metroch sme auto zaparkovali na kraji lesa. Po hríboch ani smradu. To doslovne, pretože prítomnosť hríbov sa dá aj zavoňať. Pod nohami nám šušťalo suché lístie a aj z machov i lišajníkov sa prášilo. „Tu asi nič rásť nebude,“ zúfalo som si pomyslel, no naprázdno sa nám odchádzať nechcelo. Pustili sme sa do hľadania.
Okrem pestrej flóry nám spoločníkov robili ďatle, kukučky a mraveniská. Občas sa pritrafil aj nejaký ten „hovnivál“, ale po dubákoch či iných hríboch na zbieranie ani pamiatky.
„Mám!“ zvolal kolega, ktorý kľačiac odhrabával rukami miesto okolo nálezu. Slinky na praženicu s dubákmi sa mi však zbiehali nadarmo. Uprostred kolegových rúk sa týčila muchotrávka.
Tých a ešte aj iných podozrivých húb sme napokon našli viacero. Overiť si pravidlo, že každá huba je aspoň raz jedlá, sme však nemali záujem. Po hodinovej prechádzke, doštípaní od komárov, sme sa rozhodli zájsť do iného revíru.
Ani plávky, iba plavky
Lesnou cestou sme sa vybrali do Borského Mikuláša dúfajúc, že tam nám to vyjde. Naše prvotné sklamanie však onedlho vystriedala radosť s ozajstného úlovku. Asi tak dva metre od cesty vo vysokej tráve spokojne prežúvala trávu srnka. Naša prítomnosť jej vôbec neprekážala. Iba zdvihla hlavu a pozerala smelo na nás. Asi sa čudovala, prečo sme zastali a nešli svojou cestou. Napokon nám povolila iba jeden fotozáber a ako primadona spokojne odišla do vyššej trávy.
Sucho nás sprevádzalo naďalej, hoci bolo teplé slnečné počasie iba dva dni. Na miestach, kde počas sezóny býva viac Búranov ako hríbov, nebolo ani človiečika. Pokračovali sme teda ďalej na Šaštín a odstavili auto pri strelnici za Borským Mikulášom. Sledujúc pokojnú hladinu jazera, ktoré vzniklo z pieskovej jamy, sme si vychutnávali aspoň chvíľu božský kľud. Ticho prehlušovali iba vážky, pokojnú hladinu čerili malé rybky. Očarení krásou prírody sme kráčali po brehu dúfajúc, že sa niekde vlaha zo spodnej vody udržala a dala príležitosť na život i hríbom.
„Mám!“ opäť moje rozjímanie prerušil kolega držiac na palici kus látky. Napokon sa z nej vykľuli plavky a onedlho sme našli ešte dvoje. „Asi boli na jedno použitie,“ skonštatoval a na výstrahu ostatným ich vystavil k obdivu.
Blížilo sa poludnie. V nohách sme mali niekoľko kilometrov chôdze. Hoci sme nič na zbieranie do košíka nenašli, napokon sme však s prázdnym neodchádzali. Okrem dojmov z krásy prírody sme si pochutili na lesných jahodách. Bolo ich síce málo, ale nám to ako odmena za snahu stačilo.
Ak sa chcete vybrať na hríby na Záhorie, radíme vám, overte si u známych, či vôbec rastú. To, že zaprší, ešte neznamená, že prišiel ich čas. Ak vám však ide o viac ako o praženicu s dubákmi, neváhajte a každú príležitosť využite na vychádzku do prírody. Pohyb na zdravom vzduchu stojí za to. A aby ste sa Záhorím netúlali bezcieľne, v budúcich vydaniach nášho týždenníka vám pribalíme tip, kam sa oplatí vybrať. A ak príde tá správna dubáková sezóna, dáme vám vedieť tiež.
- gak, komo -
