Rodinka Sásovcov vie, aký ťažký život je bez strechy nad hlavou. Tú svoju nestratili z nezodpovednosti či ľahostajnosti ako podaktorí, ktorí prepili alebo prehrali peniaze na domácnosť. Dvadsaťdeväťročná Natália a tridsaťštyriročný Ľubomír mali skrátka smolu.
Ako typická mladá slovenská rodina s nízkymi príjmami mali minimálnu šancu získať vlastný byt za astronomickú cenu a uchýlili sa k tradičnému receptu – bývaniu u rodičov. Spočiatku to šlo, no len do chvíle, keď v krátkom období po sebe rodičia zomreli a byt sa stal predmetom dedičstva. Mladí ľudia s deťmi sa museli pobrať preč, takmer do slova a do písmena na ulicu. Krátkodobým riešením bol nájomný byt v Agrostave, no finančne to neutiahli. Na chvíľu vypomohli kamaráti, neskôr sa im podarilo nakrátko ubytovať v prenajatom byte, ale tento spôsob je prijateľný len pre solventných a najmä silnejšie povahy. Kupčenie s bývaním bez platnej zmluvy a „nadivoko“ sa už aj v Senici stalo dobrým zdrojom nezdanených príjmov a jeden nízky a nepravidelný plat živiteľa rodiny a príspevky na tri deti zďaleka nestačili. Z podnájmu museli odísť.
Pomoc prišla v hodine dvanástej
Od toho, aby dospelí skončili pod mostom a deti v domove, delil rodinu len veľmi malý krok. Doslova v hodine dvanástej sa na odbore sociálnych vecí Mestského úradu v Senici dozvedeli, že v starej poliklinike sa otvára útulok pre bezdomovcov a domov pre osamelých rodičov s deťmi. Žiaden luxusný hotel, ale účinná pomoc pre tých, ktorí sa nechcú vzdať svojich detí, ani s nimi prežívať na ulici. Ponúknutú šancu okamžite využili. Natália bola v pokročilom stupni tehotenstva so štvrtým dieťaťom a sedemročný Sendrik, štvorročná Barborka a dvojročná Dianka takisto potrebovali aspoň provizórne teplo domova, hoci aj nie vlastného. Dve izbičky s vlastným sociálnym zariadením a spoločnou kuchynkou na chodbe, ktorú zdieľajú s ďalšími ubytovanými mamičkami a deťmi, sa pre nich stali útočiskom, do ktorého v júni pribudla ešte aj detská postieľka s najmenšou Líviou.
„Máme šťastie, že nám vyšli takto v ústrety,“ hovorí novopečená mamička Natália. „Keby nie, deti pri sebe neudržíme. Povedzte, načo je potom niekto rodič, keď sa o svoje deti nestará? Viem, sú aj takí, ktorým to vyhovuje, ale my medzi nich nepatríme. Aj keď nám nie je ľahko, nejako to snáď prekonáme, veríme, že bude lepšie.“
Na pomoc štátu sa dá
spoliehať len veľmi krátko
Manželia Sásovci dobre vedia, že pomoc, ktorú dostali, je len dočasná. Domov pre osamelých rodičov nie je určený na trvalé bývanie, zmluva o ubytovaní je na pol roka s tým, že vo vážnych a odôvodnených prípadoch sa môže predĺžiť. Rodina s malými deťmi by však potrebovala trvalejšie hniezdo. Ako ho však s málo peniazmi získať? Úvery na bývanie dostanú len zamestnaní s dobrým príjmom, niekdajšie štátne byty pre sociálne slabších už patria minulosti.
A zamestnanie? Natália je síce vyučená pekárka, ale kvôli trampotám s chrbticou jej lekári nedoporučujú túto prácu vykonávať. Okrem toho – štyri deti dajú zabrať. Aby im prilepšila, predáva časopis Nota bene. Niežeby sa z toho predaja dalo vyžiť, ale každá korunka navyše je dobrá.
Manžel Ľubomír je zámočník. Snažil sa zarobiť v Čechách, neseriózna firma však svojich pracovníkov podviedla a napokon ani nevyplatila. Vypomáha si brigádami pri zbere špargle a skúša nájsť istejšie a dôstojne zaplatené zamestnanie, popri ktorom by sa mohol venovať aj rodine. Je mu jasné, že štyri deti vyžadujú starostlivosť oboch rodičov.
Rodina naozaj nemá na ružiach ustlané. Mladí rodičia si však uchovávajú dar preklenúť zlé obdobie s humorom. Smútiť im nepomôže a aj pre deti je príjemnejšie žiť s usmiatou mamou ako s uplakanou.
„Nemáme nikoho okrem samých seba, tak si predsa neznepríjemníme život ešte aj výčitkami a sťažovaním sa,“ hovorí Natália. „Ostáva nám len snažiť sa vyriešiť si prácu a bývanie, potom to už bude oveľa ľahšie.“
Pevne verí, že ak by sa manželovi podarilo nájsť vhodné zamestnanie, „utiahli“ by aj platby za nájomný byt a odrazili by sa od dna.
Andrea Engelová
