Poznala som ich oboch, je to už dosť dávno. Vtedy som ich však nepovažovala za dva protipóly, ktorými sa neskôr stali. Teda ako obeť a vraha. Naopak, boli vernými a milujúcimi sa manželmi a spolu tvorili pár, na aký sa nezabúda. Kolegovia z pracoviska alebo priatelia, ako chcete, no v žiadnom prípade nemožno povedať, že zídu z očí... zídu z mysle. Práve naopak. Ich smutnú „love story“ doteraz nemôžem pochopiť a preto sa k nej neustále vraciam.
Takmer denne nastupovali do práce s úsmevom na tvári, bok po boku ako jedna bytosť. Vždy usmiati a veselí akoby všetky ich rána boli tým najkrajším zážitkom, ktorý ich práve teraz postretol. Sršala z nich energia a radosť zo života, ktorú okolo seba rozsievali plným priehrštím, ale aj spokojnosť z práce, zo svojej blízkosti, a ochota pomáhať každému, kto to od nich práve potreboval. Na naše pracovisko vnášali aj nezabudnuteľný pokoj, akúsi auru pohody a spolupatričnosti, ktorou sa im podarilo niekedy nakaziť i toho najzarytejšieho frfľoša či individualistu, plávajúceho na lodi nepohody. Nie každý deň je predsa zázrakom, nie každý deň je vydarený tak ako by si to každý želal a zaslúžil. Oni si zrejme takúto alternatívu nepripúšťali, čím všetkým nás denne fascinovali a naše spýtavé pohľady často blúdili za ich chrbtami, nechápajúc ten súzvuk duší a súhru, ktorou boli úplne nabití, takmer neutíchajúc. On a ona. Láska ako z románov. Spolu s dvomi dcérami šťastne nažívali neďaleko okresného mesta, kam cestovali za prácou a život bol pre nich fakt ako celkom maličká gombička, bezproblémový a priamy. Natíska sa aj prirovnanie, že v podstate ukážkový. Ibaže tá gombička sa po čase k nášmu úžasu zmenila na časovanú bombu. Nik z nás, ktorí sme im boli nablízku nedokázal povedať, kedy nastal ten skrat, kedy sa ich svety oddelili a ich ruky rozdvojili, pretože takúto možnosť sme jednoducho nepripúšťali. Vždy by sa našiel niekto medzi nami, čo by nám takéto nezmysly vyhodil z hlavy. Boli pre všetkých jednoducho príkladom.
Vtedy však sa už u nich doma schyľovalo k dráme. Netušili sme, že jedného dňa k nám na pracovisko príde už iba jeden z nich. A aj po toho si prišla Bezpečnosť. Bol to on, otec rodiny, ktorého odviedli na výsluch a my ostatní sme iba spýtavo hľadeli jeden na druhého, hľadajúc odpoveď na jedinú otázku „čo sa deje?“ Ani nás len nenapadlo, že svojho kolegu už nikdy viac neuvidíme. Vlastne ešte jeden raz áno. Na súde, kde sme neveriaco krútili hlavami nad slovami, ktoré sa nám zavŕtavali do uší a len ťažko sme tomu všetkému mohli uveriť. Totálne zmrazení pod ťažobou faktov sme sedeli ako prikovaní a nevládali sme sa pozrieť takmer ani jeden na druhého. Čo sa stalo, že sme žiaden ani len nevytušili tú drámu, ktorú spôsobil v ich domácnosti možno len zlomok sekundy, ktorá zničila život našej milej a veselej kolegyne? V istý deň ju totiž našla po príchode zo školy ich školopovinná dcéra ležať v perinách ako by spala. Netrvalo však dlho, keď zrazu zbadala, že z hlavy jej vyteká krv. Pochopila okamžite aj to, že jej matka už nikdy nevstane z postele, na ktorej si možno unavená chcela iba trocha oddýchnuť. Jej telo už totiž žiaden oddych nepotrebovalo. Bolo studené ako ľad!
Preto teraz sedel pred nami na lavici obžalovaných jej otec a usmieval sa ako vždy. Ako by nechápal, čo sa stalo. Ako by nám všetkým chcel povedať: „to nič, zajtra bude zase dobre, uvidíte“. Nestačili sme sa diviť jeho neprítomnému pohľadu, keď popisoval čo všetko urobil v ten osudný deň, po nejakej nezmyselnej hádke, o ktorej už ani nevedel povedať, prečo vlastne vznikla. Neverili sme vlastným ušiam, keď popisoval, ako zobral sekeru a keď zaspala jej týmto strašným predmetom zasadil smrtiaci úder do hlavy. Takmer nám všetkým zmeraveli srdcia. Mali sme pocit, že všetky hodiny sa v tej chvíli zastavili, pretože ten príbeh, ktorý sa nám odvíjal pred privretými očami bol strašný, nepochopiteľný a odsúdeniahodný. Prečo, prečo, prečo..? Opakovalo sa v každej hlave rad radom. Prečo milujúci manžel takto ukončí život svoje krásnej a oddanej manželky? Na to nevedel odpovedať on, svedkovia, a ani nik z nás prítomných. Iba človek, ktorého predstavili ako znalca, vypovedal všetko o duši obvineného, hlavne však o tom, že sám nie je zodpovedný za svoje skutky, pretože myseľ ho zradila. Bol chorý a preto nič nevnímal ako skutočnosť. Potreboval pomoc psychiatra, aby mohol sám pochopiť čím sa previnil, a možno aj niekedy v budúcnosti predstúpiť pred svoje deti a s bolesťou v hrudi poprosiť ich o odpustenie.
Odpustenie, ktoré teraz nie je možné.
Ich otca rovno z tejto úradnej miestnosti odviedli do ústavu pre duševne chorých a my sme sa nikdy nedozvedeli, či mu naozaj niekedy dokázali jeho deti tento hrozný čin odpustiť, či dokázali zabudnúť na bolesť, ktorú im svojim činom spôsobil človek, ktorý ich mal vychovávať, ktorý ich mal viesť životom, no ktorý v tejto chvíli bol pre nich nebezpečným.
Čas naozaj všetko odnesie.
Odniesol aj tento smutný príbeh... no či prebolelo v detskej duši niečo tak neskutočné a nespravodlivé, zostalo pre nás večným a navždy nezodpovedaným otáznikom. - elza -
