POVIEDKA NA TENTO TÝŽDEŇ

V tom stretnutí bolo všetko. Iskra, oheň, vášeň, ale aj neha, porozumenie a radosť z oboch nás. Mojej z neho a jeho zo mňa. Tak milo a nádherne dokázal byť veselý po vášnivom a čistom milovaní, ako nik pred ním. Povznášalo ma to a lákalo do nových výšin, do neprebádaných tajov láskania vzájomných dotykov.
Áno, bol to on, ten chalan ošľahaný slnkom, napáchnutý diaľkou a vetrom, ktorý mi ho privial do cesty. Môj vytúžený neznámy s uhrančivým pohľadom, rozpálenou hruďou a nevšímavým správaním. On, čo zablúdil často na moje pracovisko, aby mi ničil srdce. Lebo to sa mi okamžite rozbúchalo ako splašené. Akoby sa vôbec nechcelo dať zastaviť.
Bolo to tým, že som nevedela, kto to je. Nebola som spokojná, pokým som to nezistila. V jeho očiach som totiž pobadala tú iskru záujmu, ten otáznik, za ktorým čakal tiež odpoveď.
Nebolo vôbec ťažké zistiť, kto v skutočnosti je, pretože ho poznali všetky kolegyne. Predsa námestníkov syn zo susedného mesta. Trochu namyslený, trochu nevšímavý, a evidentne potešený okázalým záujmom nášho ženského kolektívu. A pri mojej smole, určite nebude ani voľný. Veď taký chlap na pohľadanie nebude sám.
No nech, nedala som sa. Nepotrebujem to vedieť. Ja som ho chcela predsa iba zviesť. Zámerne a bez meškania som mu preto vkročila do cesty. A on neodolal. Tiež ho zožierala zvedavosť a moje srdce sa rozjasalo. Hurá, vyhrávam!
Všímal si ma vždy, keď zablúdil tam, kde som ho túžobne očakávala. Akoby aj on naše stretnutia vyhľadával. Aspoň sa mi to tak zdalo. Napokon vlastne aj tak vysvitlo, že je mojim kolegom. Čo viac som si mohla priať.
Príťažlivosť mohutnela z oboch strán a očakávania silneli dňom i nocou, ktorú sme si naplánovali tak dôkladne a tak precízne, že sa zatriasla obloha nad nami. Únik nebol možný. Chcem ho, chce ma. Nič iné nebolo pre nás dôležité. Mladosť a pochabosť až neskôr ukázali temno, do ktorého sme obaja padali. Vtedy, keď už sa mi začal zverovať so svojimi tajomstvami, so svojimi ponosami na rodičov, na všetko, čo sa mu priečilo a nebavilo ho.
A raz jednoducho z neho vyhŕklo priznanie: „ Vieš, mám dievča, vlastne už štyri roky a asi sa budeme brať.“
Zabilo ma to v lufte! Tak toto bola sila. Už dávno som vedela, že mi nešlo iba o to povestné zvedenie, ale že náš cit je vzájomný a on je iba môj. Prečo práve on musí byť zadaný? Prečo???
Ako mám byť teraz z toho múdra? Ide sa ženiť a začne si so mnou. Jeminánku, ale ja ho chcem! Chcem ho iba pre seba! Mám právo mu to povedať?! Mám právo pokaziť mu šťastie?!
Kto mi poradí, kto...? Veď o našich tajných stretnutiach nik nevedel. Kolegovia, hlavne bystré oči kolegýň, niečo zbadali a aj mu to dali najavo. On sa pri tom vždy iba usmieval. Hovoril mi o ich záludných otázkach, o ich príšernom „šmírovaní“ po dôkazoch našich stretnutí.
Len placho som preriekla: „Prečo si mi to nepovedal skôr, hneď vtedy... v prvú noc... predtým, než si vstúpil do môjho srdca? Prečo...?“
„To práve nešlo. Si ako láva. Zaliala si ma prívalom svojej nehy a ja som plával v ústrety tomu, čo nás dnes už spája navždy. No je tu ona, tá druhá. Vlastne prvá, lebo bola pred tebou, a mám ju rád. Posadnutý som však tebou. Ako vás môžem mať obe?“
„Obe...?“ nevychádzala som z údivu.
„Lebo ona je zvyk, povinnosť, niečo, čo odo mňa každý očakáva. Pri tebe ale bledne a až teraz zisťujem, že je chladná. Ty si horúcejšia každým dňom. Ona má desať percent úspechu, ty ten zbytok. Ju si musím vziať, bez teba neprežijem. Láska k tebe je pre mňa darom z nebies. Ako ťa mám opustiť?“
„A kto povedal, že musíš... Ja to nedovolím! Čo tam po nej, tvojej vyvolenej... Má smolu! Ja som si vyvolila teba a ty?! Tiež ma chceš! Netráp sa, vyrieši sa to možno samo.“
Nedokázala som však povedať pravdu, že druhé husle sa ťažko hrajú. Že je pre mňa kruté opustiť to nádherné nekonečno, blaženosť a osudovú príťažlivosť, ktoré pociťujem len keď som s ním. S ním je všetko krajšie, odvážnejšie, skutočné. Nikdy však nie už bez neho!
Bála som sa rozlúčky s ním, bála som sa svitaní, keď už nebude vedľa mňa. Bála som sa všetkého. A zveriť som sa nemohla nikomu. Pošramotila by som nám obom povesť.
Stretávali sme sa však aj napriek tomu. Naliehavejšie, šialenejšie, bez rozmyslu. Prišiel bez prekážok za mnou kedykoľvek mal čas, kedykoľvek chcel. Skutočnosť sme strhávali so sebou. Iba jedna prekážka stála medzi nami. Jeho dlhoročná láska, ktorú raz zatracoval, inokedy vyzdvihoval.
A mňa tiež!
„Nenávidím ťa, pretože ťa milujem, milujem ťa, pretože ťa nedokážem nenávidieť. Prečo nie si tá, ktorú si musím vziať? A vziať si teba, Bože, tak veľmi by som chcel...“
Našej láske tak pristrihoval krídla, stále viac a viac. Môj milovaný, môj život, moje šťastie...
A on nevie, kam patrí? Jej, či mne? Povinnostiam a predsudkom, alebo láske a nám dvom?
Rozhodla som to preto za nás, za oboch. Lebo ten mocný, nádherný, vetrom ošľahaný a zvodný muž bol slaboch. Nikdy by sa nerozhodol ani pre jednu z nás. Urobil by iba to, čo od neho očakávali príbuzní, čo sa patrilo urobiť... A ja by som mu stála v ceste.
Rozišla som sa s ním. Ja, ktorá som z jeho lásky vlastnila tých deväťdesiat percent. Tie však pre neho znamenali iba trápenie. Trápenie s láskou... Lebo ak by zostal so mnou, čo by určite nedokázal, zmarila by som jeho vopred vytýčený osud. Tak som mu to uľahčila. Myslela som, že nemám právo tej neznámej dievčine ukradnúť tých desať percent, pretože ona nevedela o mne...
No kiež by som ja nevedela o nej. Naše posledné milovanie bolo ako roztrhnutie rieky na dvoje. Cítili sme obaja, že to tak musí byť, ale aj to, že to tak nechceme. Každý z nás už musel kráčať po inom brehu a nikdy sa nestretnúť. Začalo by všetko odznova.
Ani neviem, kde som v sebe našla tú silu zamávať mu posledný krát na cestu za jeho vyvolenou.
Odvtedy mi len z času na čas zazvonil telefón, no nik sa neozval. Len raz som dostala pohľadnicu z jeho mesta, bez textu a bez podpisu. Vtedy už som vedela, že sa oženil. Zobral si tú chladnú krásu a žil, ako žil. Nestarala som sa.
Ale osud je už taký. Zamotá ti hlavu, nechá ťa na pochybách, a keď už sa akotak pozviechaš, bác! Znova ti ho vhodí do cesty, toho ničomníka, ktorý žiaľ stále nevie, čo chce.
Stretli sme sa v deň jeho, už druhého, rozvodu. Vyžaloval sa mi pri káve a pive a ja som akurát pochopila, že som vtedy dávno urobila možno predsa len chybu. Nechala som ho odísť, keď sám nechcel. Mala som zabojovať, ísť proti veterným mlynom. Teraz by som nemusela konštatovať, že moja obeť bola iba pózou a minula sa účinku. Chladná láska nevydržala, aj keď z nej vzišli dve deti.
Rozprával o útrapách svojho života, poznačeného neúspechmi, trápením... Mne už káva dávno vychladla, aj pena od piva spľasla, no stále som nevedela, ako ho mám utešiť. Nedokázala som povedať ani to, ako veľmi mi je to ľúto, pretože v tej chvíli som sa cítila za to všetko trochu vinná.
Ale fakt iba chvíľu, pokým som si neuvedomila, že svoj osud človek nosí v sebe. Prečo teda nezabojoval o mňa aj on? Preto, že som mu za to nestála? Nie, bolo to preto, že uveril iným, ktorí ma pred ním očiernili a nedokázal, či možno ani nechcel, ma brániť. Vedel, aká som, no podlá a zradná som nikdy nebola. Ani prelietavá, ako si nechal nahovoriť.
A že to teraz už vie? A čo z toho mám? Prešlo už toľko rokov. Rokov, počas ktorých som na neho myslela, túžila po ňom... No on zaryto mlčal. A teraz, keď iba náhoda nás znova zviedla dohromady, tak chce, aby som znova bola taká ako vtedy. To nepôjde. Dospela som, možno aj zmúdrela. Už sa nedám iba tak ľahko oklamať. Stojím nohami na zemi a nepodlamujú sa mi kolená. Mám svoj život, prácu, radosť, šťastie a veselosť... tá mi tiež zostala. Tá, čo mu vraj celý čas veľmi chýbala.
Radosť zo života ma na šťastie neopustili. Jeho áno. Ja však jej už nemám na rozdávanie. Obom nám hlavu pokrývajú šediny, obaja máme dospelé deti a sme sami. Ibaže ja som vyrovnaná.
Odvtedy znova hovorí o láske. Chce ma navštíviť, ja však po tom netúžim. Nejde to. To všetko, čo na mňa do telefónu po mnohokrát vychrlil, tie fakty jeho života svedčia o tom, že nič na sebe nezmenil.
Spočiatku som to všetko počúvala. Láska však nie je hojdačka ani kvietok sedmokrásky. Láska je šťastie na milión percent. A percentá si už u mňa postrácal...
- ez -