Presne viem, na koho pri vyslovení tejto vety myslím. Na jednu mladú ženu, ktorá kedysi dávno rozvírila hladinu pokojného plynutia času v našom regióne svojím neľútostným, priam až záražajúco krutým činom, ktorý sa veru nestáva každý deň. Na prejednávanie tejto závažnej trestnej činnosti sa pomerne dlho čakalo a za tú dobu sa nám všetkým v hlavách preháňali všelijaké myšlienky. Ja som chcela iba jedno. Pozrieť do tváre ženy, ktorá dokáže svoje sotva narodené a bezbranné dieťatko usmrtiť. Nevedela som jednoducho pochopiť, ako môže takáto žena ďalej existovať a ísť životom, keď svoju dušu zaťaží takýmto hriechom.
V deň prejednávania jej prípadu som sa strnulo posadila na lavicu, ktorá bola pre verejnosť určená a čakala som spolu s ostatnými na príchod obžalovanej. V duchu som ju už vlastne nenávidela, ibaže som sa chcela dozvedieť aj to, čo ju k takémuto činu dohnalo. Chcela som sa dozvedieť pravdu.
Tá žena bola veľmi mladá, veľmi pekná a zároveň aj veľmi smutná. Akoby aj nie, veď jej išlo o život, o lásku a v neposlednom rade asi mala tiež dosť času na premýšľanie. S odstupom času už cítila, že jej niet ani pomoci.
Jej rozprávanie bolo smutné. Vydala sa z veľkej lásky, no hneď po svadbe jej manžel – námorník odišiel na more. Až vtedy si v konečnom dôsledku začala uvedomovať, že byť manželkou námorníka nie je veru ľahké. Pokým bola iba zaľúbená a tešila sa na každé jedno stretnutie so svojou láskou, bolo všetko akosi inak. No teraz už sa stala manželkou a neprítomnosť toho, po kom nesmierne túžila, jej prinášalo veľa smútku a bolesti. Samota ju preto úplne zaskočila, aj keď bývala v dome jeho rodičov, ktorí jej prejavovali hodne náklonnosti a porozumenia.
Chodila teda do práce akosi automaticky, písala dlhé listy svojmu manželovi deň čo deň a netrpezlivo očakávala každý jeho čo i len kratučký návrat do jej náručia. Spočiatku to bolo častejšie, po nejakom čase však vycítila, že jeho listy sú strohé, bez túžob a očakávaní. A tak bola stále nešťastnejšia a zúfalejšia z toho, že nepoznala dôvody jeho náhleho ochladenia.
Neprítomnosť manžela umožnila, aby sa dostala „do rečí“ a Niekto, hoci nepoznal celú pravdu, možno na jeho adresu písal tiež listy, v ktorých však ona hrala úlohu zradkyne. Ten Niekto nepoznal presne ani tie kruté okolnosti, za ktorých jej do života vstúpil niekto iný, koho vôbec jej srdce neprijalo. Neskutočné na tom bolo to, že následkom týchto smutných a pre ňu nepríjemných okamžikov otehotnela. Bola zúfalá a nešťastná, snažila sa všetko tajiť a ukrývať a hlavne túžila, aby to nenarodené dieťa potratila.
Nešťastie a smútok aj teraz bolo počuť v jej hlase a ešte niečo. Bezmocnosť, totálna bezmocnosť urobiť niečo pre svoj život, čo by jej pomohlo navždy na všetko zabudnúť.
Potiaľto som ju chápala, potiaľto mi jej bolo aj ľúto. Niekto, koho nechcela označiť za pôvodcu svojho zla, ju násilím zrejme donútil byť mu po vôli. Prečo však usmrtila to narodené dieťa, na to nedokázala ani sama odpovedať. Iba sa tíško rozplakala.
Sedela so zvesenou hlavou na lavici obžalovaných a opisovala tú drámu, ktorú prežívala pred nedávnom. Porodila nečakane. Dieťatku zobrala možnosť uzrieť svetlo tohto sveta takým hrozným spôsobom, že to ani dnes nedokážem popísať presne aj napriek tomu, že som slovo za slovom počula z jej úst. Ustráchaná a zmätená vložila mŕtvolku svojho dieťatka do tašky, ktorú zasunula niekam pod nábytok. V tej chvíli sa jej myšlienky roztancovali ako splašené a uvedomovala si iba to, že musí rýchlo zahladiť stopy po tomto čine.
Nepodarilo sa... Odpadla a viac si už nepamätala. Prebrala sa až v sanitke, ktorá ju odvážala do blízkej nemocnice. Tu prišlo k objasneniu jej nevoľnosti a jej zdravotných problémov. Medicína je dôsledná veda, nikoho nenechá na pochybách. Preto aj lekári stroho konštatovali, že išlo o spontánny pôrod, aj keď ona tvrdila že to bol iba potrat. Neuverili jej! Službukonajúci lekár preto privolal bezpečnosť a tým neznámym ľuďom napokon predsa len vyzradila, kde sa jej dieťa nachádza.
Zrazu sa už nikto nič nevypytoval a všetkých zaujímal iba tento jediný dôkaz jej viny. Z nemocnice ju už odviezli iba do väznice, kam patrila, pretože medzičasom bolo už proti nej vznesené obvinenie pre vraždu novorodenca.
Možno sama pre seba urobila to najjednoduchšie, čo mohla. Chcela si predsa iba zachrániť manželstvo, udržať šťastie a znova cítiť lásku svojho partnera. Naivne si navrávala, že nik sa nič nedozvie, že nik si nič nevšimol a že jej život pôjde znova ďalej.
Bola však mladá a nerátala s tým, že lekári odhalia pravdu. Nerátala s tým, že ju v podstate zradí jej vlastné telo. Zradili ju i najbližší, ktorí mohli, no nepomohli. Tolerovali smilstvo v rodine a napokon ju nechali na pospas osudu. Jej trápenie vyvrcholilo do následného trestného činu, o ktorom ani netušila, že je ho schopná.
Teraz už je už však na všetko neskoro! Po nekonečne dlhom čase uvidela zrazu svojho manžela pred sebou stáť a pri vyslovení jeho mena túžobne zodvihla hlavu v nádeji, že u neho nájde pochopenie. Že neuverí tomu príšernému slovu „obžalovaná“, ktorým ju teraz všetci oslovovali. Jeho sklamané oči si ju však nenávistne premerali a na otázku muža, ktorý rozhodoval spolu s prísediacimi o jej vine, či nevine, odpovedal jasne a zrozumiteľne: „Nie, nie som otcom toho nešťastného dieťaťa. Nebol som s manželkou už viac ako rok a neviem, či ešte niekedy dokážem s ňou žiť!“
Je koniec. Nádej už neexistuje. Uvedomila si to a znova zvesila hlavu na znak súhlasu s práve vyslovenými slovami toho, čo jej mal stáť celý život po boku v dobrom i v zlom. Nikdy jej už neuverí, ako veľmi jej chýbal, ako veľmi ho chcela mať denne pri sebe.
On už o jej slová ľútosti nestál, čo dal najavo aj svojim ostentatívnym odchodom z miestnosti, kde sa na neho upierali všetky oči. Odišiel, ani len sa neobzrúc... odpochodoval ako víťaz, no ja som v ňom videla porazeného. Bolo mi ľúto, že sa nezaujímal o pravdu. Jednoduchšie pre neho bolo byť urazeným, či porazeným. Len nech už bol preč.
V tej chvíli jeho žene zhasla v očiach nádej. Možno už navždy!
A mne, ktorá sem prišla, aby odsúdila ohavný čin nešťastnej ženy, bolo ľúto práve iba jej. Tej, ktorá už nemohla pre svoju záchranu nič urobiť, pretože pravý vinník vlastne neexistuje. Neprezradila ho nikomu. Snáď o tom, čo spôsobil, dodnes ani nevie. A možno aj sedel niekde na lavici spolu s ostatnými zvedavcami, ktorí naplnili túto miestnosť v očakávaní senzácie. Viem, srdce odsúdenej matky bolo kruté a chladné, no bude smutné už do konca svojho života. Lebo sama sebe už nikdy neodpustí, pretože za smrť toho neviniatka zostane vždy vinná iba ona. Dostala primeraný trest odňatia slobody, samozrejme nepodmienečný. Senát jej ho vymeral s odôvodnením závažnosti jej konania a tiež aj z dôvodu, že sa od nej očakáva, že tento trest ju prevychová.
Dĺžka tohto prevychovávania nebola pre ňu dôležitá. Evidentne si to uvedomovala, pretože pre ňu bude najväčším trestom návrat späť do života, v ktorom už nikdy nedokáže zabudnúť na fakt, že svoje ruky pošpinila krvou, ktorá prúdila v jej vlastných žilách. Svoje srdce, srdce matky, už nikdy neoživí žiadnym dobrým skutkom, žiadnym ospravedlnením, pretože jej pomaly prestávalo v hrudi biť.
A tak mi jej bolo zrazu ľúto. Už som pred sebou nevidela beštiálnu matku, ale ubolenú ľudskú bytosť. Jej duša už nemá právo na odpustenie. Bolo to evidentné, stačilo sa iba na ňu pozorne zahľadieť a pozrieť do jej uplakaných očí. Konala nerozumne a sama sa už vlastne dávno odsúdila. Nečakala odpustenie od nikoho, pretože neodpustila sama sebe, že nedala šancu dieťaťu na život.
- elza -
