Odišla nečakane a uprostred plánov

V rodnej Radošinej zomrela 29. mája jej najslávnejšia herečka a speváčka Katarína Kolníková. Iba niečo pred mesiacom oslávila svoje polookrúhle narodeniny, narodila sa 20. apríla 1921.
V devätnástich rokoch sa vydala, v priebehu piatich rokoch sa už starala o štyri deti, ktoré zostali bez otca hľadajúceho šťastie vo svete. Svet radosti nachádzala Katarína Kolníková predovšetkým v knižkách, medzi deťmi a v divadle. V rokoch 1947-1979 sa starala o malých Radošinčanov v materskej škôlke v jej rodnej obci, potom odišla do dôchodku.
To už bola stálicou nového fenoménu spoločenského života - Radošinského naivného divadla založeného Stanislavom Štepkom. Vytvorila viacero svojráznych postáv žien v stálom repertoári divadla využívajúc predovšetkým miestny dialekt.
Členkou Radošinského naivného divadla bola Katarína Kolníková od roku 1970. S ochotníckym divadlom však začala už oveľa skôr. Zaskvela sa kreáciami hlavných postáv v inscenácii Jánošííík, Človečina, ako Alžbeta Hrozná v hre Stará matka, Poštárka v hre Slovenské tango, Kuchárka v Pavilóne B a v mnohých ďalších. Zahrala si aj vo filmovej verzii divadelnej hry Konečná stanica, Jánošííík a televíznom filme režiséra Juraja Štepku Osobná chyba.
K oceneniam Kataríny Kolníkovej patrí uvedenie do televíznej Siene slávy v roku 2003, či prémia ceny slovenskej filmovej kritiky Igric za rok 2005 za hereckú kreáciu v inscenácii Človečina. Patrila do prvej desiatky najobľúbenejších slovenských herečiek súčasnosti, keď deväť miest pred ňou boli všetko profesionálne umelkyne. Jej meno nájdeme aj pri ocenení Kvet Tálie, ktoré jej udelili na divadelnom festivale Aničky Jurkovičovej v roku 2005.
V roku 2001 vyšla jej kniha spomienok ... a já, Katarína Kolníková, ktorú napísala so Stanislavom Štepkom.
„Ešte pred dvoma týždňami sme sa spolu stretli. Prišla sa pozrieť na naše predstavenie v Piešťanoch a veľmi sa jej páčilo,“ povedal šéf divadla Stanislav Štepka, ktorý sa s herečkou poznal neuveriteľných 59 rokov. S Katarínou Kolníkovou sa totiž zoznámil ešte ako malé dieťa v materskej škôlke, kde bola ona školníčkou i pestúnkou v jednej úlohe. Neskôr ich spojila láska k divadlu. „Odišla nečakane a uprostred našich plánov,“ hovorí Štepka, podľa ktorého si ešte počas aprílovej oslavy jej 85. narodenín mnohé sľúbili. „Hovorili sme si, čo všetko ešte urobíme a čo nás ešte čaká. Dohodli sme sa napríklad, že sa v lete stretneme v Radošine a plánovali sme o nej nakrútiť aj film na DVD. Malo to byť také jej vyznanie,“ spomína Štepka, podľa ktorého je ale najdôležitejšie, že Katarína Kolníková zostala navždy v srdciach divákov. „To sú tie najlepšie nosiče, na ktorých pretrvá jej odkaz. Že tu bola, boli sme spolu a mala čo povedať tisícom a tisícom divákom, ktorí si ju obľúbili a mali ju radi,“ dodal.
Členkou Radošinského naivného divadla bola Katarína Kolníková od roku 1970. S ochotníckym divadlom v rodnej Radošine však začala už oveľa skôr. A podľa Štepku hrala veľmi oddane a rada. „Keď som potom písal hru Človečina, bolo mi hneď jasné, že tam musí byť aj ona. Hoci som už pôsobil v Bratislave a ona bola v Radošine. Nakoniec však prišla a stal sa zázrak. Všetko, čo ako babička hovorila v Človečine, potom zopakovala aj v mnohých iných hrách. Nemusela ani nič nové vymýšľať či dodávať. Len byť na javisku ako človek. Taká bola, zostala a natrvalo zostane v pamäti všetkých, ktorým hovorí niečo meno Katarína Kolníková,“ spomína Štepka.
Posledná rozlúčka s najvýraznejšou osobnosťou povojnového slovenského ochotníckeho a alternatívneho divadla Katarínou Kolníkovou sa konala 1. júna v jej rodnej Radošine. Vzácneho človeka, obľúbenú herečku, mamu, babičku a úprimnú priateľku odprevadili na poslednej ceste rodinní príslušníci, divadelníci, rodáci, susedia a stovky obdivovateľov a milovníkov jej výnimočného talentu a osobitného humoru.
Katarínu Kolníkovú mali možnosť spoznať aj obyvatelia Záhoria, kam rada chodievala. Katarínu Kolníkovú som mal česť osobne poznať aj ja. Stretli sme sa niekoľkokrát. Aj napriek tomu, že ju trápili boľavé nohy a iné problémy, z jej očí vždy vyžarovala láska. Často mi vravievala, že na svete najviac ľúbi Pána Boha a deti... a samozrejme všetkých ľudí. „Okrem toho aj pohár piva pod dobrom obede,“ dodávala s úsmevom. A na ten úsmev sa nedá nikdy zabudnúť.
Vo chvíli, keď smútočný sprievod prišiel z miestneho kostola na cintorín, ustal vietor, mraky sa roztrhli a cintorín i celú Radošinu zaliali teplé lúče slnka. Akoby aj príroda chcela potvrdiť radosť „tety Katky“, ktorú zažívala z každého pekného dňa. Ľudia spolu hovorili, na cintoríne sa stretli priatelia, ktorí sa roky nevideli. Na pani Kolníkovú spomínali kamarátky z detstva, spolužiačky, ale i dnes už šediví dôchodcovia, ktorí kedysi chodili do škôlkarskej triedy pani učiteľky Kolníkovej. Tí si ju nevedeli vynachváliť nielen ako dobrú učiteľku a druhú mamu, ale aj ako výbornú kuchárku.
Aura lásky, dobroty, srdečnosti a krásneho ľudského, každému zrozumiteľného humoru Kataríny Kolníkovej sa z cintorína nestratila ani vo chvíľach najvážnejších. Cez slzy a smútok presvitol neraz úsmev, keď Stano Štepka zarecitoval jednu z najkrajších replík Kataríny Kolníkovej o ľudskom šťastí. Veľká herečka sa tak po svojom rozlúčila s tými, ktorých mala zo všetkých najradšej, svojím publikom.
- tasr, gak -