Skutočnosť neskôr iba málokedy. Človek sa tak snaží, prial by si všetko čo najrýchlejšie uviesť do chodu a obetuje množstvo času a energie, aby svoje predstavy mohol naozaj prežívať ako skutočnosť. Tak zriedka sa podarí, čo i len na chvíľu prežiť to chcené, musí postačiť často iba okamih. Je nám smutno, keď vždy do toho hneď niečo príde a skutočnosť nie je podľa predstáv. V škole nás k tomuto nepoučili, rodičia nám nepovedali, ani priatelia to nevedia. Veď už sme pocítili chvíľkové úspechy, príjemné pocity šťastia, okamihy mohutnej radosti. Vieme, ako chutí a chceme príjemnú chuť prežívať omnoho častejšie, nie iba párkrát za život. Ale čo je to za silu, ktorej pôsobením človeka ovládne strach spolu s pocitom bezmocnosti? Nedá sa pred ňou skryť, ona sa vráti, aby splnila svoju úlohu tak neúprosne spoľahlivo, ako to vie len ona. Nič nepomôže, ani len tie osvedčené postupy, ktoré sa snažíme vyloviť z pamäte. Pre ľudí, ktorí veria na náhody je život akoby hrou, lepšie povedané zábavou. Pri ich ceste životom musí byť predsa kopec zábavy... Keď prídu problémy, zábava sa na chvíľu odkladá, aspoň kým je to nevyhnutné, ale potom zase smelo do toho. Každá zábava má ale svoj začiatok a aj svoj koniec. Zisťujú, že opäť to bolo len chvíľkové a psychická rovnováha sa otriasa v základoch. Ako to, že sa cítim stále tak zraniteľný, nemám sa o koho oprieť? Nepomáha ani moja chytrosť, vtipnosť a zázemie. Podobné otázky si človek kladie, odpovede sa núkajú mnohé, stačí si len vybrať z bohatej ponuky. Pravdepodobne ale niečo robíme zle a asi životné udalosti nie sú vecou náhody. Keď to raz zistíme a naozaj tomu uveríme, bude to úspech.
Marek Brna
