Nie som gambler ale viem, že trh ponúka hry s najrôznejšou tematikou. Od tých najjednoduchších typu „pozbieraj všetky vajíčka, ktoré sliepočky vystreľujú ako z guľometu“ až po brutálnejšie s podtitulom „vystrieľaj mesto - získaš poklad“. Súhlasím s názorom, že človek má voľný čas tráviť skôr behaním po lesnej cestičke ako sedením za počítačom. Na druhej strane však musím priznať, že vypestovanie si niektorých reflexov vďaka virtuálnej hre môže byť v skutočnom živote veľmi osožné. Keby som to napríklad párkrát roztočila so Schumacherom po okruhu Monte Carlo, ľahšie by sa mi jazdilo po našich cestách.
Neprekvapilo by ma, keby štatistika ukázala, že na Slovensku v poslednom období klesol počet dopravných nehôd, ktoré spôsobil mikrospánok. Naše cesty totiž vďaka svojmu zúboženému stavu zvyšujú vodičom adrenalín. Vodič je neustále na pozore - jama naľavo, jama napravo, odtrhnutá krajnica... Človek má naozaj čo robiť, aby svojmu tátošovi na lízing neodtrhol podvozok, takže o pospaní si nemôže byť ani reči. Množstvo výmoľov na cestách zvyšuje vodičovu ostražitosť. Cestári zrejme vedia o tomto blahodárnom účinku, pretože sa s ich odstránením veľmi neponáhľajú.
Na druhej strane riziko infarktu pri šoférovaní zrejme o niečo stúplo. Viesť auto takýmito cestami je iba pre silné nervové sústavy. Nie každý pred usadnutím za volant radostne zvolá: „“
Niekto z kompetentných zrejme stál na ceste medzi Borským Mikulášom a Šaštínom a veľmi sa čudoval, prečo všetky autá jazdia stredom. Že by nevideli deliacu stredovú čiaru? Poďme ju namaľovať! Táto cesta pritom vyzerá z výšky ako kinofilm. Je čierna a po oboch okrajoch samá diera. Chvíľu som pozorovala správanie vodičov na tomto úseku a boli takí, ktorí jazdou stredom uprednostnili čelný náraz s kamiónom, ako by vo svojom pruhu mali riskovať odtrhnuté koleso. Tento moment si však kompetentný nevšimol, a tak sa minulý týždeň na ceste objavili oranžovo-biele kužely a pár „maníkov“ s bielou farbou. Kreslili stredovú čiaru , stavali kužely cca po 10 metroch, zavadzali a…odišli.
Osobne som sa pol kilometra ťahala za cyklistom, ktorého som nemohla obísť vďaka nahusto nastavaným kuželom. Cyklista sa mi miestami pred očami strácal, to zrejme zapadol do niektorej z dier. Človek by to všetko vydržal, keby prišlo i na tie diery, ale do tých nikto ani len lopatku asfaltu nehodil.
Oblasť medzi Búrami a Šaštínom sa dostáva do povedomia nielen vďaka rallye v Mokrovských ale i na ceste, ktorá dnes už nepripomína kinofilm, ale tvár starej ženy, čo si napriek hlbokými vráskami dá na pery krikľavý rúž. Dana Cintulová
